24. časť

Nejaký čas jazdil po meste v snahe trocha sa upokojiť. V skutočnosti ho nenaštvalo to, čo povedala. Skôr to, čo nepovedala.

Prečo mu nedokáže veriť? Vedel, že niektoré veci sa hovoria ťažko, najmä ak sa týkajú chúlostivých záležitostí. Napriek tomu ho to sklamalo. Zas a znova si robil zbytočné nádeje. Možno nastal čas si priznať, že na takú ženu, aká je Anna, jednoducho nemá. Pripadala mu strašne komplikovaná. A on, hlupák, sa do nej zaľúbil. Pritom dobre vedel, aké trpké je sklamanie. Po rozchode so skoro manželkou sa zaprisahal sám sebe, že pre nikoho už trpieť nebude. A dosť dlho sa mu to aj darilo. Zabral sa do práce a keď nebol tam, užíval si krásy ženských tiel. Pripadalo mu, že má všetko. Až kým nestretol Annu a nezistil, že bez nej nemá absolútne nič. Skoro sa neovládol. Chýbalo tak málo a vyznal by jej svoje pocity. Našťastie, včas sa uvedomil a nejako z toho vykľučkoval. Nebol naivný, vedel, že by sa okamžite odtiahla. Ešte viac, ako teraz. Ak je to vôbec možné. Adrian naňho už netrpezlivo čakal. V momente, keď zazvonil na dvere už stál nachystaný a obúval sa. Prekvapilo ho to.

„Čo si sa tak ponáhľal od starých rodičov?“ opýtal sa, len čo naštartoval. Chlapec naňho vyčítavo pozrel.

„Ty si zabudol?“

„Na čo?“ márne sa snažil spomenúť si.

„Sľúbil si mi, že pôjdeme do parku,“ pripomenul mu dotknuto.

„Jasné, že som nezabudol.“ V skutočnosti mu to úplne vyfučalo z hlavy. Skoro zabudol aj vyzdvihnúť Adriana. Ale s tým sa mu radšej chváliť nebude.

Chlapec robil navigátora a po pár zablúdeniach trafili do cieľa. Park bol plný ľudí, detí, zvierat a všeličoho iného. Adrian sa rozbehol k preliezkam a Adam začal pátrať po voľnej lavičke. Musel sa uspokojiť s jednou trochu pomimo. Usadil sa a porozhliadal. Toľko detí nevidel nikdy v živote. Ani dokopy. Mamičky s deťmi v kočíkoch sa snaživo chichotali v jednom hlúčiku. Oteckovia monotónne hojdali svoje ratolesti na hojdačkách a ešte sa tvárili, že ich to baví. Ďalšou kategóriou boli samostatné jednotky, podobné ako on, vysunuté na okraj, ktoré tu boli z donútenia malých rebelov. Nech sa snažil akokoľvek, Annu si tu predstaviť nedokázal. Očami pátral po chlapcovi. Nikde ho nevidel a tak pristúpil bližšie.

Nakoniec ho uvidel sedieť v piesku. Bavil sa s nejakou ženou. Adam okamžite spozornel.

Niečo mu rozprávala a Adrian ukázal smerom k nemu. Žena si to namierila k Adamovi.

Potešilo ho, že odišla od chlapca, ale už menej, že si to razila rovno k nemu.

„Dobrý deň, viete, uvidela som Adriana a napadlo ma, že tu niekde bude aj Anna, ale nenašla som ju, tak som sa ho bola opýtať, s kým tu je. Och, prepáčte, zabudla som, ja som Olivia. A predpokladám, že vy ste Dominic.“ Adam na ňu hľadel ako na zjavenie. Ešte sa nespamätal z toho, že je na detskom ihrisku a už naňho sypala otázky neznáma žena. Podal jej ruku.

„Nie, ja som Adam, Annin... známy.“ Bolo dosť ťažké pomenovať vzťah medzi nimi.

„Vy ste kamarátky? Nechcem, aby to vyznelo zle, len som nepredpokladal, že Anna nejakú má.“

„No, máte pravdu. Stretli sme sa tu a dali do reči, viete, ako to chodí. A potom mi raz zavolala a šli sme spolu na kávu, celkom dobre sme sa porozprávali. Kde vlastne teraz je? Niekoľkokrát som jej volala, ale mala vypnutý mobil. Začala som sa o ňu báť.“ Adam užasnuto sledoval, ako sa zo ženy sypú slová. Pripadala mu ako absolútny protiklad Anny.

„Je, je v nemocnici,“ vykoktal. Žena naňho vypleštila oči.

„Preboha. Čo sa jej stalo?“ Centimeter po centimetri sa približovala k Adamovi, až ho ovládla sureálna predstava, že ak jej rýchlo neodpovie, skočí mu po krku.

„To je na dlhšie, neviem, či by som o tom mal hovoriť. Ale už jej je lepšie,“ zhrnul rýchlo a o krok ustúpil. Nebol typ, ktorý sa len tak niečoho zľakne, no takto nabudená ženská predstavovala určitú hrozbu.

„Myslíte, že ju môžem ísť navštíviť?“

„Určite bude rada.“ Žena sa široko usmiala.

Nebezpečenstvo bolo na ústupe. Pozdravila, odcupitala preč a nechala ho tam stáť ešte stále v šoku z toho výjavu. Pokrčil plecami, skontroloval Adriana a vrátil sa na svoju lavičku. Doteraz ho ani nenapadlo, že Anna môže mať nejakú kamarátku. Pripadala mu na to príliš... iná. Nuž čo, zrejme je ešte veľa vecí, ktorými ho prekvapí.

*Časovo mi nevychádza pridávať kapitoly v pravidelných intervaloch, takže ak má niekto záujem o celú knihu, nech mi pošle do správy mailovú adresu a pošlem ju v PDF. Naďalej budem pridávať kapitoly aj sem ako sa podarí.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
4
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť
18.6.2019 21:56
21. časť