II. časť - Dar

Zovrela pevnejšie krabicu v drobných rukách. Veko už dávno zavrela, nezniesla pohľad na to úbohé vtáča. Už len pri spomienke naň sa jej nahrnuli slzy do očí.

Žiaľ nad osudom života, ktorý sa ešte ani nezačal ju opäť premohol a nanovo prepukla v plač. Zovrela pevnejšie krabicu v drobných rukách. Veko už dávno zavrela, nezniesla pohľad na to úbohé vtáča. Už len pri spomienke naň sa jej nahrnuli slzy do očí. Žiaľ nad osudom života, ktorý sa ešte ani nezačal ju opäť premohol a nanovo prepukla v plač.

„Ale veď som mu nič zlé nespravila! Chcela som ho len ochrániť...“

Matkino zovretie okolo svojich ramien pocítila o niečo silnejšie. Pohladila ju po vlhkom líci.

„Niekedy aj to, že vlastne nič neurobíme, má svoje následky. Keď niekomu vezmeš slobodu, je to to isté, ako keby si ho zabila.“

„Lenže ono bolo príliš slabé, aby sa ubránilo, musela som ho skryť pred nebezpečím!“

„Ja viem, Anna, že si to myslela dobre. Máš láskavé srdce. Možno až príliš...“

„Bojím sa, mamička,“ zašeptala.

„Čoho?“

„Že mi pukne od smútku.“

„Zlatko, dostala si odomňa viac, než si myslíš. Vždy budeš cítiť veci oveľa silnejšie, než ostatní. Keď budeš smutná, bude ťa to trhať na kúsky. Ale taktiež budeš schopná prežiť také šťastie, o akom sa iným ani nesníva...“

„Je to darček od teba?“ spýtala sa so záujmom.

„Dva dni je to dar, tretí prekliatie...,“ odvetila matka a neprítomne sa zahľadela niekam do diaľky.

„Ja už ničomu nerozumiem...“

Tvrdý kartón v jej rukách z ničoho nič vystriedalo niečo iné. Vyplašene otvorila oči. Krabica skutočne zmizla, rovnako aj mamin hlas. Výhľad čiastočne narúšali vlasy, ktoré sa jej zošmykli na tvár.

Po krátkom prieskume pohľadom zistila, že leží na boku v posteli. V jej značne obmedzenom zornom poli zaregistrovala iba svoju pravú ruku natiahnutú cez zvyšok postele a priehľadné dvere skryté za závesom tancujúcim do rytmu vetra, ktorý vnikal dnu cez úzku škáru. Naučeným gestom chcela odhrnúť vlasy z tváre, no prekvapene zistila, že jej v tom niečo bráni. Až teraz si uvedomila, že namiesto krabice drží niečiu ruku. Tá bola podstatne tmavšia a mocnejšia než jej a vinula sa naprieč telom.

Ruka ju zovrela o niečo pevnejšie a na pleci zacítila teplý dotyk pokožky vyústený v bozk. Keď zablúdila pohľadom nižšie, zistila, že je úplne nahá. Chvíľkové zhrozenie však odohnal pocit bezpečia, ktorý vyplnil celé jej vnútro v momente, keď jej udrela do nosa vôňa jeho tela. Bola to zvláštna aróma slanej vône mora, mydla a jedinečného pachu človeka. Tak známa...

„Že si sa aj zobudila, dievčatko,“ ozval sa znenazdajky hrubý hlas spoza nej.

Už nebolo pochýb. Je to on. Skryla sa hlbšie do jeho náručia. Napadlo jej, že takú úľavu, akú ona cíti teraz, zažívajú možno len pútnici na púšti, keď si po celom dni doprajú pár dúškov vody.

Avšak práve v okamihu, keď sa chcela otočiť k nemu, aby sa uistila, že sa nemýli, sa niečo zmenilo. Šumenie vystriedalo ticho a izba sa zahalila do úplnej tmy. Začala rukami šmátrať okolo seba, no zdalo sa, že aj on zmizol. S hrôzou zistila, že sa nedokáže ani pohnúť, telo ju vôbec neposlúchalo. Natŕčala uši v nádeji, že opäť začuje jeho hlas, ale jediné, čo sa ozývalo tichom bol jej zbesilý tlkot srdca. Chcela začať kričať, no v momente, keď otvorila ústa cítila, ako jej niečo mocne zovrelo krk a ona nielen že nemohla kričať, ale ani sa nadýchnuť.

Keď už mala pocit, že omdlie, omráčil ju neskutočný krik. Hysterický, zúfalý a tak prenikavý, že si musela rukami zakryť uši.

Otvorila oči a jediné, čo videla, bola tma. Inštinktívne začala kričať. Rýchlo si siahla na krk. Nič tam však nenašla. Pomaly jej dochádzalo, kde je. A že to všetko bol len veľmi, veľmi zlý sen.

Vytiahla sa do sedu a utrela si studený pot z čela. Celé jej telo ovládla nekontrolovateľná triaška. V mysli sa jej stále dookola krútili obrazy a zvuky ako na kolotoči. Odrazu sa dvere otvorili a vo svetle dopadajúcom z chodby sa objavila nejaká silueta. Chcela kričať, utiecť, skryť sa, čokoľvek, len aby to už skončilo. Nedokázala však vydať ani hlásku, len tupo hľadela do dverí a čakala, čo sa stane. Osoba vošla dnu a natiahla ruku k stene. Svetlo na strope sa prebralo k životu a vtedy uvidela, že silueta v skutočnosti patrí lekárovi. Zaborila tvár do dlaní a pokúšala sa upokojiť.

„Čo sa tu prosím vás, stalo?“ dozvedal sa zhrozene. „Odkiaľ je tá krv?“

Prekvapene zdvihla hlavu. Poobzerala sa okolo seba. Skutočne kde – tu po posteli a tiež vedľa nej našla fľaky a krvavé šmuhy. Doktor obišiel posteľ a chytil ju za pravú ruku.

„Zdvihnite ju do vzduchu,“ prikázal a vyšiel z dverí. Pri pohľade na ranu na ruke jej došlo, že si musela vytrhnúť ihlu z ruky.

O chvíľu bol naspäť v spoločnosti sestry. Tá jej šikovne prelepila ranu na opaku dlane a opätovne zaviedla infúziu. Mokrou gázou jej zväčša očistila ruku od krvi. Dorobila svoju prácu a vzala z nočného stolíka striekačku s priehľadným obsahom. Vyprázdnila ju do kanyly a bez slova odišla.

„Tak už mi poviete, čo sa vám stalo?“ ozval sa doktor a vytrhol ju z myšlienok.

„Nič,“ vyjachtala zo seba a ľahla si na bok, chrbtom k nemu.

„Preto sa ešte stále trasiete?“

Obzrela si svoje ruky a musela mu dať za pravdu. Ľadovými špičkami prstov si pritiahla paplón až ku krku a zavrela oči.

„Ako myslíte,“ prehovoril odovzdane po chvíli, keď si všimol nenápadnú narážku. Počula už len vzďaľujúce sa kroky. Kiežby sa všetky nepríjemnosti dali tak ľahko odohnať. Otočiť sa im chrbtom a predstierať, že neexistujú. Dvere nechal otvorené a tak do izby doliehalo svetlo z chodby. Nikdy sa nebála tmy, no dnes lúče svetla ocenila. Neverila, že ešte dokáže zavrieť oči, no akonáhle osamela, upadla do hlbokého spánku. Tentoraz, našťastie, bezsenného.

Prvým pozitívom nastávajúceho dňa bolo, že povyberali kadejaké hadičky trčiace z jej tela, takže sa mohla konečne relatívne voľne pohybovať. Relatívne bolo aj poradie týchto úkonov, ale na tom nezáležalo. Hlavné bolo, že dosiahla svoje. Chodením sa to ešte celkom nazvať nedalo, bolo to skôr niečo medzi voľným pádom a tackaním sa od jedného kusu nábytku k druhému, ale rozhodne to bola príjemná zmena.

Práve zvažovala zahájiť expedíciu od nočného stolíka do kúpeľne, keď sa ozvalo krátke zaklopanie. Dotyčný sa neunúval počkať na pozvanie, dvere sa otvorili prakticky okamžite. Keď uvidela, kto je tou návštevou, vytušila, že pozitíva tohto dňa práve skončili.

„Dobrý deň, ako sa dnes máme?“ spustil na ňu psychológ. Na tvári sa mi usadil rovnako neúprimný úsmev ako včera. Anna sa namiesto odpovede otočila a začala sa presúvať na svoju posteľ. Keď sa jej po úmornej snahe podarilo konečne si ľahnúť zistila, že psychológ je už dávno usalašený na vedľajšom lôžku a so záujmom sleduje jej počínanie. Chvíľu si ju ešte mlčky premeriaval, kým prehovoril.

„Tak, premýšľala ste nad mojou ponukou?“ spýtal sa bez okolkov. Anna sa zhlboka nadýchla a letmo prikývla.

„Áno.“

„A?“

„Neverím vám.“

Muž prekvapene zdvihol obočie. Očividne očakával inú odpoveď.

„To nie je práve najlepší začiatok. Medzi psychológom a pacientom by mal vzniknúť dôverný vzťah...“

„Hovorím o tej nehode. Neverím, že som sa pokúsila o samovraždu,“ skočila mu do reči. Snažila sa, aby sa jej pri slovách, ktoré vravela, netriasol hlas. Nasledovalo krátke ticho. Psychológ si odkašľal.

„Polícia to tak uzavrela,“ argumentoval.

„Tak potom sa mýlia.“

„Vedia, čo robia. Nie je možné, aby sa zmýlili,“ odsekol jej pevným hlasom.

„Možno mi do cesty skočilo nejaké zviera.“ Zavrtel hlavou.

„Nenašli sa žiadne stopy po brzdení.“

„Tak potom som mohla dostať mikrospánok alebo sa mi niečo stalo s autom...,“ sypala zo seba všetky alternatívy, ktoré jej napadli počas predošlého dňa.

„Auto prezreli, bolo úplne v poriadku, čo sa o ňom, samozrejme, teraz už povedať nedá. A mikrospánok tiež vylúčili, stála ste na benzínke len dva kilometre pred miestom, kde ste havarovala.“

Anna zamyslene pozorovala muža oproti nej. Síce jej tá predstava ešte včera pripadala viac než absurdná, dnešná noc tú istotu trochu nahlodala. Už len pri spomienke na ten strašný strach, ktorý ju v sne ochromoval, jej naskočili zimomriavky. Podvedome si letmo siahla na hrdlo.

„Ale ja si to nepamätám,“ ukončila svoje argumentovanie. Neochvejná istota, ktorú si šetrila pre tento rozhovor akosi prirýchlo minula svoje zásoby a hlas sa jej opäť začal chvieť. „Ani neviete, ako rada by som polícii odpovedala na všetky tie otázky, kam som šla a prečo som narazila do toho stromu. Pretože stále mi je tomu, čo ste mi povedal, ťažké uveriť.“

Zazdalo sa jej, že psychológov neústupný postoj na sekundu zmäkol. Zablyslo sa v ňom niečo ako... pochopenie. Lenže to zmizlo rovnako rýchlo, ako sa objavilo. Naučeným pohybom si prešiel po krátkych hnedých vlasoch.

„Vaše spomienky sa vám, skôr či neskôr, vrátia. Kým sa tak stane, budeme pracovať s pocitmi. Teda, ak ste sa nerozhodla, že predsa len dáte prednosť psychiatrickej klinike...,“ dodal a spýtavo sa na ňu zahľadel. Anna sklonila hlavu.

„Fajn,“ zašomrala.

„Výborne. Takže, aby sme sa vyhli zbytočným nedorozumeniam, poviem vám niekoľko pravidiel, ktoré musíte dodržiavať,“ spustil na ňu a napriamil sa. „Budeme sa stretávať každý deň o tretej. Vašim pobytom v nemocnici sa naše stretnutia neskončia. Budete chodiť ku mne do ordinácie, adresu vám dám neskôr. Dúfam, že dokážete byť dochvíľna. Upovedomil som o tom aj vašich rodičov, súhlasili, že na to dohliadnu.“

„Mojich rodičov?“ opäť ho prerušila. Srdce jej pri tých slovách šlo vyskočiť z hrude. „Kde sú? Kedy prídu?“ vychŕlila naňho. Muž zastavil príval otázok gestom ruky.

„Hovoril som s nimi len dnes ráno. Po tom včerajšku som si nebol istý, či je dobrý nápad ich k vám pustiť. Neradi, ale súhlasili. Ak pôjde všetko dobre, môžu vás prísť navštíviť zajtra. A teraz, ak dovolíte, budem pokračovať tam, kde som prestal. Budete so mnou komunikovať a pravdivo odpovedať na moje otázky. Úplne sa vyvarujete alkoholu, drogám a liekom, okrem tých, ktoré vám predpísal lekár. Ak niečo z toho nedodržíte, naša dohoda padá. Okamžite.“

Krátko pozrel na hodinky a opäť na ňu.

„Všetko je jasné?“

„Uhm.“

„To som rád. Takže, vidíme sa zajtra.“ Skôr, než sa stihol zdvihnúť ho zastavila.

„Môžem sa niečo spýtať?“ začala nesmelo.

Muž sa k nej otočil a váhavo prikývol.

„Nebol... Nikto iný tu za mnou nebol?“ vyjachtala.

„Nie.“

„Ani keď som ešte spala? Vôbec nikto?“ Muž opäť len pokrútil hlavou a hneď na to pokračoval vo svojej ceste ku dverám.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť
18.6.2019 21:56
21. časť