Ako som si myslela, že všetko bude lepšie..potom..

Neznášam vstávať. Neznášala som to počas školy a rovnako sa mi nechce ani dnes. No počas školy som si občas mohla povedať: ,,NEJDEM!" Dnes si to už povedať nemôžem, pretože by som asi okamžite prišla o prácu. Vôbec som si neuvedomovala aké bolo úžasné môcť ráno vstať a namiesto do školy odbočiť na druhú stranu a skončiť v blízkej kaviarni na voňavej čerstvej rannej káve s pár spolužiačkami. Občas nás tam bolo naozaj viac. Smiali sme sa rozprávali, ohovárali. No proste nemali sme žiadne starosti. Tie najväčšie spočívali v tom, kam v piatok vyrazíme a čo si oblečieme a samozrejme či budeme mať dostatok peňazí na naše nočné hýrenie. Dnes ma zaujíma či budem mať dosť peňazí na zaplatenie nájmu, splátky za auto a či ma tento mesiac ešte Orange neodpojí zo siete.

Každopádne vrátim sa k svojím krásnym študentským časom, keď bol život gombička. Jediné dôležité rozhodnutie pre mňa bolo ráno, kedy som naozaj veľmi uvažovala postávajúc pri "Progresi" (takzvané obchodné centrum) či odbočiť doprava (do kaviarne) alebo vykročiť rovno (do školy). Musím povedať, že vtedy z 5 pracovných, pre mňa ešte školských dní sa dosť veľa skončilo odbočením doprava. Keď sa nad tým teraz zamyslím mala som naozaj veľké šťastie, že ma za tých "pár" vymeškaných hodín nevyliali zo školy. Ale predsa, nebola som sama a čo by vyhodili pol triedy? :)

Sedieť v pečiatkárni (naša kaviareň) som milovala. Bol to rituál. Vždy, keď sme tu boli robili sme vlastne to isté. Ráno, 8:00 sme si objednali prvú kávu a malú hroznovku. Začali sme rozoberať rôzne témy ako napríklad škola, práca, ľudí okolo nás, čo je nové, čo sa nosí a čo nie a tak ďalej. Samozrejme aby sme vydržali a neminuli všetky témy hneď v prvú hodinu, museli sme si to nejako rozvrhnúť. Takže okolo 10:00 prišiel čas na druhú kávu, v zimných mesiacoch čaj, najlepšie z čerstvej mäty. Hrali sme sa na mobile a lustrovali sociálne siete, občas niečo komentovali. Keď sa nm minuli všetky životy v hre Garden Scapes a prešli sme celý facebook aj instagram (bolo to asi okolo pol12) prišiel čas ešte na niečo malé a potom tí šťastnejší mohli odísť domov a takí, ako napríklad ja, ktorí sme prebývali na intráku sme museli čakať do 14:00, kým vrátnička začala púšťať do izieb.

Kedy prišiel ten zlom?.....