Cesta svetom – Jordánsko 🇯🇴

Ministerstvo zahraničných vecí pred vycestovaním do Jordánska upozorňuje. Ja upozorňujem pred životom stráveným doma pri telke.

Je 5:40 ráno, budík mi síce zazvoní až o 40 minút ,no ja už z toľkej nedočkavosti nedokážem zaspať. Množstvo mojich rovesníkov sa zrovna prebúdza na suchoty, s ovracanými topánkami a sekerou na bare. Ja utekám po čerstvé raňajky, cestou do obchodu si splniť občiansku povinnosť a odvoliť v komunálnych voľbách a vyriešiť checkin leteniek z Viedne. Letíme už o pár hodín, takže netreba zahálať. Vďaka výbornému načasovaniu stíhame všetko aj s peknou rezervou. Dostať sa do Trnavy ,odtiaľ do Bratislavy a po ďalšom prestupe na letisko Schwechat. Všetko šlo hladko,kontrolami sme prešli za pár minút. V dobrej nálade sme nastúpili do lietadla. V posledných minútach pred odletom stihla prísť Igorovi sms od mamy.

"Igi dávajte si pozor. Včera Jordánsko zasiahli obrovské bleskové záplavy. Tisíce turistov museli evakuovať z Petry a hlásia desiatky mŕtvych."

No výborne. Keby toto vedela moja mama tak ju rovno porazí. Nám však tiež nebolo všetko jedno. O pár hodín budeme v meste ,ktoré pred pár hodinami prešlo prírodnou katastrofou a zomierali ľudia. Klesla už hladina vody? Dostaneme sa vôbec niekam alebo budú všetky naše plány zmarené? Stíham ešte pogoogliť pár hrozivo vyzerajúcich správ, no letuška ma v zápätí poprosí o letový režim a lietadlo sa čoskoro dvíha zo zeme. Mne sa dvíha žalúdok.

Po pohodovom lete pristávame na letisku v Ammáne a čaká nás ešte hodinová cesta autobusom do centra. Keď autobus zastaví, cestujúcich obostúpi množstvo taxikárov, ktorí sa ťa snažia presvedčiť, že ten taxík naozaj potrebuješ. Tentokrát sme ho aj naozaj potrebovali, pretože sme netušili kde sa nachádzame a už vôbec nie kde sa nachádza náš hotel.

Po skúsenostiach zo sveta sa niekedy taxikárom naozaj ťažko dôveruje. Neznalosť turistov môžu kedykoľvek využiť a ísť dlhšími trasami len aby aspoň o niečo viac zarobili. Niekedy vám však neostane nič iné len dúfať, že to nespraví a počas cesty sa desiatkami otázok uisťovať, že naozaj ideme na správne miesto a nebude to stáť viac ako sme sa dohodli.

Ammán sa na prvý pohľad nezdal príliš lákavým mestom. No a vlastne, ani na druhý či tretí pohľad. Tmavé špinavé uličky, opustené budovy, milión vytrubujúcich áut - množstvo z nich bolo poškodených po dopravnej kolízií, no majiteľom to bolo zjavne jedno.

Našťastie aspoň ubytovanie sme trafili v zaujímavej štvrti Downtown. Rušná časť plná obchodov, stánkov či pouličných reštaurácii. Po celom dni cestovania sme poriadne vyhľadli a pred spaním bolo nutné doplniť energiu.

Sadli sme si k neďalekej reštaurácií poblíž nášho hostela a objednal som si kebab. No, keďže mám na domáce jedlo šťastie takmer všade, tak veľmi dávno som nič horšie nevidel, necítil a ani neochutnal. Zvládol som tak jedno sústo a vzdal som to. Ostala mi suchá placka a oči pre plač.

Ubytovanie za pár eur ponúkalo izbu bez sprchy a WC. Na prespatie stačí predsa posteľ. Ešte hodinu pred skorým ranným budíkom ma však zobudil hlučný šum. Neodvážil som sa pozrieť z okna a zisťovať čo je jeho dôvodom. Myšlienky mojej neprebudenej hlavy ma nútili premýšľať nad valiacou sa vodou, ako tomu v Jordánsku bolo pred pár dňami. Ukázalo sa však, že to bola len obrovská klimatizácia z vedľajšieho hotela.

Keďže Ammán nebol našou cieľovou destináciou, chceli sme ísť hneď ráno k Mŕtvemu moru. Okúpať sa v ňom je jedným z mojich snov. Záplavy ale zasiahli aj jeho okolie a ľudia umierali, všetky verejné pláže boli z bezpečnostných dôvodov uzavreté. K dospozícii teda boli len tie hotelové alebo jedna so vstupným za 25€. Keďže sme mali málo času, vzdali sme to. Vyrazili sme hneď hľadať autobus smer Aqaba. Ostala nádej, že sa stihneme okúpať aspoň v tom Červenom. Na všetko sme mali naozaj málo času. Niekedy si naozaj človek nevyberie a všetko ovplyvní termín dobrých leteniek či zostávajúce dni dovolenky. Pár dní na cestách je však vždy stále lepšie využitý čas ako sedenie doma a sledovanie Oteckov.

