5. Dno a ešte nižšie?

Ráno po mojom veľkolepom psychotronickom fiasku bolo skutočne idylické. Nenávidela som sa ešte o čosi viac.

Za moju nezodpovednosť.

Za neschopnosť.

Za to, že som level svojej už pochabej vizáže dokázala za pár hodín enormne downgradovať.

Bola som stelesnením toho, ako by vyzeral potomok Trumpa a verzie Plačkovej pred zákrokmi.

Preventívne som si vydrhla zuby i ďasná, kým sa z nich nepustila krv, nakoľko som mala paranoidný pocit, že tam stále kdesi bdie hustá žeľatina ...

zdroj: Unsplash.com

Trpezlivo som vypočúvala jedného rodinného príslušníka či známeho za druhým, ktorí cítili urgentnú potrebu priložiť do ohňa ...

„Myslela som, že si zodpovednejšia!“ „Čo si si tým akože chcela dokázať?“ „Takýmto štýlom môžeš čochvíľa kupovať spiatočnú letenku!“

Rock bottom.

V ten deň to bol môj osobný Rock Fucking Bottom.

Myslela som si, že na tom som už pristála v deň príchodu, ale keďže mám tendenciu akúkoľvek situáciu ešte niekoľkonásobne zdramatizovať, nastal až vtedy, keď som si takmer vyvracala všetky vnútorné orgány. Lebo, však, komu chutí stále žrať teplú žeľatinu?!!!

Ešte stále som mala prilepený, adekvátne rozžeravený mobil k uchu, keď sa ozvalo razantné klopanie na dvere. Vo dverách stál ešte viac pýtavejší ksicht ako ten Frederikov z recepcie. Prisahám bohu že v popise práce stojí, že musíš vyzerať ako nepríjemný kokot ....

„Madam, I am afraid you need to leave the premises since your renting period has just expired“ oznámil mi v pasívno – agresívnom tóne toho najväčšieho rozmeru, s akým som mala doposiaľ tú česť sa stretnúť.

„Piči.“

„I beg a pardon, miss?“

„Oh, ehmmm, sorry, it’s Rasmus, right?“ prečítala som v rýchlosti štítok na uniforme „You know“ pokračovala som s najlepším úsmevom, akým som v mojom stave dokázala vystrúhať „I’ve got into trouble and I would really appreciate if you could let me stay for couple more hours until I figure something out …” nepatrne som sa priblížila a stisla mu ruku.

Hej, viem. Grrr. Ale fungovalo to, evidentne. Vysvetlil mi, že mám presne dve a pol hodiny, kým uprace izby na opačnom konci chodby. Dôležito pri tom pokyvkával hlavou, akoby celé univerzum záležalo od toho, či vydrhne hajzel od tyčky teraz alebo neskôr …

zdroj: Unsplash.com

10:00. Klasický čas check-outu. Oh, prečo mi to len nenapadlo?!!! Hmmm, azda preto, že som včera v noci musela stratiť veškerú príčetnosť?

S maličkou nádejou som sa poobzerala , či mi sociálne siete nepomohli nájsť akési riešenie. Moje chrumkavé príspevky už dávno zmizli z popredných priečok – zostali zahádzané inzerátmi s bicyklami a inými haraburdami.

Zostávali mi dve a pol hodiny, kým ma drsňák s mastnými vlasmi nevykáže späť na ulicu. Kilo za nocľah v smradľavom „coupé“ skutočne neprichádzalo do úvahy. Jedine, že by som strelila na bazoši vlastnú obličku ...

Fakticky som sa zmierila s tým, že ani dnes nepohnem so svetom.

Absolútne zúfalstvo je niekedy sranda, postrehol si to už niekedy? Až po hodnej chvíli som si uvedomila, že mám vlastne full outfit on i s topánkami! „Aké praktické chodiť spať oblečený!“ rozrehotala som sa. Trochu hystericky. Ako šialenec. Ako Floki z Vikingov. Napadlo mi, že keďže som ready to go, zájdem do školy.

zdroj: Unsplash.com

Vliekla som jednu nohu za druhou, akoby som o obe mala pripútanú väzenskú guľu. Budova, ktorá sa predomnou nebojácne týčila, ma vôbec nezaujala. Neoduševnene som vkráčala dnu. Až s odstupom času som začala vnímať jej majestátnosť – hoci minimalistickú zároveň.

Všade navôkol pobehovali rozlietaní študenti a mňa obopla hustá vrava. Zdalo sa, že školský rok bol v plnom prúde už koncom augusta. Spoločnosť ma vôbec nenadchýnala. Mala som pocit, že sa tam udusím ...

zdroj: Unsplash.com

„Čo tu vlastne hľadám? Je dosť možné, že sem ani nenastúpim, veď nemám ani kde hlavu zložiť ...“ napadlo mi.

„May I help you somehow?“ vyrušil ma z myšlienok prívetivý, ženský hlas.

Pozerala sa na mňa asi 40 ročná blondína, no čím dlhšie sa pozerala, tým viac jej opadal jej úsmev z pier.

„Are you okay? Would you like sitting down for a while, perhpas I can get you some water ...“

„Páni, to vyzerám až tak zle?“ myslela som si.

Chcela som odpovedať, že hej, všetko v pohode, len som fakticky bezdomovec, nemám ani korunu, nejedla som dlhé hodiny až na fiktívnu žeľatinu a pravedpodobne nenastúpim na nasledujúci semester ...

Oh, a ešte som včera mohla zdochnúť. Ale inak hej, dá sa, dík.

Vysvitlo, že Winnie Ravn pracuje na informáciách kampusu univerzity.

Takmer hneď, ako som sa rozrozprávala o tom všetkom, rozutekali sa mi pálivé slzy po lícach. Ani som vlastne nemusela spomenúť, že potrebujem pomoc – schmatla ma za ruku a trielila k jej počítaču.

zdroj: Unsplash.com

Mlčky som sedela a sledovala, ako píše status, ktorému jedinému slovu som nerozumela. Doteraz vlastne neviem, čo tam napísala. Stisla ma a povedala, že sa mi ozve a že všetko bude okay. V tom momente mi vlastne len stačilo počuť, že všetko bude, ako má.

Náhlivo som hádzala zopár vybalených vecí späť do kufra, nech sa stíham zdekovať skôr, ako sa dovalí mastný vlas. Znepokojovala som samú seba myšlienkou, že si príde po „odmenu“ za jeho solidaritu ...

Pípla mi iMessage.

Žeby predsa ...

Bola to Winnie, pani z informácii.

„My friend Janine just called me and said she’ll be happy to have you at her place until you find a place of your own! Here’s the address and contact. Good luck,Lucia.“

Ľudia dobrotu a nápomocnosť skonzumujú rýchlo. Ja som však bola deprivovaná nedostatkom akejkoľvek súdržnosti či spolupatričnosti.

A v momente, keď bola moja viera v ľudsto dobitá, cítila som sa priam omráčená.

Nezaujímali ma kontrakty, nájomné, lokalita. Len som chcela vypadnúť z izby zaváňajúcej klaustrofóbickým záchvatom.

zdroj: Unsplash.com

Na malý moment som cítila, že to vlastne celé je len nejaká lacná melodráma, že je to len krátka etapa a že to vlastne celé dám.

To som ešte netušila, kam vlastne idem ...

( Fun Fact: Za Winnie vždy rada zavítam. Občas spolu zájdeme v kantíne na obed. Doteraz mi nechce povedať, čo to bolo za status ... )

Čítaj ďalšiu časť TU!

Časť č. 6: Dom, čo páchol ako samota