22. časť

Ten chlapec ho zničí. Keď doobeda odchádzali z nemocnice, Adrian bol sklamaný. Tešil sa, že sa jeho mama dnes preberie. Hoci ju prebrali z umelého spánku, stále sa nezobudila. Adama to trápilo tiež, ale nemohol to dať najavo pred chlapcom. A tak navrhol, aby si šli zahrať futbal. Ešte pred pár dňami by neveril, koľko energie má také dieťa. Už zistil, že minimálne raz toľko ako on. Po prvotných neúspechoch bolo ich spolužitie stále lepšie a lepšie. Po malých krôčikoch si našli k sebe cestu a Adrian mu začal dôverovať. A on mal toho malého chlapca rád. Adrian mu ukázal, čo dávno zabudol. Aké príjemné je smiať sa na hlúpostiach. Že žiadny trapas nie je taký strašný, ak sa nad ním človek príliš nepozastavuje. A tých trapasov prežil za posledný čas viac, než za celý život. Už by bol zabudol aké je úžasné naháňať loptu po obrovskej trávnatej ploche. Síce bol umorený tak, že nevládal vstať z miesta, ale aspoň si vyčistil hlavu.

S námahou sa posadil. Chlapec skočil vedľa neho.

„Pokračujeme?“ opýtal sa zadýchaný, zato na vrchole blaha. To dieťa nemá nikdy dosť.

„Nie, na dnes stačí. Pôjdeme domov.“ Adrian bol síce trochu sklamaný, ale vzal loptu a pomaly vykročili po hrádzi pri rieke. Po príchode domov sa Adrian zvalil na gauč a pustil rozprávky. Adam pozrel na telefón. Naháňali sa s loptou skoro tri hodiny. Mobil mu signalizoval zmeškaný hovor. Kto mu mohol volať? Odkedy si vzal dovolenku, zabudol, že nejaký telefón má. Ešte viac ho prekvapilo, keď uvidel, kto mu volal.

„Adam? Kde ste, preboha boli? Čo je s Adrianom?“ vychŕlila spŕšku slov Anna. Zostal prekvapene stáť. Čakal hocikoho iného.

„Anna? Si v poriadku?“

„Čo je s Adrianom?“ zopakovala netrpezlivo otázku. Adam si vzdychol.

„Neboj sa, je v poriadku. Boli sme si zahrať futbal a telefón som nechal doma. Nečakal som, že ti dovolia volať. A keď sme boli za tebou, nevyzerala si, že by si sa chystala.“ Podal telefón chlapcovi.

„Mamička,“ povedal mu. Chlapec si ho pritlačil k uchu.

„Mamička, si tam?“ vykríkol nadšene. Chvíľu s úsmevom počúval a prikyvoval. Adam sa pousmial.

„Dobre. Hej, je super. Nie. Poviem mu,“ vravel do prístroja s malými prestávkami. Pozeral na Adama. „Pa pa, aj ja teba,“ dokončil a vrátil mobil Adamovi.

„Ako ti je?“ opýtal sa.

„Dá sa. Ako to zvládate?“

„Úprimne, na začiatku to bolo dosť ťažké. Ale už je to fajn.“ odpovedal. „Prídete?“

„Teraz? Už nie sú návštevné hodiny.“

„Príďte, ostatné vybavím,“ odpovedala s takou istotou, až mu nahnala strach. „Dobre, osprchujem sa a bežíme.“

O hodinu neskôr už sledoval, ako Anna pevne drží v náručí Adriana. Bola síce hrozne bledá, ešte viac než zvyčajne, no inak vyzerala na počudovanie dobre.

„Počul som, že ti je viac než dobre,“ ozval sa od nôh postele a pristúpil bližšie. Napokon si našiel miesto na vedľajšej posteli.

„Neviem síce, čo si počul, ale nebolo to celkom tak,“ odvetila a krátko naňho pozrela. Do ich rozhovoru sa pridal Adrian. Rozprával Anne, čo všetko zažil. O tom, že Adam býva tak vysoko, že je vidieť na koniec sveta, o futbale, starých rodičoch. Anna sa zarazene pozrela na Adama. Ten práve študoval nejaký fľak na podlahe.

„Boli ste za mojimi rodičmi?“ opýtala sa prekvapene.

„Áno, musel som im povedať, čo je s tebou. A Adriana som nemal kde nechať," bránil sa.

„Koľko si im toho povedal?“

„Všetko, čo viem,“ odpovedal a zdvihol zrak od podlahy.

„Ako to prijali?“ opýtala sa opatrne. Dvere sa opäť otvorili. Stála v nich sestra, ale už iná.

Táto aspoň nevyzerala ako keby utiekla z hororu o exorcizme.

„Mrzí ma to, ale už musíte ísť.“

„Treba mi na záchod,“ ozval sa po dlhej dobe Adrian. Sestra sa naňho usmiala.

"Poď, zavediem ťa tam."

„Prepáč, že som ťa postavila do takejto situácie. Dúfam, že budem môcť ísť čo najskôr domov a vezmem si Adriana,“ prehovorila len čo sa zavreli dvere.

„Ty tu len pekne ostaň, kým nebudeš úplne v poriadku. S Adrianom to zvládame. Naozaj. Neospravedlňuj sa mi. Som rád, že mi dôveruješ a zavolala si práve mne. Vlastne sa divím, že mi po tom všetkom dokážeš veriť.“

„Adam, keď budeme mať viac času... Sú veci, ktoré ti musím povedať.“ Na chvíľu sa odmlčala.

„Naozaj ti nie je Adrian na obtiaž? A čo práca?“ zmenila tému.

„Vzal som si dovolenku. Skutočne to nič nie je. Mám ho rád. A naučil ma veľa vecí.“ „Čo?“ začudovala sa.

„Napríklad obsluhovať pračku.“ Anna sa rozosmiala.

„Ani nevieš, aký som rád, že si v poriadku.“ Pristúpil bližšie a vzal ju za ruku. Z chodby k nim doľahol Adrianov smiech. „Musíme ísť,“ povedal a stále ju držal za ruku. „Odpočiň si. A... nešikanuj personál,“ dodal s naoko vážnou tvárou.

„Adam, dajte si pozor. Obaja. Ak je ešte stále vonku tak...“ nasucho prehltla. „Dajte si pozor,“ zopakovala. Adam prikývol a odišiel.