VII. časť

Zastrčená a pre cudzincov neviditeľná budova na kraji mestského parku ponúkala dostatok súkromia a príjemnú atmosféru tlmeného osvetlenia. V podniku bol okrem nich obsadený len jeden stôl, napriek tomu sa usadili do zadnej časti, ktorá zívala prázdnotou. Hneď, ako si objednali sa ospravedlnil, že si musí vybaviť neodkladný telefonát a pobral sa von.

Anna využila voľný čas na preštudovanie najprv jedálneho a potom aj nápojového lístka. Z toľkého čítania ju začali štípať oči únavou a tak odišla na toalety, aby si trochu osviežila tvár. Keď sa vrátila k stolu, Psychológ aj jedlo tam už čakali. Teda, čakalo len jedlo, muž sa plne venoval ládovaniu svojej porcie. Zrejme ani nepostrehol, že sa vrátila. S pobavením sledovala, ako do seba hádže jedlo. Predpokladala, že ak by bol sám, ten tanier by aj vylízal. Hlavu zodvihol, až keď dojedol. Zahanbene sa usmial.

„Prepáčte, pri mojej práci človek nikdy nevie, koľko bude mať času na obed. A bohužiaľ, ten zvyk mi ostal a jem tak stále,“ zahanbene sa obhajoval, keď si všimol, ako ho Anna pozoruje.

„To nič. Bolo to... milé. Nevedela som, že vaša profesia je tak hektická.“

„Myslel som to tak, že zväčša sa niekto zdrží dlhšie, druhý zas príde skôr...Minútka k minútke a pomaličky sa to nabalí.“

„Aha.“

Nastala dlhá odmlka, počas ktorej Anna sklamane usúdila, že ani studená voda, ktorú si dávala na tvár nepomohla proti neustálemu zívaniu. Cítila, že jej telo je na pokraji svojich síl. Mužovi oproti to očividne tiež neušlo.

„Zle spíte?“ Jeho hlas znel rovnako prívetivo ako vtedy, keď spolu sedeli na balkóne. Hoci by to nahlas nepriznala ani pod hrozbou mučenia, pri rozhovoroch s Psychológom sa cítila viac uvoľnená než s hocikým iným. Páčilo sa jej, že s ňou, na rozdiel od rodičov, nejedná v rukavičkách a vždy povie, čo si myslí, nech to vyznie akokoľvek kruto. Možno práve preto sa rozhodla, že ak už niekomu má prejaviť aspoň štipku dôvery a povedať o veciach, ktoré ju trápia, bude tým človekom práve on.

„Mám nočné mory,“ začala a zhlboka sa nadýchla. Pohľad oprela o koreničku na stole, pretože bolo ľahšie rozprávať bez toho, aby musela čeliť jeho prenikavému pohľadu. Postupne mu vyrozprávala neustále sa opakujúci priebeh snov, ktoré ju oberali o spánok a takisto objasnila aj dôvody, pre ktoré musela od rodičov odísť. Nevynechala ani včerajšiu hádku. Netrúfla si odhadnúť, koľko času prešlo, odkedy začala rozprávať, no Psychológ ju celú tú dobu pozorne počúval.

„Mali by sme ísť na vzduch,“ skonštatoval, len čo dorozprávala. Keď vyšli von, s prekvapením zistila, že obloha zmenila farbu na tmavomodrú, miestami prekrytú sivými zhlukmi mračien, ktoré sa zoskupovali do celkov tmavších než obloha sama ako predzvesť niečoho hrozivého. Napriek tomu vzduch ešte nestihol ochladnúť, takže prechádzka sa javila ako dobrý nápad. Dohodli sa, že sa prejdú do centra, kde si dajú kávu.

