7. Titánová bábika

Pre zobrazenie predošlej časti klikaj TU!

Časť č. 6: Dom, čo páchol ako samota

.....................................................................................................................................................

Nasledujúci deň som sa fakticky 24 hodín snažila konštantne presviedčať samú seba, že som úplne vychillovaná, že sa nič nedeje. Dúfala som, že ak budem dostatočne teatrálna a milá na svoje okolie, nikto si nevšimne, že som vyšinutá.

zdroj: Unsplash.com

Predošlá noc sa veľkým oblúkom obišla so spánkom do ružova. Môj tri a pol hodinový „power nap“ mi umožnil vyzerať presne tak, ako som sa aj cítila. Ako rozšliapnuté kravské lajno. Musel pri mne stáť samotný Boh mejkapového umenia, keď sa mi podarilo zakryť známky spánkovej epizódy zo včera... „Keď sa mi podarí zamaskovať včerajšiu noc, zakamuflujem už aj vraždu ...“

Sivé kruhy pod očami zmizli pod nánosom korektoru. Tu a tam sa mi tvár zaligotala rozjasňovačom. Jediná vec, ktorá v ten deň v mojom živote mala akúsi štruktúru, boli moje kontúry na lícach.

zdroj: Unsplash.com

Avšak, to je presne to, čo na nás ženských milujem. Tú špecifickú schopnosť byť v noci roztrhaná na márne kusy a ešte vždy zo seba ráno vykúzliť absolútne novú, nepoškodenú osobnosť. Riešiť nový shit tak, akoby ti predošlý deň žiadne sračky nenaservíroval. Akoby sme nezmáčali vankúš slzami horúcimi ako láva samotná. A pri tom všetkom mať ksicht ako bábika.

Bábika nie z porcelánu, ale z titánovej ocele.

zdroj: Unsplash.com

Moji noví spolužiaci sa javili ako bezproblémová, veľmi otvorená partia. Mne však nebolo veľmi do reči. Napokon, v skutočnosti som chcela hovoriť iba o tom, či mi ktosi nevie poskytnúť legálnu zmluvu, vďaka ktorej mi vystavia povolenie na pobyt. A vďaka ktorej môžem kozmickou rýchlosťou zmiznúť z Domu samoty ...

Azda je to moja vlastná hlúposť, no skutočne som nikoho v ich „veľký deň“ nechcela obťažovať. Najviac pozornosti si tak či onak odnášal uvítací „Friday bar“ vedľa

átria, priamo v priestoroch školy. Ostatným slúžil na oslavu, mne na otupenie

mindrákov.

Hemžilo sa to tam smiechom, radosťou a vzrušením z nových začiatkov.

Fuj.

Istým spôsobom ma vytáčalo, ako všetci navôkol mňa gágali o joboch, o počasí, o party, o príliš malej kúpeľni, o triviálnych záležitostiach, ktoré ma ani za mak nezaujímali. Na druhú stranu som veľmi chcela zapadnúť a bezprostredne si užívať deň, nádherne slnečný. Akoby som aj mohla, keď všetok dážď a mraky som akumulovala v sebe. Niekde na pomedzí vyšinutia a pudu sebazáchovy sa ešte vždy z posledných síl držala viera a nádej, že sa mi do piatich dní podarí nájsť seriózne ubytovanie i s kontraktom.

zdroj: Unsplash

Päť dní.

Päť posraných dní do registrácie zahraničných.

Civela som do plastového pohárika s pivom.

„Hm tak to si želám šťastia rovno plnú pi...“

„Čaaaau, to si ty?“ prihovoril sa mi neznámy, no prívetivý hlas. Light bratislavský prízvuk. Chvíľu som nemo stála, keďže som nevedela identifikovať túto ... naozaj dobre vyzerajúcu ľudskú bytosť. „Včera sme si písali, vraj máš problémy s ubytovaním“ osviežil mi pamäť. „Tomáš“ zaplo mi.

Vycítila som dobrého, láskavého ducha. Ale aj decentný parfum. Hrozne dobrý. „Vražedné kombo“ vravím si. (Tomáško, ak to čítaš, vždy som sa to zdráhala povedať, ale skutočne mám uloženú veľmi silnú pamäťovú stopu pod štítkom „Tomášov parfum“ a nemám v pláne ju zmazať.)

„Hm, dievča moje, zvykaj si. Táto krajina ti ešte dá napiču, niekoľkonásobne“ prihodil do pahreby Tomášov nemenej vzhľadom lukratívny kamarát. Vystupovanie oboch z nich mi mierne stabilizovalo pôdu pod nohami. Boli vecní, realistickí, praktickí a sľúbili, že mi pomôžu. Viac som po štyroch pivách ani počuť nepotrebovala. S Tomášom sme sa rozlúčili a ja som mala pocit, že som konečne bola v správnom čase na správnom mieste, že to tentokrát klapne. Opatrne som si prekrížila prsty na oboch rukách a snažila sa veriť, že život nerobí všetko PROTI mne, ale PRE mňa.

Dni vystriedali noci, noci dni a ja s odstupom času môžem skutočne vďačiť za moju schopnosť pretvárať nepriaznivé na užitočné. Na pavúky som si zvykla, veď boli mojou takmer jedinou spoločnosťou.

zdroj: Unsplash.com

Nastala nedeľa, posledný deň. A ja som bola unavená hľadaním, nútením a špekulovaním, ako sa zo situácie vyhrabať.

A tak som piekla brownies. Predstavovala som si samú seba v horiacom dome, ako si s kľudom Holanďana pripravujem koláčik.

Lebo ... jebať sa na to.

Rezignovala som.

Pomaly a isto sa mi začali vnucovať myšlienky, že ešte vždy môžem začať od januára. Trackovala som letenky späť do Viedne. Vlastne som už viac nebola nahnevaná či sklamaná. Bola som len unavená. Čo ťa nezabije, to ťa dojebe mentálne, v priamej praxi.

Je fajn vedieť, kedy má človek dosť. Odmietala som prijať myšlienku, že celé fiasco bolo mojím osobným neúspechom. Jednoducho som vyčerpala možnosti a bol čas ísť. Veď i preživších vojakov stiahli z poľa, aby predišli absolútnej, drvivej porážke. Naopak, ďalší útok tak mohol byť strategickejší a efektívnejší.

zdroj: Unsplash.com

Ako statočný, jednonohý cínový vojačik som sa poberala na ústup. Zachrániť zvyšky. Takmer rovnaký príbeh ako originál od Hansa Christiana Andersena, ktorý písal priamo tu, v Odense pred takmer 200 rokmi.

„Toľká poetickosť, že sa asi dogrcám...“

ďalšiu časť TU!

Časť č. 8: Hardcore bi*ches