III. časť - Svet vonku

Bála sa, že ak čo i len žmurkne, z matky ostane opäť len spomienka a teplo sálajúce z jej tela sa zmení na chladný nemocničný vzduch. Napokon to bola mama, kto sa pomaly odsunul. Posadila sa na posteľ tesne vedľa nej a pevne zovrela jej ruky vo svojich. Anna sa zadívala mame do tváre. Okamžite, ako otvorila oči a uvidela nad sebou jej tvár vedela, že je to ona. Ani na sekundu nezapochybovala, hoci jej ihneď napadlo, že nevyzerá tak, ako si ju pamätá, aj keď tú zmenu nevedela nijak definovať.

Opatrne prešla po gaštanových vlnitých vlasoch sčesaných dozadu, po jemnej pokožke, ktorá poddajne uhýbala pod jej dotykom, malom znamienku pri uchu, márne pritom hľadajúc kľúč k svojej hádanke. Pohľadom preskúmala matkine črty, úzke pery a oči červené od plaču, no výsledok bol rovnaký.

„Čo si to urobila, Anna?“ zašepkal tak známy hlas a následne sa zlomil plačom. Silno ju zovrela v náručí, až ju rozbolelo celé telo, ale ani ju nenapadlo vymaniť sa z neho. Cítila, ako sa jej do nočnej košele vpíja slaná príchuť matkinho utrpenia. „Šesť rokov, Anna, vieš, aká dlhá doba je šesť rokov? Už som prestávala veriť, že ťa niekedy opäť uvidím. A potom toto... Kde si bola celú tú dobu? A s kým? Čo sa stalo?“ sypala zo seba matka ďalej jedným dychom.

Anna vôbec nič nechápala. O akých šiestich rokoch vraví? Skôr, než stihla položiť akúkoľvek otázku, mama pokračovala.

„Vieš si predstaviť, ako som sa cítila? Zmizla si bez jediného slova, bez rozlúčky! Našla som len hlúpy odkaz v tvojom byte, aj z práce si odišla zo dňa na deň...“ Matkin hlas vystriedali kŕčovité vzlyky. Anna pozerala na ženu plačúcu na jej hrudi. Vedela, že by mala cítiť hanbu alebo aspoň ľútosť, no vo svojom vnútri mala prázdno. Ako keby niečo v nej umrelo alebo bolo príliš hlboko skryté. Jediné, čo sa neodbytne uchádzalo o jej pozornosť bola otázka, kde strávila celý ten čas.

„Prepáč, mami, ja, nechcela som... Ani neviem, čo ti mám povedať,“ hlesla napokon s očami sklopenými na spleť rúk. Mama jednu z nich vytiahla a pretrela si vlhké oči.

„Ty mi prepáč. Lekár mi prízvukoval, že na teba nesmiem naliehať. Och, ale keď ono to nešlo zastaviť, premohli ma emócie, odpusť...“

Anne náhle skrstla v hlave nová otázka.

„Kde je otec?“ vyhŕkla. Mama sklopila zrak a Anna sa stiahlo hrdlo úzkosťou. Automaticky pomyslela na to najhoršie.

„Otec čaká na parkovisku v aute.“ Hoci bola rada, že sa jej katastrofické scenáre nenaplnili, nepríjemný pocit stále pretrvával.

„Prečo neprišiel?“ Je snáď nejaký dôvod, pre ktorý sa na ňu hnevá? Matka opäť vzala jej ruky do svojich a palcom ju zamyslene hladila.

„Vieš, na ocka je toho... príliš. Potrebuje trochu času, aby sa z toho všetkého spamätal.“

„Ten asi budeme potrebovať všetci.“

Napriek tomu, že po odchode matky ju ovládla hrozná únava, zaspať sa jej nepodarilo. Po niekoľkých hodinách neustáleho sa prehadzovania na posteli kapitulovala a odšuchtala sa spolu so svojimi otázkami na balkón. Ignorujúc dotieravú bolesť sa zosunula na podlahu. Opojná vôňa jari, ktorú k nej doniesol ľahký vánok jej prekvapivo pomohol vyvetrať hlavu. Aspoň na pár okamihov. Späť na zem ju však rýchlo vrátila stena za jej chrbtom vyžarujúca skoro taký chlad, aký cítila zo svojho vnútra. Vedela, že to nebolo správne, no musela mame klamať. Chcela od nej totiž sľub, že opäť neodíde. Lenže ako by jej mohla niečo také sľúbiť, keď ani nevie, kde celých šesť rokov bola? Navyše ju stále častejšie prepadal ten naliehavý pocit... Bola si takmer istá, že niekto ju tam vonku čaká. A ten niekto má určite dobré dôvody, prečo za ňou neprišiel. Dúfala, že tento záver, ktorý si sama vyvodila, bol správny. Nedokázala si pripustiť možnosť, že na ňu tam vonku nikto nečaká. A že tá extáza pocitov, ktoré ju pohltili pri jeho dotykoch patria len do snov...Lenže ak bol ten muž skutočný, potom by to znamenalo, že aj všetko, čo sa odohralo v tme, má reálny základ... A to bolo príliš strašné, aby to mohla byť pravda.