„Čo myslíte, je všetko to z vašich nočných môr skutočné? Chcem tým povedať, že myseľ sa s nami často zahráva, premieta nám do snov útržky z filmov, tvár, ktorú sme uvideli pred mnohými rokmi v dave... Čokoľvek, dokonca si to nemusíme ani pamätať.“

„Keď tie sny sú také... naliehavé. Mám pocit, že mi chcú niečo povedať, no ja to stále neviem pochopiť.“

Anna vo vzduchu zacítila vlhkosť. Náhle ju striaslo, no nebolo jej jasné, či náhlym ochladením alebo nepríjemným pocitom z navrátenej spomienky na sen. Mlčky prešli až po koniec parku a zahli do ulice smerujúcej k centru mesta. Všade vládol prekvapujúci pokoj, videla len ženu s dvoma absolútne identickými malými psami, ako prechádzajú cez cestu pár metrov od nich a hlúčik mladých chlapcov, ktorí sa na niečom hlasno smiali. Nikto im nevenoval ani najmenšiu pozornosť.

„Keď ste mi rozprávala o hádke s matkou... Mal som dojem, že vás niečo trápi oveľa viac, než len nejaká nezhoda s rodinou,“ vyšlo napokon z neho po hodnej chvíli. Anna ho potajme sledovala a podľa hĺbky jeho zamyslenia tipovala, že sa pokúša sformulovať nejakú háklivú otázku do prijateľnejšieho prevedenia, no napriek tomu ju ňou prekvapil. Ani ona sa s odpoveďou neponáhľala. Taktiež ju potrebovala zaobaliť do niečoho, čo bude preňho zrozumiteľné.

„Máte pravdu. Ale to, s čím bojujem, mám problém sama pochopiť, takže pochybujem, že mi s tým budete vedieť pomôcť.“

„Skúste to vysloviť. Častokrát už len to pomôže. Nepremýšľajte, iba hovorte,“ pobádal ju. Anna sa zhlboka nadýchla.

„Cítim sa tak... prázdna. Ako telesná schránka, ktorú riadia iba signály mozgu. Pri každej spomienke, vždy keď pozerám na rodičov, mi myseľ povie, čo by som mala cítiť, viem, že by som mala byť šťastná, že sú so mnou, milovať ich... No ja necítim. Nie som. Impulz sa stratil v prázdnote.“

Dlaňami si pošúchala ruky v snahe ohriať sa. Citeľne chladnejší vietor so sebou niesol prísľub blížiaceho sa lejaku. Pohľad na oblohu jej to iba potvrdil.

„Nevrátime sa? Myslím, že čoskoro sa to spustí.“

Muž nemal nijaké námietky. Vzhľadom k teraz už rapídne sa zhoršujúcemu počasiu pridali do kroku. Nasadli do auta práve vo chvíli, keď sa spustil hustý dážď.

„To si skutočne myslíte, Anna? Že ste bezcitná? Poznám vás dokopy dva týždne, no niečo také by som nikdy nepovedal. A vy sa poznáte ešte o deň dlhšie.“ Krátko sa na ňu usmial a presmeroval svoju pozornosť späť na cestu. Kvôli hustému dažďu museli ísť pomaly.

„Nie ste jediná. Stretávam sa s tým často. Ľudia si občas vystavajú privysoké steny.“

„Steny?“ neveriacky sa zasmiala.

„Uhm. Budeme sa chvíľu baviť v murárskom žargóne,“ zažartoval. „Už teraz som stratená.“

