Na cestách po Filipínach (2. časť)

Otvor článok a ponor sa do môjho filipínskeho dobrodružstva. Uvidíš množstvo fotiek, dozvieš sa veľa zaujímavých informácií a možno dostaneš chuť vycestovať do Ázie.

V prvej časti série "Na cestách po Filipínach" ste sa stihli dočítať ako sa začal náš tohtoročný trip a niečo málo o príchode do ázijskej krajiny, ktorá sa skladá z niekoľkých tisícov ostrovov.

Po jednodňovom oddychu na pláži pri meste Puerto Galera sme sa loďou vrátili do Batangasu a konečne sme sa vydali k prvej poriadnej zástavke. Cieľom na ďalší deň bolo dostať sa do Legazpi. Mesto rozprestierajúce sa pod jednou z najaktívnejších sopiek na svete, Mayon Volcano, o ktorej ste sa dočítali už v prvom článku.

Ráno sme vstali, naskočili do jeepneyho a snažili sa nájsť autobusovú stanicu na predmestí Batangasu. Prvý autobus nás mal doviesť do mesta Turbina, v ktorom sme museli vystúpiť a nájsť ďalší, ktorý mal konečnú až v spomínanom Legazpi. Keďže sme nevedeli ako často chodia autobusy, chceli sme si najprv zistiť kedy najbližšie odchádza a následne si kúpiť nejaké raňajky. V momente ako sme však prichádzali k stanici v Turbine, opúšťal ju autobus s nápisom Legazpi. Reflexívne som mávol na šoféra, dvere sa otvorili a my sme spokojne nastúpili na posledné voľné miesta. Spokojnosť nás prešla v momente keď sme sa od "stewarda" dozvedeli, že cesta trvá 13 hodín, prídeme do cieľa až okolo polnoci a dovtedy mám vlastne vydržať bez raňajok. Môj batoh obsahoval trošku vody a jedno osie hniezdo z pekárne. Cesta bola úmorná, autobus sa trmácal vysokou rýchlosťou a čas príchodu stále v nedohľadne. Po niekoľkých hodinách sme zastavili v reštaurácií uprostred ničoho. Domáci si začali nakladať filipínske pochúťky, ja som sa rozhodol pre nanuk. Všetko ostatné totižto vyzeralo tak, že by som to do úst asi nedal. Ostal mi len prázdny žalúdok a oči pre plač. Keď padla tma, dúfal som v spánok. Filipínske cesty ma však vyviedli z omylu a začínal som si myslieť, že morskú chorobu môže človek dostať aj v autobuse.

Keď sme konečne dorazili, bolo už po polnoci. Zástavka bola neďaleko McDonald´s. Boh existuje. Po celom dni konečne jedlo. Čakala nás nočná prechádzka mestom a hľadanie hotela. Prvý pokus nevyšiel vôbec podľa predstáv, na navigáciu z bookingu sa zjavne nedá vždy spoľahnúť. Keď sme na druhý pokus hotel konečne našli a videl som sa už v sprche a na pohodlnej posteli, Filipíny nás opäť vyviedli z omylu. Vstupná brána do hotela bola zamknutá, telefón nikto nedvíhal, preliezť sa nedalo. Ubytovanie bolo už zaplatené, takže sme sa rozhodli volať na booking, na ktorom nám povedali, že máme smolu, pretože oni im o dvoch v noci volať predsa nebudú. Takže sme sa ocitli v neskorých nočných hodinách v spiacom cudzom meste a nezostávalo nám nič iné len skúsiť šťastie v inom hoteli alebo ostať tých pár hodín do rána na ulici. Nebolo by to po prvé kedy by som prespal na lavičke pod holým nebom. Odchytili sme však nočný tricykel a nasmerovali ho k hotelu, ktorý bol booknutý na nasledujúcu noc. Dúfali sme, že nám niekto otvorí a poskytne nám aspoň strechu nad hlavou. Tentokrát sme mali väčšie šťastie a naozaj som čoskoro na seba pustil teplú vodu a padol vyčerpaný do postele.

Tešil som sa na východ slnka. Aj keď som samozrejme vstal, keď už bolo vysoko na oblohe. Chcel som konečne vidieť tú mohutnú sopku týčiacu sa nad mesto. Mraky a hmla mali nato iný názor. Nebolo vidno vôbec nič. Požičali sme si motorku, sopku sme počas dňa obišli kolom-dokola, dokonca sme vyšli čo najvyššie na ňu, ale počasie nám proste neumožnilo Mayon Volcano vidieť.

Bol som z toho samozrejme sklamaný ale celodenný trip na motorke stál zato. Prechádzali sme cez mestá ale aj cez malinké dediny či osady domorodcov, videli sme ako sa vedia počas dlhých dní zabávať deti aj bez telefónov a hracích konzol, domácich pracovať na ryžových poliach,či veriacich modliacich sa v kostoloch.

V regióne Bicol je Legazpi mestom s najväčším počtom obyvateľov a taktiež strediskom cestovného ruchu, vzdelávania, zdravotníckych služieb či obchodu a dopravy. Vzhľadom na jeho polohu je však obyvateľstvo často ohrozené tajfúnmi, sopečným výbuchom či záplavami.

Najničivejšia erupcia Mayonu sa datuje ešte do roku 1814. 1. februára zomrelo viac ako 1200 domácich. Mesto zasypal čierny popol, zhoreli stromy, narušil sa tok riek.

Zničený bol aj neďaleký františkánsky kostol, ktorého ruiny túto tragédiu dodnes pripomínajú občanom mesta aj turistom.

Večer sme si potrebovali naplánovať ďalšiu časť cesty. Z Legazpi sme sa potrebovali dostať na ostrov Cebu, do rovnomenného mesta Cebu. Vedeli sme, že to nejakým spôsobom ide, ale až do posledného dňa nás ani nenapadlo zaoberať sa tým a zisťovať podrobnosti. Na ďalšiu noc sme si ani nehľadali ubytovanie lebo sme si mysleli, že budeme niekde v autobuse či na lodi a nebudeme ho potrebovať. Nato sme proste stavili náš osud.

Po pár minútach hľadania som naozaj našiel spôsob ako sa dostať do nášho cieľa. Problém bol v tom, že loď, ktorú sme museli za každých okolností stihnúť, nechodila zrovna príliš často. Konkrétnejšie, raz týždenne. Stálo však pri nás asi všetko šťastie sveta, keďže tá jediná plavba v týždni bola presne v čase kedy sme to potrebovali. Z Legazpi sme sa však museli dostať na druhú stranu ostrova, do mesta Pilar. V Pilare sme nastúpili na loď, ktorá nás vzala do mesta Masbate City, a ostávalo nám len dúfať, že stihneme kúpiť lístky a dvihnúť kotvy smer Cebu. Všetko sa to podarilo! Len si predstavte tú situáciu keby nie. Čo by nám zostávalo? Nechať prepadnúť všetky zaplatené ubytovania na ostrove Cebu a týždeň čakať v Masbate na ďalší spoj?

Pred západom slnka sme sa nalodili medzi 700 Filipínčanov a pred nami bola asi 13 hodinová plavba. Záchody na lodi boli takmer nepoužiteľné skôr ako sme dvihli kotvy, v posteli otravoval lietajúci hmyz, okolo bolo počuť detský plač či kohútov.

Na Filipínach je totiž realitou, že vás kohút zaručene zobudí aj uprostred mora. Kohútie zápasy sú totiž pre domácich asi toľko čo futbal pre Brazilcov. Kohútov môžete vidno na každej ulici. Domácnosť nepotrebuje okná ani dvere, dôležitý je kohút. Úroveň zápasov teda začína často v tmavých uličkách, no stretnete sa aj so špeciálne šľachtenými kohútmi bojujúcimi v luxusných športových halách. Steroidy, kofeín, ostrá ostroha na nohu a kohútov čaká v ringoch boj na život a na smrť.

Druhá časť je na svojom konci. V nasledujúcej sa dozvieš čo všetko ponúka ostrov Cebu. A bude toho naozaj dosť.

Sleduj zatiaľ môj instagram a neváhaj podporiť články či fotky zdieľaním.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
5
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Martin Štibrányi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.