Jožko

Pán Novák za sebou zavrel dvere od ordinácie všeobecného lekára. Automaticky pokývol hlavou hŕstke nedočkavcov v čakárni. Nikto mu jeho pozdrav neopätoval. Vlastne, nik naňho ani nepozrel. Ako vždy. Nohy ho unášali po chodníku, svedomito sa vyhýbali iným párom topánok a pred vstupom na cestu postáli. Mal svoje nohy rád, vždy ho v zdraví doviedli domov, keď toho myseľ nebola schopná. Momentálne sa musela plne sústrediť na činnosť očí, pretože tie neboli tak tolerantné ako nohy. Odvádzali pozornosť pána Nováka k všadeprítomným výkladom obchodov, kde naňho striehol vlastný odraz. Tvár s dobráckym úsmevom, ktorý si oblieka každé ráno skôr než ponožky. Aj teraz ho mal, bol si tým istý. Rovnako istý ako tým, že by nezniesol pohľad naň.

Usmievaj sa, Jožko. Inak ťa ostatní nebudú mať radi, presviedčala ho mamka, keď ho ako nesmelého prváka tlačila do dverí triedy. Pomáhaj iným a vždy budeš mať priateľov, radila mu o pár rokov neskôr. Jožko bol dobrý chlapec, nikdy neprotirečil, vždy poslúchol.

Zamyslene odomkol dvere od svojho bytu, vyzul si topánky a postavil vodu na čaj. So šálkou v ruke sa posadil za stôl a dlho, veľmi dlho vydýchol.

Budem k tebe úprimný, Jožko. Si chorý. Nevyliečiteľne chorý, s ľútosťou mu oznámil Juraj, jeho obvodný lekár a priateľ v jednej osobe. Skôr známy, ak by mal byť presný. Ale... Veď sa cítim dobre, kontroval mu ako inak, s úsmevom. Len dnes ráno ma zabolelo, tu, presne tu, krúžil si pritom krátkymi prstami ľavej ruky v prostriedku hrude. Nemôžeš sa mýliť? spytoval sa s nepatrnou nádejou v hlase. Juraj však len pokrútil hlavou: Je mi to ľúto, ale príznaky hovoria jasne. Je to zákerná choroba, zrejme ju máš už roky, ak nie celý život...

Slová doznievali spolu s poslednými zbytkami vzduchu, ktoré bol schopný vytlačiť zo svojich pľúc. Mal pocit, akoby sa razom jeho objemné telo scvrklo. Ako balón, ktorého výpust niekto zvieral medzi prstami celé roky. A teraz tu sedí so šálkou čaju, iba kosť a koža. A úsmev.

Pán Novák sa postavil, vylial nápoj do drezu, dôkladne umyl hrnček i lyžičku a obul si topánky. Opätovne otočil kľúč v zámke a zhlboka sa nadýchol. Tváril sa pri tom absolútne vážne.

A je to smrteľné? začal vyzvedať po opadnutí prvotného šoku. A čo nie je? Aj život sám nás napokon zabije... Lekár sa pousmial a prisunul sa bližšie. Poradím ti, ako priateľ priateľovi. Začni žiť. Rob, to čo chceš ty. Užívaj si, teraz, keď máš čas, treba ho využiť.

Nohy pána Nováka zastavili na zastávke, kde stávali pravidelne celých tridsaťdva rokov. Oči mu ladne blúdili po oknách pristavujúcich sa a opäť odchádzajúcich autobusov. Pozorne si v nich prezeral svoju tvár, nehybnú a cudziu, väčšmi sa ponášajúcu na sochu než živého človeka. Vysoké čelo, lesknúca sa plešina, zavalitý nos, dve hlboké ryhy tiahnuce sa pri ústach. Ako vytesaná z mramoru.

Usmej sa, Jožko...

Nastúpil do autobusu číslo šesť pravidelnej linky a zviezol sa na prvé voľné sedadlo pri okne.

Jožko, ty si taký dobrý chlapec, spomenul si na mamkine slová, pri ktorých ho vždy pochvalne pohladila po pleciach. Jožko, ty si dobrý... znela aj jej posledná veta, ktorá však ostala nedopovedaná. Dobrý chlapec.

Alebo možno mu chcela prvýkrát povedať pravdu? Dobrý... hlupák. Dobrý... psík. Prines. Sadni. Ostaň.

Nohy pána Nováka slušne počkali, kým sa autobus stratí v premávke a začali ho odnášať chodníkom lemovaným betónovým plotom. Pred bránou nenápadnej fabriky však vypovedali službu a nechali ho, aby ďalej už kráčal sám.

Pán Novák sa postavil k veľkému kovovému monštru a láskyplne ho pohladil. Jeho jediný verný spoločník, najstarší kúsok inventára firmy. Ako on. Na chvíľu sa započúval do klasického hukotu strojov, kým nezachytil, čo chcel. Hlasy. Áno, sú tu.

