Skrotiť znamená vytvoriť si puto
Venoval som jej pár riadkov, ktoré neviem vysloviť a lepšie sa mi píšu – o tom ako som ju chápal, nechápal a prežíval dni s ňou. Aby mala spomienku na mňa, keď raz urobí najväčšiu chybu svojho života a opustí ma. Priatelia, toto je príbeh o Lucii.
Život s ňou nie je možný, no život bez nej si neviem predstaviť. Momentálne nie. Podarilo sa jej to, o čo sa snažia mnohí, bezúspešne. Nikdy mi to nahlas nepovedala, ale ja som pochopil, čo chcela povedať. Ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Hlavne v noci, keď nemôžem spať viem, že to je presne tak. Potrebujem ju. Keď aj nie stále a všade - stačí vedieť, že je tam.
Sme. Nie ako normálni ľudia. My sme sami, obidvaja. Nevieme sa mať radi plnohodnotne, pretože ani jeden nemiluje samého seba. Rovnako ako ja, má v sebe otvorené veci, ktoré nechce uzavrieť, lebo dúfa, že sa k nim raz vráti. Vidím ako sa trápi. Je tá, ktorá ukazuje len nezraniteľný obal, cez ktorý sa nedá preniknúť. Chápem ju. Možno preto sme si k sebe našli cestu, lebo to robíme obaja.
Keď večer nad ňou rozmýšľam prekvapuje ma, aká jemná je. Ukazuje mi tvár, ktorú pred inými skrýva, hoci len trošičku. Stále mi ukazuje viac ako druhým. Nenávidím to. Viem, že sa trápi, usmieva sa cez slzy a je toho na ňu príliš. Viem to, rozprávame sa o tom. Nenávidím to, že jej neviem pomôcť hoci by som chcel. Možno hľadaním a dúfaním, že pomôžem niekomu inému zakryjem to, že neviem pomôcť sám sebe.
Najhoršie je to večer. Keď premýšľame nad celým dňom, nad minulosťou – čo sme urobili zle, budúcnosťou - čo s nami bude. Nevieme to. Chceli by sme to vedieť, ale bojíme sa. Je krásne, že obaja sme strachopudi, ale nepriznáme to a veríme, že sme statoční a ustojíme to. Možno áno, možno nie.
Po dlhom čase milujem rána – celé dni. Bavíme jeden druhého, rozosmievame sa. Ak platí teória, že smiech predlžuje život, budeme žiť večne. Keď vidím jej záchvaty smiechu, je mi do plaču od radosti. Smejem sa, až plačem. Hoci tvrdí, že je moje jediné publikum lebo je jediná, ktorá sa pri mne smeje. Nie. Ona je jediná, ktorá sa na mne smeje. Lebo dokázala to, že pri nej môžem byť sám sebou. Nemusíme sa pred sebou na nič hrať. Ale ide to pomaly. Ako s malým deckom. Krôčik po krôčiku sa dostávame tak, kam sa nedostal nikto.
Veľmi sa mi bude smiať. Vidím smiech za moje sentimentálne a melancholické reči. Ale sama to povedala. Nikdy som si to neuvedomil, ale mala pravdu – aj keď som akýkoľvek trápny chudák, to melancholické niečo v sebe mám a nezapriem to. Nemôžem, nechcem, nebudem.
Chcel som len aby to vedela. A aj keď ma pekelne vysmeje pod čiernu zem, chcem aby vedela, že ten hlúpy a naivný výraz, ktorý nosím v tvári je len maska, za ktorou sa skrýva všímavý, zvedavý a citlivý tvor, ktorý vidí ako sa cíti.
Je mojou Sisou a ja jej Jurajom. Držíme sa za ruky, kryjeme si chrbty, predbiehame sa. Stojíme hrdo, hoci by sme najradšej ležali schúlení v klbku v rohu a plakali. Toto sme my. Sami – obidvaja.
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Michal Pavlov pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.