18.1.2019 02:04

6. Dom, čo páchol ako samota

Pokračovanie divnej story o NEŠŤASTNOM presťahovaní sa do ŠŤASTNEJ krajiny /// alebo ako sa všetko už od základu po!ebalo.

Pre zobrazenie predošlej časti klikaj TU!

Časť č. 5:

Dno a ešte nižšie?

Vystupujúc z taxíku sa mi rozkrútila hlava. Príčin bolo hneď niekoľko.

1. Taxikár sa ma snažil presvedčiť, že má skvelú hosťovskú izbu, v ktorej ma s radosťou ubytuje.

2. Bola som ľahšia o 21 eur za menej ako 3,5 kilometra jazdy.

3. Budova môjho nového bydliska bola tak pôvabná, ako sídliskové kotolne späť doma.

„Je to len pár dní, je to len dočasné ...“

Bol to veľmi zvláštne riešený rodinný dom. Vyzeral, že ho v minulosti začali prerábať – no nikdy sa im nepodarilo načatú prácu dokončiť. Fasáda vyzerala, že sa pri najmenšom vánku rozpadne.

Bola nasiaknutá ako Braňo Mojsej v sobotu na obed.

Hoci sa z minúty na minútu čoraz intenzívnejšie stmievalo, stíhala som si všímať groteskné detaily môjho nového „domovu.“ Nemalý kus šedej omietky v tvare poloblúku už stihol vypadnúť.

Priamo pod oknami.

Celý výjav tak vyzeral, akoby sa mi dom vysmieval. Ironicky sa na mňa škľabil, akoby vedel čosi, čo ja nie ...

zdroj: Unsplash

Prekročila som zopár kôpok rozbitých dlaždíc a náradia a dostala sa ku zvončeku. Opatrne som skúsila zazvoniť. Vraj ma moja nová „domáca“ mala očakávať. Keď sa nikto neozýval, skúsila som si otvoriť sama. Otvorila som si síce elegantne, no kľučka mi zostala v ruke. V momente som ju začala všakovako montovať späť.

Na pleci mi čoskoro pristála cudzia ruka.

„No fuss! It’s alright. Happens all the time.“ „Krista Boha tvojho!“

Na tragédku, ktorá si práve takmer nasrala do nohavíc, som prehovorila naozaj decentne:

„I am really sorry, I know what it looks like, but I didn’t mean to …”

“Trust me, it’s fine. I mean, look at the rest of this place, haha“

Janine mala asi meter od zeme a dva do šírky. Bola to veselá kopa s čiernymi pľúcami ale zlatým srdcom. Sotva sme vytrepali batožiny nahor, keď mi potuchlina a cigaretový dym udreli do nosa.

„Je to len pár dní, je to len dočasné. Pokora.“

zdroj: Unsplash

Janine ma hneď pri vstupe do jej príbytku stihla dôrazne napomenúť, že sa nemám vyzúvať. Keď mi po prvých troch či štyroch opatrných krokoch chrumkali a praskali pod nohami kdejaké omrvinky, pochopila som.

Vysvitlo, že v celom dome býva sama, vraj jej ho prenajíma jej kolega, ktorý nie a nie nájsť kupca, ktorý by ho zbavil bremena. Janine to chalanovi svojou údržbou nehnuteľnosti veľmi neuľahčovala, len, čo je pravda...

Na dolnom poschodí sa nachádzala kuchyňa, jedáleň, miniatúrna kúpeľňa a skladisko, uprostred ktorého ležala dvoj-posteľ s preliačeným matracom. Akože, jej spálňa.

Tá moja sa nachádzala na poschodí. Bola som nadšená, keď som uvidela v strede priestoru vynímajúcu sa manželskú posteľ. V porovnaní s coupé lôžkom to bol naozaj masívny upgrade. Netrvalo dlho, kým som si uvedomila, že posteľ sa v priestore tak dobre vyníma preto, lebo je vlastne jedinou vecou v celej izbe.

Teda okrem asi dvoj ročnej, nedotknutej špiny. Doslova jedinou. Táto izba totiž nedisponovala ani dverami. Po strmých schodoch sa človek vydriapal priamo k posteli. Praktické, nie?

O nič menej praktické bolo oznámiť mi, že ma noc bude stáť 100 DKK. Aké naivné len bolo naletieť, že mi ktosi cudzí chce len bezprostredne pomôcť.

V konečnom dôsledku to bolo fér. Energie predsalen nie sú zadarmo ... „Kedy sa poučíš, ty teľa ...“ prekrútila som očami sama nad sebou.

Cúvnuť už bolo tak či onak neskoro. Vonku panovala tma a hustá hmla objímala všetky domy, stromy, či autá.

„It’s a bit messy around in here I am afraid …” prehlásila, keď sme dokončovali „house tour.“

Úprimne som netušila, či sa predieral na povrch dánsky humor, a očakáva môj smiech, alebo svoju poznámku myslela vážne.

