XI. časť - Všetko je možné a nič skutočné

Odíď,“ vyslovila do ticha. Vytrhla svoju ruku z cudzincovho zovretia a začala sa obliekať, ignorujúc mužov nechápavý výraz.

„„Anna...“

„Mlč!“ skríkla. „Iba to jediné som od teba chcela! Bolo to také ťažké?“

Hlas sa jej triasol, jediné, po čom zúfalo túžila bolo byť sama. S úľavou sledovala, ako si zbiera zo zeme šaty. Keď sa obliekol, namiesto k dverám si to namieril k nej.

„Nie Anna, nebudem ticho. Viem, že keď odídem týmito dverami, s najväčšou pravdepodobnosťou ťa už neuvidím. Takže, či už sa ti to páči alebo nie, budeš ma počúvať.“

„Čo to...,“ vyjachtala zo seba, neschopná dokonči vetu. Odhodlanie v jeho hlase neveštilo nič dobré.

„Poviem ti niečo o tvojom živote. Tom, ktorý si viedla než si sa prebrala v nemocnici. Neviem síce všetko, čo by som chcel, ale s istotou ti môžem povedať, že v ňom figuroval istý muž. Teda, ak ten tvor má s človekom niečo spoločné. Je hľadaný pre zločiny najhrubšieho zrna, drogy, násilné trestné činy... A nielen u nás. Ten človek sa neštíti ničoho.“

„Ako to môžeš vedieť? Čo sa tu deje?“ Nič z toho, čo vravel, nedávalo zmysel. Najhoršie ale pre ňu asi bolo, že obsah jeho slov ju vôbec neprekvapil. Udivovalo ju len, odkiaľ to všetko vie on.

„Asi ti už došlo, že nie som psychológ.“ Odmlčal sa a namiesto ďalšieho vysvetľovania vybral z vrecka peňaženku. Natrčil k nej odznak. Teraz už nechápala vôbec nič.

„Anna, ak sa k nemu vrátiš, sama si tým podpíšeš rozsudok. Zradila si ho.“

„Povedz mi všetko čo vieš. Ale k veci.“

Prekrížila si ruky na hrudi a uprela naňho chladný pohľad.

„Fajn. Väčšinu mám bohužiaľ len sprostredkovanú, ale budem sa snažiť byť čo najpresnejší. V ten deň si prišla na stanicu a povedala, že nás k nemu dovedieš. Bolo to až neuveriteľné, pretože sme ho hľadali už dosť dlho a nemali sme prakticky žiadnu stopu. Zdalo sa, že sa prepadol pod zem. Teda, až kým si neprišla ty,“ na pár sekúnd stíchol, „s podliatinou pod okom hrajúcou farbami,“ dodal potichu. „Nechcela si ale povedať adresu, trvala si na tom, že nám cestu ukážeš. Šli sme za tebou na dvoch autách, v jednom z nich som bol už aj ja. Zaviedla si nás po prašnej ceste hlboko do lesa, už sme si mysleli, že nás vodíš za nos, ale vtedy sme uvideli drevenú chatu skrytú za stromami nad cestou. Vnútri však bola tma. Nikto tam nebol. Kým sme vôbec stihli vystúpiť, ty si už sedela vo svojom aute a uháňala preč. Nemali sme ani tušenia, čo sa deje. A nevieme to dodnes. O našich plánoch sa musel odniekiaľ dozvedieť. Jedno auto ostalo pri chate a my sme šli za tebou. Mali sme čo robiť, aby sme ťa nestratili z dohľadu. Lenže... Šla si príliš rýchlo. Už prvú zákrutu si nemala šancu vybrať,“ zhlboka sa nadýchol, „strhlo ťa mimo cestu. Niekoľkokrát sa auto pretočilo, až strom ho zastavil.“

Po dlhšej dobe ticha pochopila, že dorozprával. Pomaličky sa snažila vstrebať všetko, čo si vypočula. Bolo to celé tak absurdné, že jej myseľ to jednoducho nechcela prijať.

„Takže aj s tou samovraždou to bola len lož, ostatne ako všetko,“ skonštatovala skôr pre seba. „Je preč, ja netuším kde. Tak načo? Povedz mi, načo bola dobrá celá táto fraška?“

„On je tu. Neodišiel z krajiny. Čaká na teba. Potrebovali sme ťa mať pod kontrolou.“

„Aby som vás k nemu doviedla.“

„Uhm. To, že si stratila pamäť situáciu skomplikovalo, museli sme improvizovať.“

Registrovala, že ju pozorne sleduje, no ona nemala silu sa naňho ani pozrieť. Spomenula si na všetky tie klamstvá, čo hovoril a díval sa jej pritom do očí. Na uplynulé dve noci... Všetko to bola iba hra. A ona v nej bola bábkou, prostriedkom pre jeho plány. Opäť sa uistila, že v tomto svete je všetko možné. A zároveň nič skutočné. Pohltila ju zlosť. Cítila, ako sa rozlieva každou čiastočkou jej tela.

„Choď preč,“ vysúkala zo seba. To, že ostal stáť na mieste ju rozhnevalo ešte viac.

„Anna, moje záujmy sa zmenili. Jediné, čo chcem je, aby si bola v bezpečí. A po tom, čo sa stalo medzi nami...“

„Stala sa chyba. Nič iné,“ rázne ho zastavila. „Ja to rozhodne neľutujem,“ kontroval jej.

