IX. časť

V šere rána sa začal lepšie orientovať, zo ženy vedľa neho už neboli len obrysy, jej telo začalo dostávať reálne kontúry. Horšia však bola doliehajúca reálnosť toho, čo spravil. V duchu zaklial. Toto sa rozhodne stať nemalo. Ale ako tak na ňu hľadel, nahú a túliacu sa k nemu, vedel, že by pokojne tú chybu spravil znova. Predtým, než zaspala, sa od neho odtiahla a otočená chrbtom zaspala. Ako keby sa nič z toho, čo sa udialo, čo mu sama dovolila, nestalo. Opäť sa stal cudzím človekom. No akonáhle stratila moc nad svojim vedomím sa k nemu vrátila a pokojne spala s rukou prehodenou cez neho. Potajme si užíval dotýkanie sa jej tela, pretože tušil, že ráno mu to už nedovolí. Jemne prechádzal po siluete jej hrude, omámený sálajúcim teplom.

Keď končekmi prstov narazil na miesto tesne pod rebrami, svojou štruktúrou narúšajúce hladkú pokožku, stiahol sa a prikryl ju dekou. Cítil sa ako totálny pokrytec. Žiadal od nej, aby mu dôverovala a pritom všetko, čo povedal bola lož. Opatrne zo seba zložil jej ruku a vstal. Mal odísť už dávno, hneď, ako zaspala. Ibaže sa k tomu akosi nevedel prinútiť.

Po tom, čo si pozbieral svoje šaty zo zeme, sa ešte raz obzrel po byte. Vedel, že je pre ňu len prestupnou stanicou. A rovnako dobre si toho bola vedomá aj ona, aj keď si to možno nepripustila. Nebol naivný, vedel, že ju jedného dňa opustí a vráti sa na miesto, kde bola posledných šesť rokov. Na konečnú stanicu.

Hoci sa nevedela dočkať chvíle, keď dostane do rúk svoje veci, teraz, keď si zhrnuté v jednej krabici hoveli na kuchynskej linke, ju nadšenie opustilo. Náhla zmena bola pre ňu ťažko pochopiteľná, predsa od rána ju držala výnimočne dobrá nálada a odhodlanie, ktoré ju hnalo dopredu, pretrvávalo až do momentu, kým neostala s krabicou osamote. Zrazu si nebola ničím istá. Čo ak sa jej to, čo v nej nájde, nebude páčiť? Alebo to bude len slepá ulička, iba ďalšia vyhasnutá nádej? Napokon opäť strach premohol zvedavosť a Anna odložila krabicu do skrine. Nebola síce paranoidná, no bola si istá, že tá krabica na ňu hľadí s posmešnou výzvou. Po krabici nasledoval papierik, no jeho krátka púť skončila v koši. Bolo to jediné, čo ostalo po Psychológovi. Definitívne zahodená posledná pripomienka všetkého, čo sa v noci stalo. Strohé "Musel som ísť, čakám ťa o tretej".

Ráno sa jej uľavilo, že je na gauči sama a môže sa nerušene venovať plánu, ku ktorému sa predchádzajúceho večera odhodlala, no zároveň ju kdesi vnútri, v tej pustatine ničoho, čosi pichlo. Niečo tak existenčne nepravdepodobné a bezvýznamné, že to okamžite vyhodnotila ako mylnú domnienku patriacu do zabudnutia.

S povzdychom sa zvalila na gauč a vzala do ruky telefón. Zapla ho až dnes ráno a doslova ju zaplavilo množstvo zmeškaných hovorov. To posledné, čo chcela bolo spôsobovať mame ďalšie utrpenie. Počúvajúc vyzváňanie začala uvažovať, čo jej vlastne chce povedať.

„Mama, si doma?“ bolo jediné, na čo sa zmohla, keď sa ozval hlas v slúchadle.

Pre cestu späť do svojho bytu si zámerne zvolila dlhšiu trasu. Cítila, že sa potrebuje prevetrať a utriediť si myšlienky. Po zdráhavom ospravedlnení dokonca ustála aj mamine objatie, hoci jej telo opäť reagovalo stuhnutím a myseľ čakala na vhodný okamih, kedy by sa mohla z neho zdvorilo vyvliecť. Bola to iba veľmi nízka cena za to, že mama akceptovala jej úbohé "prepáč". Nič viac jej však teraz nevedela poskytnúť. Zdalo sa ale, že mame to úplne stačilo. Využili prvý pekný deň po dlhom období dažďov a usadili sa v záhrade. Očakávala ďalšie trýznivé ticho a strohé otázky zo slušnosti, ktoré sa používajú, keď ľudia nevedia, ako začať rozhovor o veciach, na ktoré sú v skutočnosti zvedaví.

Tu sa však prejavila ďalšia vec, na ktorú zabudla. Matkina superschopnosť meniť témy. Svoj monológ začala plánmi výsadby okrasných rastlín v skalke, plynulo prešla k menu včerajšieho obeda, odtiaľ, čo Anna doteraz nevie ako, sa hladko presunula k ponosom na suseda, ktorého najnovším hriechom bolo kosenie trávnika v nedeľu o siedmej ráno. Pri téme nemožných dedkov sa zdržala najdlhšie, no pridala k nim aj otca, ktorý, ako sa vyjadrila, sa každým dňom stáva väčším hundrošom a v každej veci nájde niečo, čo sa dá ofrflať. Potom sa Anny spýtala, či si dá čaj. Jej mlčanie zrejme brala ako súhlas, pretože kým sa spamätala, mama bola už naspäť aj so šálkami.

Kým vypili čaj, stihla sa podeliť o svoje plány na nastávajúce leto a dokonca sa Anne zdôverila, že ako takú drobnú pomstu chodí susedovi zazvoniť tesne predtým, než si ľahne spať. Zároveň ju zaprisahala, nech o tom pred otcom nehovorí, lebo by si ešte pomyslel, že je bláznivá. Keď si predstavila, ako mama ozlomkrky beží od susedovej brány, prišiel jej infantilný spôsob pomsty nesmierne zábavný. Nahlas sa rozosmiala. Až tak, že o chvíľu bola prehnutá na stoličke a nevedela chytiť dych. Mama síce zrejme celkom nechápala čomu, no začala sa smiať tiež. Anna sa vystrela a pokúšala sa prestať smiať, lebo ju hrozne štípala rana pod ľavým rebrom.

„Čo sa to tu deje?“ ozval sa otcov prekvapený hlas. Ostal stáť vo dverách, akoby si nebol istý, či je bezpečné pokračovať. Zamierila smerom k nemu, pridŕžajúc si ranu.

„Ale nič,“ odvetila a skôr, než sa opäť začala zadúšať smiechom sa rozlúčila.

Ľahký pocit a povznesená nálada ju držali aj po príchode domov. Nespôsobil to však len čas strávený s mamou. Až keď ostala sama si uvedomila, ako ju obdivuje. Napriek tomu všetkému si matka dokázala zachovať svoje dva dni. Práve toto poznanie v nej vyvolávalo záblesk nádeje, že ešte nie je všetko stratené. Po príchode domov si našla zmeškanú hovor od Psychológa. Úmyselne na stretnutie s ním zabudla. Nevedela si predstaviť, že by sa mala opäť posadiť oproti nemu a hľadať slová na pretnutie trápneho ticha, ktoré by určite sprevádzalo rozpaky z včerajšej noci. Keď otvorila správu, jej tušenie sa len utvrdilo. Napísala rýchlu odpoveď a rozhodla sa dať si sprchu.