Dorazili sme k autobusovej stanici, najbližší autobus bol vypredaný a ďalší išiel o 6 hodín. Zlý sen. V zápätí nás však oslovil taxikár, ktorý sa vracal z rodinnej návštevy v Ammáne do rodnej Aqaby a ponúkol nám odvoz za 37€. Keďže autobus nebol o moc lacnejší a normálna cena za takúto jazdu sa pohybovala okolo 110€, nemali sme dôvod váhať. Ušetrili sme množstvo času, ktorého sme mali aj tak veľmi málo. Zobrali sme so sebou ešte jednu Nemku s rovnakým osudom a vyrazili sme naprieč celým Jordánskom. Stihol som sa o nej dozvedieť len, že pracuje ako sociálna pracovníčka a čoskoro sa vracia domov aby mohla pomáhať utečencom. Zvyšok cesty som teda už nemal chuť vedieť o nej viac.

Do Aqaby sme dorazili ešte pred zotmením a stihli sa ubytovať v oveľa krajšom hoteli s ohromným výhľadom a prejsť sa k pláži.

V ten deň sme si už žiadne veľké plány nerobili, ráno nás opäť čakalo skoré vstávanie a najdôležitejší deň nášho výletu. Mali sme totiž namierené do Petry. Cieľ a zmysel celej našej cesty.

Petra je staroveké mesto, ktoré vzniklo už pár stoviek rokov pred Kristom. Nabatejovci (pôvod tohto národa je dodnes nejasný) z neho spravili svoje hlavné mesto, pretože sa nachádzalo na ceste do južnej Ázie a obyvatelia tak vďaka skvelej polohe ovládali obchod s koreninami.

Pri pohľade na dve tisíc rokov staré pozostatky mesta človeku padne sánka. Všetky budovy boli vytesané do pieskovca a stále sa je načo pozerať. Okolo roku 62 tu počas najväčšieho rozkvetu žilo odhadom asi 30 až 40 tisíc ľudí, najmä obchodníkov.

Význam mesta však časom upadal a po ničivých zemetraseniach v 6. storočí, ktoré narušili dôležité objekty sa na skrytú metropolu začalo zabúdať. Časom sa tak stala Petra tajomstvom beduínov, nomádskych kmeňov z okolitých púštnych oblastí. Od čias križiackych výprav tak toto úžasné miesto nevidel žiadny Európan až do roku 1812 kedy mesto znovuobjavil švajčiarsky cestovateľ.

Vôbec sa netreba diviť, že Petra je jedným zo siedmych divov sveta. Je to neuveriteľné.

Máličko tento dojem kazia domáci, ktorí sa snažia zarobiť na turistoch. Za nemalé peniaze povozia lenivých ľudí na osloch, koňoch či ťavách. Peniaze za pohľadnice či krátky sprievod žobrú už tí najmenší. Úprimne mi bolo ľúto, že miesto sedenia v škole sa túľajú po vonku v špinavom oblečení a snažia sa návštevníkom predať seba či suvenír. Vrcholom drzosti však bola doslova organizovaná skupina tínedžerov v "centre mesta". Dvoma chodníčkami sa dalo dostať na vyvýšené miesto s božským výhľadom. Pri pokuse dostať sa cez ne, turistom skrížili cestu títo zasrani a nechceli nikoho pustiť ďalej. Vraj treba zaplatiť, pretože je dovolené prejsť len s miestnym "sprievodcom". Bullshit. Čítal som o tom už pred cestou, no neveril som, že to bude až tak zlé. Bránili sme sa zaplateniu ako sa len dalo, no čím dlhšie sme vzdorovali - tým viac ich prišlo. Nakoniec sme sa teda podvolili, zjednali cenu asi zo 40€ na 10€, no len na nižšiu vyhliadku. K nej nás odviedol jeden z najmladších účastníkov tejto bandy. Išiel s nami asi 10 metrov a povedal nám, že ďalej už môžeme ísť sami. A vypýtal si tringelt. Sila.

Prechádzka po Petre bola na niekoľko hodín a aj tak sme nestihli všetko. Človek nevie kam sa skôr pozrieť. Divili sme sa načo sa predávajú aj trojdňové vstupenky ale teraz to už chápem.

Po návrate do Aqaby sme vytiahli z chladničky whiskey a išli sme osláviť moje a Stanove meniny. Piť z pohárov na kávu nie je dobrý nápad. Onedlho som si kreslil do piesku na pláži a už si len pamätám ako ma totálne vysmial predavač v obchode. Mal som totiž brutálnu tzv. alkoštikútku. Na druhý deň nás čakala cesta domov.

5 hodín autobusom, hodina taxíkom, 4 hodiny lietadlom, 2 hodiny autobusom a to všetko s dlhými čakacími prestávkami. Aj napriek bleskom, ktoré nám osvetlovali cestu v oblakoch bola najstrašidelnejšia cesta v autobuse z letiska vo Viedni. Flixbus spustil novú linku Viedeň - Krakov. Noví šoféri však boli úplne mimo. Netrafili v Bratislave na stanicu, netrafili na diaľnicu, jazda ako v autoškole.

Malá ukážka toho ako to v Jordánsku vyzerá od Ammánu po Akabu. Samozrejme mimo vyčačkaných lákadiel pre turistov.

Do Trnavy sme už dorazili totálne vyčerpaní. Polku tripu sme strávili cestovaním, no ako končia všetky moje články - stálo to zato.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
9
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.