Ako malo byť všetko lepšie...potom (časť 2.)

Myslím, že to bolo presne vtedy, keď som sa zrazu ocitla pred učiteľkou, ktorá mi na moje čierne obtiahnuté šaty pripínala zelenú stužku. Stužku nádeje, šťastia alebo je to len nejaký znak, ktorým si označujeme maturantov. Ťažko povedať. Slúžila nám však veľmi dobre pri kupovaní rôznych "pochutín" obmedzených vekom. Keď teta v trafike videla stužku, občiansky preukaz sa stal nepodstatným.

Tak presne vtedy to bolo. Keď som videla svojich 33 spolužiakov stáť v jednom rade asi dve hodiny s nádejou, že sa mi nechutne vysoké podpätky nevryjú do podlahy a že pri návaloch tepla, ktoré prichádzali v pravidelných intervaloch neodpadnem rovno na tú krásne učesanú hlavu.

Pozrela som sa okolo seba a v hlave si len prehrávala, že o chvíľu bude už naozaj koniec. Nie koniec stužkovej, ale koniec roka, koniec strednej školy, koniec krásnym časom nič nerobenia. Už len pár mesiacov a všetci sa rozlúčime. Každý pôjde vlastnou cestou. Či už je to vysoká škola, robota alebo zapísanie sa na úrade práce. (takých sme nemali :) )

Moja predstava bola určite práca. Školy som už mala naozaj plné zuby (možno to teraz trošku ľutujem), tak som to cítila. Takže práca. Ale kde? Štúdium Hotelovej akadémie nie je zlý výber. Učíte sa veci z rôznych oblastí, ale po skončení či sa vám to páči, či nie, sme braní ako čašníci, prípadne menej skúsení kuchári. Ja a čašníčka určite nie. Neznášala som obsluhovať ľudí, ktorí boli nie vždy veľmi prívetiví. Nerada som sa na silu usmievala a snažila sa každému vyhovieť ( a niekedy chceli naozaj nezmyselné veci) len preto, že je to náš zákazník. Znamená to teda, že som si samú seba nevedela predstaviť ako pracujem v bare, reštaurácii a celkovo v gastronómii.

Ale aby som nepredbiehala. Začala som rozmýšľať. Až nakoniec prišiel jeden "skvelý" nápad (nie z mojej hlavy). Rozbehneme catering! V tej dobe, tesne po stužkovej a kúsok pred maturitou sa to zdalo ako brilantný a jednoduchý plán. Začať teraz a do maturity biznis pekne rozbehnúť no a potom sa bude môj život točiť len okolo chlebíčkov a obložených mís.

Chcela som to vôbec? Bavilo by ma to? A robím to doteraz?