„A bit messy“ by teda malo znamenať, že v kuchyni hnije odpadová rúra a niekoľko vriec s odpadom. Že obsah chladničky žije. Že podlaha jak tak lepkavá, že sa linoleum lepí k chodidlám ako horúca smola. Že v kúpeľni pleseň nadobúda podobu hríbov chillujúcich za hrdzavým radiátorom. Že každý piaty kút je hromadnou pôrodnicou pavúkov. Že i to málo nábytku je pokryté hrubou, neporušenou vrstvou prachu. Že jedinou dekoráciou objektu sú krabice od jedla a prázdne plechovky.

zdroj: Unsplash

„Je to len pár dní, je to len dočasné. Pokora. To vydržíš“

S Janine sme sa nenútene rozlúčili a ja som sa schúlila do klbka na posteli.

Ráno ma prebudil krik ženskej z vedľajšieho, podobne skromného domu. Vykukla som cez strešné okno a pochopila, že sa stará snažila svojim krikom vyhnať von na „terasu“ (rozumej strechu domu) dvoch maltézskych teriérov, ktorý sa následne na „terase“ vyprázdnili. Na základe počtu hovien som usúdila, že je to rutinné venčenie.

Našľapujúc na špičky som zliezla dolu zo „stračej nôžky,“ aby som neprebudila Janine. Miesto nej som však našla len zväzok kľúčov a list, kde písala, že na 6 dní odišla campovať s jej kamarátmi. Vravela som si, že sa asi zbláznila, keď si do domu vpustila úplnú cudzinku, s ktorou sotva prehodila päť viet a nechala ju v jej podnájme osamote. Kľučku akoby nešikovne vytrhla i s kúskom drevotriesky z dverí jej kráľovskej lóže, aby som nemala prístup ku klenotom. Úprimne mi však vôbec neprekážalo, že je preč. Môj plán bol jasný – vytvoriť tomuto miestu obývateľnejšie podmienky.

zdroj: Unsplash

Upratovanie mi zabralo celkom dvanásť hodín. Občasne som vynadala samej sebe, že to vlastne vôbec robím, no roztoče ako by na mňa zízali z každého uhla a brúsili si na mňa zuby ...

Mala som pocit, že sa Slnko dnes z oblohy vyparilo skôr, ako zvyčajne. Ako zbabelec, ktorý pred čímsi uteká. Teplé lúče z povrchu vyprchali a prenechali štafetu zdvíhajúcemu sa vetru. Sedela som na posteli v spoločnosti vína a snažila sa zorientovať v organizácii nasledujúceho, prvého dňa v škole. Na moment som vykukla z okna na ulicu, ktorá bola vyľudnenejšia viac, ako zvyčajne. Zívala prázdnom. Vietor sa zdvíhal čoraz vehementnejšie a neunúval sa priniesť si na oblohu čiernych kumpánov. Zhabali všetko zvyšné svetlo a rozosiali prvé, ľadové slzy do zeme.

zdroj: Unsplash

Milujem búrky. Táto však bola iná. Smutná.

Ale rozhnevaná.

Dom si z toho sám zopárkrát povzdychol. Zahvízdalo v ňom ako v pľúcach pacienta, ktorý pomaly a isto podlieha pneumónii.

Čoskoro to oboplo i mňa. Stláčalo a škrtilo, až kým sa nepresiaklo cez kožu až dovnútra. Zátylok mi lemovala husia koža.

Temno sa do mňa neúprosne zarývalo. Civela som pred seba s očami otvorenými dokorán. Do tmy. Do ničoty.

Zatvoriť oči by znamenalo, že by ma explozivita fantázie popravila bez štipky ľútosti.

Chladné ruky mi objali celé telo a dych sa mi spomaľoval.

Akoby vymizol.

Prázdno ma vítalo s otvorenou náručou a ja som mu vyšla v ústrety.

V sekunde sa všetko náhle utíšilo.

Dom už nepišťal.

Kvapky ho z ničoho nič prestali bičovať. To ticho mi dalo priestor ochutnať pravú chuť absolútnej samoty.

Železo. Chutí ako železo.

Obhrýzla som si necht do živého.

Vzduch sa začal bolestne zvíjať pod náhlou zmenou tlaku. Podobne zúfalý ako ja tlačil do stien. Do mňa. Do ušných bubienkov.

Prinútila som sa zahrabať sa do perín. Akoby ma to malo chrániť pred samou sebou. Esencia strachu teraz prežívala v každej bunke mňa. Ticho navôkol mňa kričalo. Priam vrieskalo. Nechcelo sa utíšiť.

„It’s a bit messy around in here I am afraid …”

Predtým, než sa mi nútene podarilo konečne zaspať, si pamätám praskanie podláh prichádzajúce zdola ...

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
19
Poslať správu
Ahoj! :) Som Lucia. Píšem, pretože inak by mi detonovala hlava. Neváhaj a pridaj sa ku mne na mojej ceste k "dánskemu šťastíčku" a čítaj moje wanna-be dobrodružné historky.

Chceš vedieť, keď Luci-Fer pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
12.2.2019 17:34
7. Titánová bábika
5.1.2019 23:36
4. Ja vs Život 0:1