V. časť - Pochybnosti

„Dobré ráno, Anna. Prisadni si k nám,“ povedala matka silene veselým tónom. „Ďakujem, nejdem jesť. Kde sú kľúče od môjho bytu?“

Mama zmrzla so šálkou v ruke.

„Nemyslíš, že by si s tým mala... počkať?“ odvetila opatrne. „Ešte nie si celkom v poriadku, potrebuješ si oddýchnuť...“

„Chcem sa tam ísť pozrieť,“ neoblomne odsekla. V kuchyni nastalo dusivé ticho. Napokon to bol otec, kto vstal a zmizol v chodbe. O chvíľu už natŕčal ruku s kľúčmi smerom k nej.

„Vďaka,“ zašomrala a bez toho, aby k nim zdvihla zrak zamierila k dverám.

Napriek očividnému nesúhlasu mamy jej otec požičal i auto. Po menších peripetiách našla miesto, v ktorom kedysi žila. Zvyšok doobedia a časť odpoludnia strávila upratovaním. V, podľa jej mienky, útulnom byte, zloženom z kuchyne spojenej s obývačkou a samostatnej spálne vyvetrala, poutierala prach a oprala všetko, čo sa dalo. Unavená, ale spokojná sa zložila na zem pri kuchynskej linke. Hoci bol tento byt kedysi jej domovom, príjemne ju prekvapilo, že ju tu nezačali atakovať žiadne spomienky, ako tomu bolo u rodičov. Na telefóne, ktorý jej nanútila matka, skontrolovala čas a vybavila povinný telefonát, aby ju uistila, že je v poriadku. Hneď po tom s nevôľou vyrazila na dohodnuté stretnutie.

(BTW: Číta to niekto? :) )

Napokon sa vyraziť o niečo skôr ukázalo ako dobré rozhodnutie. Budova, v ktorej sa mala nachádzať psychológova ambulancia bola poctivo zašitá za rokmi zarasteným parkoviskom, takže musela vynaložiť veľa úsilia a času, aby ho vôbec našla. Zašednutá budova jej spôsobovala mráz na chrbte skôr, než do nej vôbec vošla. Staré presklené dvere zaprotestovali hlasným vŕzganím, keď do nich potlačila. Vľavo si všimla schodov na poschodie, no nemala ani najmenší úmysel sa po nich vydať. Namiesto toho si to namierila po dlhej chodbe na opačnej strane, o ktorej ako jedinej by sa dalo povedať, že je používateľná. Zvuk jej krokov v tichu nastolil otázku, či je na správnej adrese. Napokon na pravej strane zazrela dvere a keď k nim pristúpila, s úľavou zistila, že menovka na dverách sa zhoduje s tou, ktorú držala v ruke.

„Meškáte,“ pokarhal ju hneď vo dverách psychológ a odstúpil od dverí naznačujúc, aby vošla. Letmý pohľad naňho ju ubezpečil, že je opäť tým neprístupným mužom, úplne iným, než ktorý bol s ňou na balkóne. Znova okúsila dobre známy pocit, že niečomu nerozumie. Ľudia sú takí komplikovaní.

Usadila sa v kresle, ktoré ladilo s celkovou atmosférou budovy a sledovala muža, ako sadá do rovnakého kresla na druhej strane stola. Chvíľu sa vzájomne merali pohľadmi. Anna pre seba skonštatovala, že rovnako, ako sa nehodí do tejto ambulancie, je ťažké uveriť, že muž oproti je psychológ. Jeho vek, odhadom okolo tridsaťpäťky a dobre stavané telo skrývajúce sa pod bledomodrou košeľou, ktorej rukávy mal vysúkané po lakte, narúšali jej hlboko zakorenenú predstavu, že psychológovia sú buď intelektuálne pôsobiaci starčekovia Freudovského typu alebo osamelé ženy po prechode so zvieracími chlpmi na oblečení.

