Na cestách po Filipínach (4. časť)

Manila, Batangas, Puerto Galera, Turbina, Legazpi, Pilar, Masbate, Cebu, Moalboal, Alegria, Oslob .. to sú mestá, ktoré sme na Filipínach navštívili, a o ktorých ste sa stihli dočítať v predošlých troch častiach o Filipínach. Naše ďalšie kroky smerovali na ostrov Bohol. Konkrétnejšie do mesta Tagbilaran, no keďže aj Tubigon je celkom podobný názov, samozrejme sme si kúpili zlé lístky na zlú loď. Žiadna tragédia, autobus nás dopravil šialenou rýchlosťou aj medzi týmito dvoma mestečkami a aj keď opäť v nočných hodinách, dorazili sme do správneho mesta a našli náš hotel na nasledujúce dni.

Ak vás udivuje vianočná výzdoba aj keď už končí január, či kresťanské kostoly v ďalekej Ázií, ponúkam vám vysvetlenie. Filipíny boli už okolo roku 1500 pod vplyvom Španielov. Nemôžeme ich síce nazvať misionármi, ktorí by prišli priniesť Slovo Božie, boli to proste kolonizátori. Hlavné mesto Manila bolo prvýkrát dobyté už v 1571. Domáci to odvtedy nemali na ružiach ustlané. Dvesto rokov nato patrili pod Britániu ako "nezávislá" krajina, no netrvalo dlho kým na ostrovy vtrhla americká armáda a bolo po nezávislosti. Počas druhej svetovej vojny to boli zasa Japonci, ktorí vyhnali z mesta Amíkov. Až v roku 1945 sa partizáni postarali o povstanie, ktorým docielili oslobodenie Manily. Mesto však bolo po bojoch totálne zničené a zomrelo okolo stotisíc civilistov.

Dlhý vplyv týchto zemí spôsobil, že Filipínčania si osvojili aj kresťanské náboženstvo. Filipíny sú jednou z dvoch krajín v Ázií, v ktorej táto viera prevláda. Druhou je Východný Timor. Taktiež je to jeden z dvoch štátov na svete, v ktorom sú zakázané rozvody, druhým je Vatikán. Keď príde Veľká Noc, neďaleko Manily sa nechávajú niektorí domáci ukrižovať. No a Vianoce? Tie sa oslavujú niekoľko mesiacov. Ošiaľ začína už pomaličky v septembri. Môžete vidieť prvé výzdoby, z rádií počuť vianočné pesničky. Domáci často zdobia a tvoria ozdoby na stromčeky či betlehemy z plastového odpadu. Aj počas celého januára vianočná výzdoba vôbec neubúda.

Prvý deň sme v tom správnom meste, teda v Tagbilarane, využili na oddych na pláži a regeneráciu. Až tu sme objavili pláž, ktorá bola naozaj plná turistov, reštaurácií či barov, obchodíkov so suvenírmi. Patrične sme si to užívali.

A aj keď ležanie na pláži je síce skvelé, nerád zabíjam čas. Na druhý deň, opäť veľmi skoro ráno, nás čakalo šnorchlovanie. Pre mňa hneď po Kawasan Falls druhý najsilnejší zážitok. V minulom článku som spomínal, že nie som dobrý plavec, a preto som nikdy nebol v nejak extra hlbšej vode. Aj pri tomto výlete bola však vo výbave plávacia vesta, a ja som sa ani nenazdal a rozprestieral sa podo mnou šíri oceán. Z lode, ktorú vidíte na fotke vyššie nás vysadili neďaleko malinkého ostrova a pár minút som pozoroval miesto, kde končí koralový útes a začína sa tmavý hlboký a tajomný oceán. Stovky druhov rýb plávajúcich vôkol, nájdený Nemo či obrovská korytnačka po mojom boku. Opäť pre mňa niečo neopísateľné. Môj vnútorný strach a čiastočná panika z tej príšernej hĺbky, doplnená adrenalínom a toľkými vnemami krásy vôkol.

Bohol však ponúka aktivity aj vo vnútrozemí. My sme si ako nasledovnú zástavku zvolili Chocolate Hills. Čokoládovými sa prezývajú, pretože v období sucha všetka tráva pripomína čokoládu. Tieto kopce boli kvôli svojej výnimočnosti navrhnuté aj k zápisu do svetového dedičstva UNESCO. Ich pôvod a vznik nie je tak celkom objasnený, no domáci podľa legiend veria, že sú skamenenými slzami obra Aroga, ktorý sa zamiloval do pozemšťanky Aloye, ktorá mu však lásku neopätovala a Arogovi zostali len oči pre plač. Typické ženy.

Cesty Boholom vás zavedú do hlbokých lesov,

na trhy kde vás pani predavačka skoro nasilu napchá všetkých ovocím až po uši,

alebo do prírodných rezervácií vybudovaných pre filipínskych tarsierov. Drobné zvieratká o veľkosti dlane s obrovskými očami, ktorými nedokážu pohnúť. To im však kompenzuje možnosť otáčať hlavou o 180 stupňov. Je to však bohužiaľ ohrozený druh a aj napriek tomu, že sme navštívili rezerváciu, v ktorej dávajú na týchto krpcov pozor a venujú im nadštandardnú staroslivosť, nachádzali sa tam len traja.

Do tretice najlepších zážitkov z Filipín sa stihli zaradiť štvorkolky a jazda po mokrom pralese plnom bahna. Síce mi nebolo všetko jedno keď som zistil, že mi nefungujú brzdy a narval som to do stromu, no stálo to fakt zato! Keď sme prišli, divil som sa prečo nám dávajú pršiplášte a mám sa prezuť do ich obuvi. Keď sme odchádzali, bol som kompletne zasratý od blata. Ich bezpečnou obuvou pre zákazníkov boli žabky, ktoré Stano nedokázal ani udržať na nohách a obe cestou stratil.

Nastal čas vrátiť sa do Manily. Letenky z Cebu nás stáli asi 25€, takže sa nemusíte báť, nešli sme opäť 20 hodín loďami a 30 autobusmi. Stačili necelé dve hodinky na palube Cebu Pacific Airlines. V hlavnom meste toho moc nebolo a už je takou tradíciou, že si doprajeme aspoň raz počas dovoleniek aj ubytovanie za vyššie čiastky. Toto bola tá pravá chvíľa na popíjanie na balkóne apartmánu na 57. poschodí či ležanie pri bazéne s výhľadom na celé mesto.

Napriek tomu, že si môžeme všetci občas dovoliť a dopriať si aj takýto luxus, mne vždy ostanú najdlhšie v pamäti obrazy detí, ktoré od nás denne žobrali o jedlo, hrali sa po členky v odpadkoch či spali na ulici. A napriek tomu vyzerajú často šťastnejšie ako rozmaznané decká z Trnavy.

Touto myšlienkou moje rozprávanie o Filipínach končí. Ak by vás čokoľvek zaujímalo, obráťte sa na môj instagram a keď mi napíšete, rád vám pomôžem.

Ďakujem za každé zdieľanie článku či fotiek.