Vieš čo je horšie ako cestovať s jedným pokrovým hráčom?
Ak si čítal moje cestovateľské blogy, ktoré skončili skôr ako začali tak túto pasáž preskoč. Ak si tu nový, tak ti spravím rýchli výcuc z môjho života.
Už nejaký čas žijem v Španielsku, momentálne v Marbelle a toto bremeno môjho života nesiem s frajerom, ktorý hrá poker. Vzťah s pokrovým hráčom nie je úplne jednoduchý, nakoľko v Európe nie je veľa miesť, ktoré ponúkajú kvalitnú živú hru a preto za ňou musí veľakrát cestovať. Ja našťastie pracujem na diaľku, takže nie som viazaná na miesto, vďaka čomu sme flexibilní a môžeme cestovať spolu.
Po 49 dňovom tripe, ktorý sme absolvovali cez leto (Španielsko-Portugalsko- Taliansko-Sicília), som si myslela, že si dáme od cestovania na krátko pokoj, ale . . .
V polovici Októbra na mňa priateľ vyrukoval s otázkou, čo si myslím o Amerike a predostrel mi plán ďalšej cesty. Maroko- Miami, s tým, že sa k nám pridajú dvaja kamaráti, ktorý tiež hrajú poker. A moja reakcia? Okej, prečo nie. . .
Viem, že prejaviť viac entuziazmu by ma nezabilo, ale verte mi, mám skúsenosti a viem ako to je, keď niečo plánujú pokristi. Začne to jednoduchým cestovateľským plánom a skončí to pri kupovaní leteniek do úplne inej destinácie v lepšom prípade, v horšom prípade to skončí pri rozprávaní o kupovaní leteniek na gauči. Čiže moja taktika na možnú cestu bola jasná: Nenadchýnať sa a zmieriť sa s možnosťou, že vlastne ani nikde nepôjdeme.
Chalani však prekvapili a do Marbelle prileteli . Odtiaľ bol plán dopraviť sa autom na Tarifu (najjužnejší bod európskej pevniny) , dať si tam obed, nechať auto na stráženom parkovisku a ísť trajektom o 15-tej smer Tangier. Aké jednoduché. . .
Plán sa samozrejme po*ral hneď na začiatku, pretože mal jednu neprekonateľnú prekážku. Bolo sa treba zobudiť. A to nie o 6-tej ráno, ale o 11-tej! Pre vysvetlenie, pokristi nefungujú ako bežní ľudia. Vzhľadom na to, že pracujú prevažne v noci, ich režim je prehodený. Vlastne všetko majú úplne prehodené, dokonca aj pocit zodpovednosti majú veľakrát posunutý a niekedy rozmýšľam, ako môžu prežiť. . .
Ale odbočila som. . . ako som už spomínala „rána“ pre nich bývajú ťažké a večeri veľmi optimistické. V preklade to znamená, že si večer povedali, že ráno vstanú a pobalia sa.
Uhm, trajekt sme nestihli, ale nevadí, o 17-tej nám išiel ďalší, ktorý sme skoro nestihli tiež. Môj priateľ má totiž občas pocit, že všetko vie najlepšie a keď mu chlapík, čo predáva lístky povedal, že by sme mali byť na mieste nalodenia sa na trajekt 45 minút vopred, automaticky si to vyložil ako 15 minút a usúdil, že máme čas na obed. Nakoniec sme šprintovali na nalodenie so zabaleným jedlom v jednej ruke a kuframi v ruke druhej. . .
Ak si ešte necestoval trajektom do iného štátu, tak je celkom užitočné vedieť, že táto doprava funguje veľmi podobne ako letecká. Pri príchode si musíš vybaviť check- in, vytlačiť lístky a prejsť bezpečnostnou kontrolou a detektor kovov. Podľa nechápavých pohľadov pracovníkov som usúdila, že debilov blbcov, ktorí so sebou beru zabalené, uvarené jedlo ešte nemali a to nehovorím o tom, že som z reštaurácie veľmi inteligentne ukradla zobrala kovový príbor a vyhadzovala z neho tesne pred kontrolou nožík.....
Na trajekte smerom Afrika sme sa dohodli, že sa nenecháme o*ebať obabrať ako klasickí turisti, taxikárom nedáme šancu na podvod a všetko budeme zjednávať.
Po vylodení nás hneď odchytil pofidérny taxikár a spolu s kamarátom, ktorý na Tangieri žije nás naložil 5-tich do polorozpadnutého auta, napriek našim protestom, že sa tam 5-ti proste nezmestíme.
Ako vidíš, zmestili sme sa, 4 dozadu a 1 dopredu. A aká to bola jazda? Keď sa chcel kamarát Ivo na prednom sedadle pripútať, taxikár mu dal jasne najavo, že to nie je dobrý nápad. . .
Náš obchodnícky duch sa ukázal hneď ako sme sa dostali pred hotel, kde si od nás taxikár vypýtal 100 dirhamov (v prepočte asi 10€, reálna cena je 25-30 dirhamov). Samozrejme sme sa nechceli nechať okradnúť a celé zjednávanie skončilo vysmiatym taxikárom bohatším o 100 dirhamov a nas*atým vytočeným Tónom, ktorý mu odovzdával peniaze so slovami YOU MOTHERF*CKER. . .
Týmito slovami by som ukončila prvú časť blogu. Ak chceš vedieť, či sme sa nakoniec dostali do Ameriky, prečo sme mali na večeru jahňací mozog a či sme sa nakoniec zosynchronizovali, počkaj si na pokračovanie.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď AkinimodHr pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.