Zo všetkých tých dohadov sa jej zakrútila hlava a tak si ju oprela o stenu. Cez zhrdzavené mreže sa zadívala na paralelnú ulicu pumpujúcu vlastným tempom bežného dňa. V jej zornom poli neúnavne prebleskovali autá zo strany na stranu, sem-tam sa mihol akýsi cyklista či mamičky s kočíkmi. Pohľadom doprevádzala staršieho pána venčiaceho psa stredného vzrastu a bližšie neurčeného pôvodu do domu s modrou bránou. Keď dvojica zmizla, opäť sa zahľadela na pomerne rušnú ulicu. Zdalo sa, akoby sa kolobeh účinkujúcich neustále opakoval. Na pohľad vyzeralo všetko tak jednoducho. No ona sa napriek tomu nemohla zbaviť pocitu, že svet za mrežami je taký cudzí, akoby v ňom nikdy nežila.

Z hypnotizujúceho sledovania ju vytrhlo až nepríjemné zavŕzganie balkónových dverí. Zvedavosť, s ktorou obracala hlavu smerom k nim sa razom zmenila na hlboký vnútorný povzdych. Trochu sklamane otočila hlavu naspäť k pôvodnej scénke. Napriek tomu cítila, ako ju psychológ od dverí prebodáva pohľadom.

"Nebojte sa, nechystám sa skočiť," povedala posmešne.

"Nebojím. Je tu sieť," odvetil rovnako nenútene a rukou ňou zaťahal.

Periférne postrehla, že sa silueta pohla z bezpečia dvier a začala sa približovať k nej. Ešte väčšie prekvapenie bolo, keď sa muž usadil na tvrdú podlahu vedľa nej. Vysúkal si rukávy na košeli a preložil jednu nohu cez druhú.

"Prečo sedíme na zemi?"

"Neviem prečo vy, ale ja som chcela trochu popremýšľať, bez toho, aby ma niekto rušil," odsekla uštipačne.

"Na to by som skôr odporúčal záchod," odvetil pohotovo. Anna ho prebodla škaredým pohľadom a odsunula sa o kúsok ďalej, pretože sedel tak blízko, až sa dotýkali ramenami.

"Ako dopadla návšteva?" zmenil tému. Nadnesený tón jeho hlasu sa v sekunde vytratil.

"Fajn."

"Donieslo sa mi, že zajtra idete na vlastnú žiadosť domov. Kam pôjdete?"

"Zatiaľ k rodičom."

"Zatiaľ?"

"Kým sa nepostavím na nohy."

"Máte strach?"

"Šialený," odvetila v rýchlosti. Sama ostala zarazená odpoveďou, pretože to, čo vyslovila, si doteraz ani nepripustila.

Nasledujúce sekundy prebiehali v dvoch líniách. Prvá sa odohrávala v jej mysli, ktorá si uvedomovala prítomnosť mužovej ruky na svojom pleci v nečakanom geste pochopenia sálajúceho z jeho dotyku. Druhou, akoby úplne nezávislou líniou bola reakcia jej tela, ktoré sa bezprostredne po dotyku strhlo ako po rane elektrickým prúdom. S pocitom totálnej bezmocnosti sa pozrela na psychológa, očividne rovnako zaskočeného ako ona. Chcela niečo povedať, no hrdlo mala úplne stiahnuté a končatiny ochabnuté. Niekoľko sekúnd trvajúcich snáď večnosť si bola istá, že omdlie. V hlave jej dunel zbesilý tlkot a telo sa nekontrolovateľne triaslo. Nič z toho nedokázala ovládať, ako keby jej už telesná schránka ani nepatrila. Nech sa odohrávalo čokoľvek, odznievalo to len veľmi pomaly.

Keď opäť prevzala aspoň akú-takú kontrolu nad svojim telom sa vyštverala na nohy a držiac sa zábradlia odišla do izby. Dávala si pritom dobrý pozor, aby sa o muža ešte stále sediaceho na zemi ani neobšuchla. Do postele padla tak vyčerpaná, ako keby pred chvíľou zabehla maratón. Schúlila sa pod paplónom do klbka v snahe trochu sa zahriať.

"Už sa ma viac nedotýkajte," zavrčala na psychológa, keď jej na ňom spočinul zrak. Vôbec nezaregistrovala, kedy sa vrátil do miestnosti. Chcela len, aby zmizol a podľa možnosti sa viac nevrátil. Muž sa, ako obvykle pozrel na hodinky a potom späť na ňu. Tváril sa znepokojene.

"Prepáčte. Nevedel som, že...," bez toho, aby dokončil vetu sa otočil na odchod. Vo dverách však zastal a po krátkom hrabaní sa v taške vytiahol pero a malý papierik. Oprel ho o stenu a niečo naň napísal.

"Tu je moja adresa a telefónne číslo. Vidíme sa zajtra o tretej," zamrmlal a popritom opatrne položil vizitku na nočný stolík.