Jožko, potrebujem si ísť niečo vybaviť. Nebol by si taký dobrý a nezobral za mňa smenu? Zobral. Jožko, nemáš požičať stovku? Hneď po výplate vrátim. Požičal. Joj, Jožko, veľmi ma mrzí, že som ťa nezavolal na moju oslavu. V tom zmätku som na teba zabudol. Veril. Ostaň. Prines. Sadni. Dobrý psíček.

Jedným zo svojich mäsitých prstov stlačil tlačidlo. Stroj krátko zakašľal a uviedol sa do chodu.

Firme sa nedarí, počula som, že budú znižovať stavy. Och, Jožko, určite ma vyhodia, robím tu najkratšie. Čo len budem robiť, sama s dvoma deťmi? Neboj sa, Maruška. Nevyhodia ťa. Deň na to sa pán Novák dostavil do kancelárie riaditeľa a položil na stôl svoju výpoveď. Bez slova. Jožko, ako sa ti len odvďačím? hodila sa mu okolo krku žena so slzami v očiach. To je v poriadku, Maruška. Aj tak mám do dôchodku čo by kameňom dohodil. A teraz, do búdy. Dobrý psíček.

Pán Novák sledoval, ako sa ručička na prístroji pomaličky posúva. Keď sa prehupla do zóny označenej červenou farbou, začal si podvedome šúchať hruď.

Juraj, a nemôžeš mi aspoň predpísať nejaké lieky? Žiaľ, proti tejto bolesti sú bezmocné všetky medikamenty.

Hukot stroja bol čoraz nástojčivejší. Jožko vedel, čo má spraviť.

Stlač tlačidlo. Vypni zariadenie. Dobrý psíček.

Nie. On nie je žiadny psík. Volá sa Jozef Novák a je človek. Človek, ktorý celý život pomáhal a nikdy sa nemračil. Až sa jedného dňa zobudil, sám, s ukrutnou bolesťou kdesi vnútri. Klamala si, mamka. Ručička sa bezmocne kmitala okolo poslednej rysky. Už to nepotrvá dlho.

„Jožko?!“ vytrhol ho z myšlienok výkrik spoza chrbta. Skôr, než sa stihol spamätať, hľadel do Maruškiných očí plných zdesenia. S otvorenými ústami preskakovala pohľadom z neho na kontrolku stroja. Maruška, matka dvoch utešených dcér. Matka pyšne ukazujúca fotky dievčat. Dobrých dievčat. „Von!“ preťal hluk strojov rázny výkrik.

A čo mi vlastne je, Juraj? Jožko, si nevyliečiteľný optimista. Dobrák... do posledného dychu.

Pán Novák rád sníval. Večer sa ukladal do postele s priam detským vzrušením, čo mu asi nový sen prinesie. Tie najkrajšie sa z času na čas opakovali, no nikdy ho neomrzeli. Všetko najlepšie k narodeninám, Jožko! Po práci to zájdeme osláviť... Jožko, dnes si akýsi zamyslený, trápi ťa niečo? Dobré ráno, Jožko, ako si sa vyspal?

Jeho sny boli dokonalé. Teda, skoro. Mali iba jedinú chybičku. Zrádzali ho v objatí chladných rán a nútili premýšľať, či niekedy budú niečím iným než snami.

Rovnaké elektrizujúce vzrušenie pocítil aj keď stál pred hrozivo zavýjajúcim strojom. Tvár sa mu roztiahla do úsmevu. Teraz môže ísť snívať svoj sen. Dokonalý sen.

Výbuch vo fabrike Piatkové pokojné popoludnie malého mestečka na juhu krajiny narušil silný výbuch. Jeho pôvodcom bola lisovňa kovov v okrajovej časti mesta. Polícia predbežne pracuje s verziou, podľa ktorej je za nešťastie zodpovedná porucha na stroji, no nevylučuje ani úmyselné zavinenie. Prípad je stále v štádiu šetrenia. V čase výbuchu sa v lisovni nachádzalo celkom dvanásť osôb, z ktorých jedna explóziu neprežila a ďalšie tri sú zranené, dve ľahko a jedna žena ťažko. Medzi zamestnancami lisovne sa pošuškáva, že za nešťastie má byť zodpovedný práve zosnulý Jozef (58), ktorý sa ako jediný v čase výbuchu zdržiaval v zadnej časti budovy. Avšak na otázku, čo ho mohlo viesť k takémuto činu, iba svorne krútia hlavami. „Stále tomu nemôžeme uveriť. Veď náš Jožko bol skvelý kolega, priateľský, nápomocný, večne usmiaty. Proste, dobrý človek.“