Ako malo byť všetko lepšie...potom (časť 3.)

Na začiatku každého podnikania je asi najdôležitejšie si uvedomiť, že na to potrebujeme nejaký kapitál. Peniažky na rozbehnutie, tovar a tak. Nazvite to ako chcete. Ja a ani môj spoločník (môj priateľ), rozhodne nie sme z rodín, kde by sme si luskli prstami a ocinko alebo maminka nám vyčarujú hotel. Tak sme ako chudobní študenti museli rozmýšľať. Veľké šťastie bolo, že aj keď som sa netopila v peniazoch mala som rodinku, ktorá na nás myslela od narodenia a šetrila peniažky. A bolo rozhodnuté. S malou dušičkou som zdvihla telefón a začala zisťovať aké sú moje možnosti a či mi bude povolené vybrať svoju vkladnú knižku. A BOLO! Mohla som, dostala som a začala som.

Prvý výber z účtu naozaj bolel, ale samozrejme nebola to strašná suma. Za prvé peniažky sme si mohli zadovážiť nejaký inventár. Bol potrebný hlavne na to aby sme svoje kulinárske výtvory mohli pekne odfotiť a zavesiť na internet. Medzi tým ako sa naše krásne a chutné misy fotili sa pracovalo na webovej stránke. Keďže založenie poriadnej vlastnej webovej stránky je celkom drahá záležitosť a bola by to suma, ktorá by pri vyberaní z účtu asi naozaj veľmi zasiahla moje srdce, rozhodli sme sa vytvoriť si doménu prostredníctvom stránky, za ktorú zaplatíte pár korún mesačne a môžte sa realizovať. Na celej stránke bol pekný návod ako dosiahnuť, čo najkrajšiu a najlepšiu stránku. Ja - nie veľmi technický typ, som tomu nerozumela absolútne. No a môj priateľ - rozumie ale nie úplne, čítal dokola celý návod a dostali sme sa asi k tomu, že sme si vedeli pridať úvodnú fotku stránky.

Jedlá boli nafotené ( s pomocou nášho šikovného kamoša - ĎAKUJEME!), na stránke sa pracovalo a potom sa prestalo. A bolo ticho.....Obaja sme vedeli, prečo bolo ticho, ale stále sme si mysleli , že však začneme spravíme...

Na podnikaní nie je vôbec nič zlé, ale na podnikaní v gastronómii a celkovo práci s jedlom, je podľa mňa zlé úplne všetko. Nekonečné vybavovanie a najhoršie na tom celom - nezmyselné hygienické predpisy. Doma sme to robiť nemohli lebo to by nebolo v poriadku podľa hygieny. V inom priestore sme to takisto robiť nemohli, pretože to naopak nebolo v poriadku podľa nás. Keď máte 19, končíte školu a nemáte našetrených dostatok peňazí, tak si rozmyslíte či sa zaviažete k plateniu nájmu na niečo o čom ešte ani netušíte či vám to pôjde a či v tom budete dobrí.

Čo sa týka mňa, tak toto nebola cesta. Nemám nijak zvlášť výnimočné kulinárske schopnosti a už vôbec nie z jedla vytvoriť niečo pekné. Takže keď vezmeme do úvahy dve veci, ktoré mi nejdú je logické, že z toho nevznikne nič svetoborné. Nehovorím, že by som sa nesnažila a koniec koncov nič z toho, čo sme urobili nevyzeralo zle. Ale začnete podnikať s niečím, čo vás vlastne vôbec nebaví len preto, že vás to práve napadlo? .........túto časť teda uzavriem takto: Zmúdrela som a pochopila, že veci si treba najprv dva krát rozmyslieť, kým sa do nich pustíte. Je pekné robiť všetko spontánne, niekedy to naozaj vyjde, ale čo sa týka zamestnania, ktoré by nás mohlo živiť do konca života, treba si to premyslieť ! :)