„Ale ja áno. A dlho ešte budem. Teraz buď taký dobrý a odíď.“ Musela sa veľmi kontrolovať, aby sa zloba nepreniesla do jej hlasu.

„Prosím ťa, nesprav nejakú hlúposť. Viem, že teraz si naštvaná, ale v pokoji si to premysli.“

„Zmizni!“ zahriakla ho. Hnev sa ani nepokúšala tlmiť, už to nebolo možné. Priala si, aby odišiel a viac ho nevidela. Chcela opäť stratiť pamäť.

Muž sa konečne pohol smerom k dverám. Skôr, než sa za nimi stihol definitívne stratiť jej napadla ešte jedna otázka, na ktorú potrebovala odpoveď.

„Ako sa vlastne voláš?“ Síce menám neprikladala veľký význam, v tejto situácii by jej padlo vhod. Nemôže byť predsa Psychológ, keď ním nie je.

„Adam.“

Niekoľko minút počkala, kým si nebola istá, že je v byte sama. Potom s jasným cieľom vypochodovala zo spálne aj ona. Jej kroky viedli k skrini, odkiaľ bez zaváhania vytiahla krabicu.

Obsahom krabice sa prehrabávala s horlivosťou ešte povzbudenou hnevom. Strach, ktorý v nej predtým vzbudzovala stále pretrvával, no teraz sa viac, než čo v sebe skrýva bála toho, že v nej nenájde nič, čo by jej pomohlo. Že už nič iné než tento svet tu na ňu nečaká. Ako aj predpokladala, na spodku ležala peňaženka. Zbežne prezrela veci, vybrala peňaženku a telefón a zvyšok vecí putoval naspäť do skrine. S dychtivým očakávaním stláčala tlačidlo, no na jej snahu telefón nijak nereagoval. Napojila ho na nabíjačku v nádeji, že to pomôže a začala sa venovať peňaženke. Nemala vôbec predstavu, čo hľadá, ale vedela, že keď to nájde, tak to zistí.

To sa presne aj stalo, keď pod prstami zacítila niečo v jednej zo zadných priehradiek a vytiahla to. Tupo civela na fotku, ktorá jej v okamihu dala viac odpovedí než čokoľvek iné doteraz. Spomienka začala opäť vystupovať z hmly, no už z nej boli len slová bez obrazu.

„Ak to bude chlapec, bude Adrian.“

„To sa mi celkom páči. Máš pre to meno aj nejaký dôvod?“

„Uhm.“

„Aj mi ho prezradíš?“ netrpezlivo dobiedzal hlas.

„Tak sa volala moja škôlkarska láska. Prvá a posledná.“

„Práve sa mi to meno prestalo páčiť.“

„Dohoda znela jasne. Ani ja nie som nadšená z Nany.“

„Dala si mu aj pusu?“ pokračoval v zisťovaní.

„Nie. Ale požičala som mu ceruzku.“

To znie vážne.“

„Aj bolo. Teda, keď mi ju nechcel vrátiť.“

„Čo si spravila?“

„Hodila som mu drevenú kocku do hlavy.“

„Vieš, že sa ani nečudujem?“

„Potom naši usúdili, že mám na začlenenie do kolektívu čas.“

„A to bol koniec.“

Presne. Koniec.“

„Takže Adrian.“

„Uhm. Domi?“

„Hm?“

„Ja nechcem nič meniť. Žiadny nový začiatok. Chcem, aby ostalo všetko tak, ako je. Sľúb mi to.“

„Vieš, že niečo zmeniť musím.“

„Lenže, čo ak to zmení aj... teba?“

„To sa nikdy nestane, dievčatko.“

Prstom hladkala tváričku chlapca na obrázku. Adrian... Zavrela oči v snahe vybaviť si, ako voňajú tie neposlušné tmavé vlásky padajúce mu do očí, ako znie jeho hlas, ako sa smeje... Ale všetko bolo preč. Prepadla ju príšerná panika. Čo ak to už nikdy nezistí?

On je tu, čaká na teba, spomenula si na slová, ktoré si dnes vypočula. Lenže kde? Ako ho má nájsť? Zrak jej zastal na telefóne. Bol poslednou reálnou šancou dostať sa k synovi. Uvedomujúc si dôležitosť situácie so zadržaným dychom opäť stlačila tlačidlo. Keď displej zasvietil, rozbúchalo sa jej srdce. Každá sekunda, ktorá uplynula do jeho zapnutia jej pripadala niekoľkonásobne dlhšia. Sadla si do tureckého sedu a vzala telefón do trasúcich sa rúk.

Ako prvé si otvorila kontakty. Sklamane usúdila, že tam žiadne záznamy nie sú. Cítila, ako ju od zúfalstva štípu oči. Nádej, ktorú doňho vkladala začala vyprchávať. Pozbierala posledné zvyšky a zablúdila do správ. Keď uvidela, že schránka nie je prázdna, plamienok sa opäť rozhorel. Bola v ňom však jediná správa, obsahujúca tri slová. Čítala si ich stále dookola, zas a znova. Nie preto, že by im nerozumela, práve naopak. Vedela až príliš dobre, čo znamenajú.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
3
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
25.7.2019 22:51
24. časť
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť