XIII. časť - Priateľ

Nikdy by si nemyslela, že zohnať taxík v piatkovú noc môže byť taký problém.

Dispečer do telefónu povedal, že auto je už na ceste. Akurát nespomenul odkiaľ. Nervózne prešľapovala viac než trištvrte hodinu pred kaviarňou, kým konečne dorazil taxikár, ktorý vyzeral, že má za sebou prehýrenú noc. Navyše sa tváril, že ten, na koho sa muselo čakať bola ona. Celou cestou ju oslovoval "mladá pani".

Na odpočívadlo prišla s malým oneskorením a taktiež presvedčením, že ak jej ešte raz niekto povie "mladá pani", tak ho vlastnoručne zabije. Z meškania si ťažkú hlavu nerobila. Dominic vždy chodil neskoro a predpokladala, že si naňho ešte počká. Vzdialila sa od hlúčiku návštevníkov užívajúcich si prestávku na cigaretu a usadila sa na poslednú lavičku. Netrpezlivo sledovala každé auto prechádzajúce okolo hľadajúc stopu čohokoľvek známeho. No všetko to boli len bezmenné tváre mihajúce sa pred očami.

Každou uplynulou minútou vzrastala jej nervozita a prepadli ju pochybnosti. Čas neúprosne bežal a Dominic sa neobjavil. Takéto meškanie bolo už aj na neho pridlhé... Pomaly začala rozmýšľať nad tým, čo urobí, ak sa neukáže. S istotou vedela, že do bytu sa vrátiť nemôže. Napáchol niečím zvláštnym, pre ňu cudzím.

Periférne zachytila, že sa k nej blíži akási postava. Čím bližšie bola, tým si bola istejšia, že je to on. Otočila k nemu hlavu až keď si prisadol na lavičku.

„Ahoj dievčatko,“ prehovoril muž vedľa nej ako prvý.

Anna sa nezmohla na slovo, len naňho nemo pozerala. Poznala ho. Vedela, kto to je, ale zároveň cítila, aký je cudzí. Všetky tie roky... V mysli sa jej premietali spomienky na dom na pláži, na prechádzky. Na bezpečnú náruč, nespočet rán, počas ktorých sa budila vedľa neho.

Dominic sa k nej pritiahol a rukou ju objal okolo pása. Chcela sa odtiahnuť, ale keď mu pozrela do očí, vedela, že sa nemá čoho báť. Oprela si hlavu o jeho rameno. Do nosa jej udrela jeho vôňa, zvláštna kombinácia mydla, jedinečného pachu človeka a slaného morského vzduchu, ktorý akoby bol vsiaknutý hlboko do jeho pokožky.

„Poďme domov,“ zašepkala.

V aute na ňu všetko doľahlo. Oči jej zavierala únava skutočnosti, ktorej veľkosť si celý ten čas ani neuvedomovala. Teraz, keď už ničomu z nej nemusela čeliť sa jej konečne uľavilo. Všetko bude znova dobré. Ide domov, za synom. Do bezpečia, kde ju nemôže nič sklamať ani prekvapiť. A na tom všetkom predsa najviac záleží.

„Vrátil si sa... sem?“ Anna neskrývala prekvapenie, keď Dominic zastal na nepoužívanej ceste za kopcom kúsok od chaty.

„Ísť niekam inam by bolo nebezpečné. Dva dni sme spali v aute, kým som sa odvážil prísť sem. Myslím, že toto je posledné miesto, kde by nás niekto hľadal,“ prezradil jej svoje pohnútky a vystúpil z auta. Anna ho nasledovala. Nevedela sa dočkať, kedy uvidí Adriana. Celou cestou sa naschvál tvárila, že spí, aby oddialila nepríjemný rozhovor. No Dominic vôbec nevyzeral naštvaný, skôr by povedala, že to, čo sa mu mihalo v očiach bola ľútosť. Cítila jeho skúmavý pohľad, hoci pri stúpaní k chate ten svoj upierala do zeme. Po tom všetkom sa mu hanbila aj pozrieť do očí.

„Adrian!“ Dominicov hlasné zavolanie zarezonovalo stenami chodby. Hneď po ňom sa ozval rýchly dupot a o pár chvíľ sa zjavil aj jeho pôvodca. Hneď, ako uvidel Annu sa mu rozžiarili oči a vrhol sa jej do náručia.

„Mami!“ skríkol. Pevne objala útle telíčko a nos si zaborila do jeho vlasov. Už opäť presne vie, ako voňajú... Cítila, ako jej po lícach stekajú slzy. Konečne je všetko tak, ako má byť. Je so svojou rodinou a na ničom inom už nezáleží.

„Nevedel som sa dočkať, kedy sa uzdravíš a prídeš,“ zašvitoril chlapček a elegantne sa vyslobodil z jej zovretia.

„Vidíš, neklamal som ti,“ prehovoril k nemu Dominic. Na tvári sa mu pohrával úsmev.

„A teraz je už naozaj čas ísť spať.“

Adrian sa s očividným sklamaním pobral do kúpeľne a Anna sa medzitým zbežne rozhliadla po kuchyni a obývačke. Vypla notebook položený na gauči, v ktorom bežala akási rozprávka. V tom konečne prišla na to, čo sa jej nepozdáva. Zamračila sa.

„Ty si tu bol sám?“ spýtala sa Adriana, ktorý medzičasom stihol prikvitnúť naspäť. Chlapec sa hrdo narovnal.

„Áno. A vôbec som sa nebál.“ Neveriacky sa otočila k Dominicovi. Ten len pokývol plecom.

„Pustil som mu rozprávku.“ Usúdila, že rozumnejšie to bude nerozmazávať. Podstatné je, že sa mu nič nestalo a na to, aby sa to viac nezopakovalo už dohliadne.

„No poď, idem ťa uložiť.“ Ostala ležať vo veľkej posteli aj dlho po tom, čo Adrian zaspal. Nevedela sa naňho dostatočne vynadívať. Keď spal, v tvári stále vyzeral ako bábätko. Až na tú hustú hrivu vlasov.

Spomenula si, ako si Dominica vždy doberala, že jeho vlasy popierajú zákony fyziky. Mohol s nimi robiť, čo chcel, no ony mali proste vlastný život, každá štica rástla iným smerom. A s Adrianovými to bolo úplne rovnaké. Lenže vlasy neboli na Dominicovi to jediné, nad čím nemal kontrolu... Nie vždy to bolo tak. Kedysi dokázal svoje Zviera ovládať. Ako čas plynul, uspokojila sa s tým, že ho vie aspoň zahnať, keď sa priveľmi vymkne kontrole. No a dnes... Dnes si už nebola istá ničím. Jediné, čo s istotou vedela, že hoci je pomer síl medzi Zvieraťom a Priateľom nepriaznivý, Priateľ to stále nevzdal. A kým tu bude on, neexistuje sila, ktorá by ju od neho odtrhla.

Priateľ bol jej prvým a skutočným priateľom, čistým a jednoduchým prvkom, presne tým, čo v chaotickom a komplikovanom svete tak nutne potrebovala. V jeho blízkosti odrazu dávali veci zmysel. Prebudil v nej niečo, o čom sama pochybovala, že to ešte má. Tretí diel príbehu. Keď spoločne prechádzali jeho stránkami, nevychádzala z údivu, čo všetko obsahuje. Veľa sa v ňom písalo o láske. Čistej a bezpodmienečnej, ktorá nikoho nezraňovala, úplne inej, než akú doteraz poznala. Taktiež tam boli kapitoly o vášni, dôvere, intimite, šťastí... Neboli to ale obyčajné čierne slová na bielom papieri, všetky strany hýrili jasnými farbami ako detské knižky. Och, ako ho len strašne milovala. A dnes? Dnes si už nebola istá ničím...

„Myslel som, že si zaspala,“ obzrel sa za krokmi Dominic a ďalej sa venoval nejakej práci pri kuchynskej linke. Podľa arómy, ktorá jej udrela do nosa tipovala, že si robí svoj obľúbený mätový čaj.

Presunuli sa do obývačky, každý so svojou šálkou. Dominic si sadol do kresla a Anna sa zložila na chlpatý koberček, ktorý zrejme kedysi slúžil ako niečia srsť, nachádzajúcim sa medzi krbom a stolíkom.

„Hrozná zima,“ preťal dlhé ticho Dominicov hlas. Sama si chlad doteraz ani nevšimla, no keď pozerala na Dominica v hrubom svetri, ako rukami objíma šálku s čajom, mu musela dať za pravdu. Pozrela na tmavý krb za sebou.

„Nemôžem ani zakúriť. Dym by mohol niekto uvidieť,“ pokračoval, akoby jej čítal myšlienky. Anna krátko prikývla.

„Ani nevieš, ako strašne ma to mrzí, Domi. Neviem, čo to do mňa vošlo. Hrozne som sa bála, že vás už nikdy neuvidím, že odídete bezo mňa...“ Každé ďalšie slovo, ktoré chcela vysloviť sa zastavilo v stiahnutom hrdle.

„Nikdy by som ťa tu nenechal. Prosím, zabudnime už na to, čo sa stalo.“ Anna si sadla na opierku kresla, v ktorom sedel a oprela sa hlavou o jeho rameno. Keď zacítila na sebe Dominicove ruky, s úľavou zavrela oči. Všetko bude dobré, Priateľ jej odpustil. A s hnevom Zvieraťa sa už nejak vysporiada, ako vždy.

„Veľmi som sa bál, keď som sa dozvedel, čo sa ti stalo,“ zdôveril sa jej. Zdvihla zrak k nemu. Hľadel na ňu tými svojimi psími očami, videla v nich, ako ho zožierajú výčitky. Cítila sa strašne. Toľko ľudí trpí kvôli nej. A pritom by to malo byť naopak, chybu predsa spravila ona.

„Dobrú noc, Domi,“ povedala a postavila sa. Spánok ju síce obchádzal, no nezniesla viac sa dívať naňho. Dominic ju nasledoval na poschodie. Zastavila sa pred dverami izby, v ktorej spal Adrian. Po malom zaváhaní muž pokračoval ďalej.

„Dobrú aj tebe, dievčatko.“

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
29.4.2019 18:20
XVII. časť - Zviera
27.4.2019 16:22
XVI. časť
23.4.2019 20:14
XV. časť