„Keď ste včera neprišla myslel som, že už neprídete vôbec,“ prerušil vzájomnú prehliadku a prekrížil si ruky v lone.

„To som mala aj v úmysle,“ zašomrala. Psychológ zdvihol obočie.

„Prosím?“

„Ale nič.“ Odovzdane povzdychol.

„Aké je to byť opäť doma? Vychádzate s rodičmi dobre?“ zmenil tému.

„Cítim sa... Zvláštne.“

„Viete to bližšie špecifikovať?“

„Veľmi nie.“ Druhé mužove povzdychnutie nabilo Annu pocitom, že ani on príliš nerozumie jej.

„A čo vaša pamäť? Už sa vám niečo vracia?“ skúsil to opäť. Anna pokrútila hlavou.

„Iba spomienky na detstvo. Môžem sa teraz spýtať niečo ja?“

„Smelo do toho.“ „Aký môže mať človek dôvod na to, aby zo dňa na deň zmizol a roky sa vôbec neukázal?“ vysúkala zo seba.

„Možno ste opustila svoj bežný život kvôli niekomu, kto by doňho z istých dôvodov nezapadol,“ odpovedal po odmlke pokojným tónom, pričom ju uprene sledoval, akoby čakal na reakciu. Anna sa zarazila. Táto možnosť jej prichádzala na um čoraz častejšie, skôr ju prekvapilo, že ju vyslovil práve on.

„Alebo doma nebolo všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá. Tiež je možné, že vás kopol dobrodružný duch a šesť rokov ste strávila kdesi na indickom vidieku,“ rýchlo dodal. „Aj keď, poslednú možnosť by som vylúčil, ste biela ako stena.“ Silene sa zasmial.

Anne do smiechu vôbec nebolo. To, čo vypustil z úst ju naplnilo náhlou nedôverou. Spomenula si na to, čo včera povedal jej otec.

„Ja si zas myslím,“ vyhŕkla s potláčaným hnevom v hlase, „že viete o niečom, o čom ja nie.“

„Obávam sa, že vám nerozumiem,“ kontroval jej. Anna sa snažila v jeho výraze nájsť aspoň náznak nervozity, no ak ju aj cítil, nedal na sebe nič znať.

„Mojim rodičom ste vravel, že mi niekto ubližoval. A to, ako ste odpovedal na moju otázku... To vám napadlo len tak?“ Na jej počudovanie sa pousmial.

„Ste podozrievavá, viete o tom? Že vaša blízka minulosť nebola práve ružová ma presvedčilo to, čoho som bol svedkom na balkóne. A... To druhé bol len čiste náhodný výber z možných alternatív.“

„Aj tak vám neverím.“

„To ma mrzí. Ale ani vy ste mi zatiaľ nedala veľa dôvodov, aby som vám dôveroval.“ Hoci vedela, že sa tým snaží len odvrátiť pozornosť, jeho tvrdenie ju pobúrilo. „Čo tým naznačujete?“

„Možno si nechcete spomenúť. Alebo je pre vás výhodnejšie predstierať, že si nič nepamätáte...“ V Anne vzkypela žlč. Adrenalín prúdiaci jej obehovým systémom ju prinútil vyskočiť na nohy.

„Viete čo, verte si čomu chcete. Neviem, o čo sa tu pokúšate, ale ja na tieto doťahovačky nemám náladu!“

„Stojte a buďte taká dobrá, vráťte sa do kresla,“ zastavil ju na odchode. „Verím vám. Chcel som vám len ukázať, že jedinou cestou, ako dosiahnuť na našich sedeniach pokrok, je vzájomná dôvera.“

„Dosahujte si čo chcete, ja odchádzam. Zbohom!“ Obrátila sa k dverám a bleskurýchle za nimi zmizla. „Dovidenia,“ doľahol k nej pokojný hlas skôr, než stihla zabuchnúť dvere. Stavila by sa o čokoľvek, že sa mu pritom na tvári pohrával úsmev.