„Žiaden strach, hneď vám to vysvetlím. Stena je vlastne bariéra. Každý zlý zážitok, sklamanie či strata je len ďalšou tehlou. Problém nastane vtedy, keď je tehličiek toľko, že prerastú človeku nad hlavu. Doslovne. Potom stena, ktorej úlohou je chrániť, začne izolovať. Človek ostane zrazu sám so sebou a to nie každý zvládne. Niektorí začnú brať lieky, aby utíšili hlas svojho vnútra. No nikdy ho nezastavia. Potom sú tu takí, ktorí si na tvár nakreslia masku. To sú tí, ktorí hovoria najhlasnejšie. Smejú sa najhlasnejšie. Vždy sú stredobodom pozornosti. Žijú z uznania druhých. Z moci. A večer, keď ich nikto nevidí, prídu domov, dajú si dolu masku, schúlia sa vyčerpaní do kúta a srdcervúco plačú. Samozrejme, potichu, aby ich nikto nepočul. Ďalší si vytvoria v svojom opevnení vlastný svet, do ktorého sa utiekajú vždy, keď ich ten reálny priveľmi dusí. Niektorí si steny svojej bariéry vyzdobia plagátmi každého svojho sklamania a neúspechu a začnú z nich obviňovať všetkých naokolo. Je veľa vecí, ktoré sa môžu stať, keď stena prerastie únosné medze. Toto sú tie najhoršie. A zároveň, bohužiaľ, najčastejšie. Každý človek je iný a aj jeho obranný mechanizmus sa môže líšiť,“ dodal.

Psychológov hlas vystriedal zvuk kvapiek narážajúcich do auta. Započúvala sa do rytmického klopkania, ktoré jej pomáhalo pri premýšľaní. Hoci pochopila, čo chcel povedať, stále mala pocit, že jej jeho slová veľmi nepomohli.

„A čo demoličné práce?“ pokračovala v načatom slovníku.

„Niečo, čo sa buduje dlhé roky, nejde zbúrať za jeden deň, ako je tomu pri reálnych stavbách. Treba na to ísť systematicky.“

„Tehličku po tehličke,“ zauvažovala nahlas. Nevyhnutne myšlienkami zablúdila ku dňu, v ktorý položila základy svojej stavbe. Ktovie, koľko tehličiek od toho večera položila a aké prísady použila...

„Nad čím uvažujete?“ vyrušil ju.

„Že by z vás bol mizerný staviteľ.“

„Tak s tým môžem len súhlasiť,“ odvetil s úškrnom, ktorému sa neubránila ani ona.

„Som rád, keď sa usmievate. Už by som nepovedal, že vyzeráte hrozne.“

„Ani ja by som...“

Zadívala sa na psychológov profil osvetľovaný protiidúcimi autami. Vysoké čelo mu pretínali vrásky, ktoré sa vytvorili od dlhého žmúrenia a dodávali mu výraz hlboko zamysleného človeka. Tento obraz trochu narúšali ešte stále nadvihnuté kútiky pier. Pohľadom skĺzla nižšie, na pravidelne stúpajúci hrudník. Hoci nemusela príliš fantazírovať, pretože napnutá látka na rukávoch bola prísľubom dobrej telesnej stavby, usúdila, že bez košele by určite vyzeral lepšie.

Bola tak zahĺbená do predstavovania si zákutí jeho tela, že vôbec nepostrehla, že pohyb auta sa zastavil a Psychológ na ňu spýtavo hľadí. Cítila, ako jej do tváre vystupuje červeň. V duchu si za svoje myšlienky dala facku. Ale len takú maličkú.

„Čo?“

„Čo čo?“ nechápavo vyhŕkla.

„Nedokončila ste vetu.“

Úpenlivo lovila v pamäti, aby si spomenula, čo vôbec chcela povedať.

„Že ani ja by som už nepovedala, že ste taký idiot, ako sa zdáte.“ Nahlas sa rozosmial.

„Myslím, že to môžeme považovať za prvý pokrok,“ vysúkal zo seba krútiac hlavou.

Zvyšok cesty, ktorý jej pripadal nekonečný, strávila vo vlastnom záujme pozeraním von z okna.

Keď zaparkoval pred domom, začal sa jej zmocňovať zvláštny pocit. Psychológova prítomnosť bola príjemnou zmenou, možno až príliš príjemnou, pretože náhle ju predstava, že opäť osamie skoro až desila.

„Poďte aspoň na kávu, keď sme ju v meste nestihli,“ počula svoj hlas.

„Teda, ak sa neponáhľate domov.“

Po krátkom zamyslení vytiahol kľúč zo zapaľovania.

„Rád.“