Mladosť a puberta navždy pochované v 30 sekundách

zdroj: Unsplash.com

Pár mesiacov vzad som učinila doposiaľ najradikálnejšiu zmenu v mojom živote. Prišla pomaly. A potichu. Presne tak, ako keď sa všetko spomalí a utíši pred prichádzajúcou búrkou.

Bola ako sústava drobných prvkov.

Ako impresionistický obraz, kde malé útržky neznamenajú vôbec nič, až kým sa nespoja do veľkolepej zlúčeniny.

Odstrihnúť vlasy. Odstrihnúť zopár ľudí.

Odstrihnúť pochybnosti. Predostrieť biele plátno, zbaliť kufre, zmiznúť a začať odznova. Také jednoduché! Len sa neposrať a svet ti bude patriť...

Po skorom rannom lete som bola nesmierne rada, že sa z reproduktora v preplnenom vozni vlaku ozvalo: „Odense Banegard“ (čítaj, akoby máš v ústach obrovský, horúci zemiak). Desiatky študentov sa vytrmácali náhlivo von, kým ja som zápasila s mojím obrovským, ružovým kufrom, ktorý sa zasekol v priehradke na batožinu. V duchu som spytovala samú seba, či bolo naozaj nutné dodrbať so sebou všetky páry tenisiek ...

„Vil jeg hjælpe dig?“ obdarovalo ma úsmevom približne rovnako staré dievča ako ja. Súhlasne som jej prikývla a spoločne sme dostali ružové monštrum do uličky. Vyzerala veľmi mlado. Zrejme preto, že dánske dievčatá sa takmer vôbec nelíčia a prílišnú pozornosť nevenujú ani oblečeniu. Niekedy by ste povedali, že práve vyskočili z postele. Mne bol však tento vychillovaný, flegmatický prístup nesmierne sympatický. Jej šedé tričko nieslo nápis: „GIRLS SUPPORT GIRLS.“

zdroj: Unsplash.com

„Takéto by mali byť všetky dievčatá“ napadlo mi. Okamžite zo mňa opadla nahromadená nervozita, cítila som sa pokojnejšie,dokonca spokojne. Bola som potešená, že som si zvolila takú skvelú krajinu, kde sú ľudia ochotní ti pomôcť, aj keď vyzeráš ako zvárač po nočnej (s mastnými vlasmi).

Google mapy mi oznámili, že môj cieľ sa nachádza vľavo. Prichytila som sa pri nepatrnom úškrne, pretože budova s mojím novým bytom vyzerala rozkošne. Oranžová tehla a popínavé rastliny mi pripomínali akúsi rozprávku. V hlave som myslela len na to, ako zo seba zhodím ( resp. odlepím) všetky handry a skočím šípku do vane.

Moje sebavedomé „ja“ uznanlivo kývalo hlavou vraviac:

„Dobré dievča, zvládla si to.“

Moja intuícia si však čosi nespokojne šomrala popod nos. „No tak možno nebude fungovať kúrenie ... alebo moji spolubývajúci budú idioti ... no a čo“ snažila som zahnať znepokojujúce predtuchy.

zdroj: Unsplash.com

Keď som vošla do objektu, oblial ma studený pot. Všade navôkol bolo počuť vravu, na ktorej pozadí som zachytila tóny lounge hudby. Rozvoniavala káva či croissanty, na ktoré by som mala v sekunde chuť, no teraz môj žalúdok robil trojité premety. Prešla som dlhou chodbou, ešte vždy sa nadrapujúc s batožinami, a na jej konci som zastavila pri pulte so striebristým nápisom „Reception.“

Pochopila som.

Pochopila som, v akej hlbokej sračke to vlastne som.

V situácii ako je táto má jedinec len obmedzený počet možností.

A) Stratiť príčetnosť

B) Pochovať svoju mladícku rozháranosť a nezodpovednosť, pubertu či mladosť samontnú. Dospieť. V sekunde. A začať konať.

A ja som v tom momente dospela.

Stojac uprostred vysvietenej haly mi v ušiach opakovane znelo len jediné:

„Prečo som, do boha, v hoteli?!“

Čítaj ďalšiu časť kliknutím na odkaz TU!

Časť č. 2:

"Dáni sú vraj najšťastnejším národom vôbec. Tak kde je, k!rva, moje šťastie?"