XV. časť

Ešte pred chvíľou sa stránila jeho blízkosti, no teraz pociťovala len ľútosť.

„Nič nie je také ako bývalo,“ ozval sa odrazu.

Pozrela sa naňho. Pichlo ju pri srdci, keď videla, aký je sklesnutý. On ju stále miloval. Nemusel jej to hovoriť, cítila to. Nech robila čokoľvek, každého len ranila. Priateľ by pre ňu obetoval všetko, žil pre ňu. Jeho láska ho k nej pripútala.

„Daj mi prosím čas.“ Vôbec nevedela, čo iné mu na to má povedať. Pomaly prikývol. Zrejme vedel rovnako dobre ako ona, že tu ani čas nepomôže. Možno mu opäť odovzdá svoje telo, ale nič iné sa nezmení.

„Adrian, poď, pôjdeme už dnu,“ zakričala na chlapca Anna. Ten zvesil plecia a pomaly sa blížil k chate. Šla za ním. Dominic ostal vonku. Nevedela dokedy, ale keď si išla ľahnúť, ešte stále neprišiel.

Udalosti toho dňa ju prinútili hlbšie sa zamyslieť nad ich vzťahom. Otázka, ktorá ju najviac mátala bola, kedy sa všetko tak zmenilo. Presnú odpoveď však nenašla, pretože neexistoval bod zlomu. Síce bol ich svet obohnaný vysokým múrom, aby sa k nim nedostali nepriatelia zvonka, no nakoniec ich zradilo to, čo sami stvorili. Niečo neviditeľné, pomaly hnijúce v základoch ich sveta. Výčitky, nezodpovedané otázky, neistota. Svoj podiel na tom malo určite aj Zviera... Keď zistila, že Priateľ nie je jediný, kto obýva ich svet, zaskočilo ju to. Spočiatku váhala, no láska k Priateľovi bola silnejšia ako strach. Časom pochopila, že je rovnakou nevyhnutnou súčasťou ich sveta ako Priateľ. Spájalo ich zvláštne puto, ktorého pretrhnutie nebolo možné. Anna prijala Zviera ako nevyhnutnú daň za život s Priateľom a akceptovala jehoprítomnosť. Ibaže Zviera videlo hrozbu aj v nej a chránilo Priateľa čoraz viac...

„Hop sem, hop tam. Skoč, Tykadlosaurus!“ gumený dinosaurus preletel cez kuchynský stôl a dopadol niekde pri chladničke. Anna s úsmevom pokrútila hlavou.

„ Miláčik, to je Tyranosaurus.“ „Veď hovorím, Tykadlosaurus,“ otočil sa chlapec k mame a rozhodil rukami. Anna sa zasmiala a podala mu Tykadlosaurusa. Adrian odhopkal do obývačky aj s dinosaurom.

„Poď dojesť raňajky, za chvíľu vyrážame,“ kričala za ním márne.

„Kam sa chystáte?“ Dominic sa odrazu zjavil v kuchyni. Anna sa tak zľakla, až ňou trhlo.

„Ideme do parku a na nákup,“ odvetila. V strete ich pohľadov si mohla prečítať nevyslovenú myšlienku. "Nemáme už ani čo jesť," dodala. Dominic na to nepovedal nič, len stlačil tlačidlo na kávovare a čakal, kým dokončí svoju prácu. Stál tak blízko, že keby natiahla ruku, mohla by sa ho dotknúť. Mal na sebe tepláky a biele tričko. Predpokladala, že v tomto odeve aj spal. Bol to pekný muž. Urastený s tmavými vlasmi a ešte tmavšími očami. Fyzicky ju priťahoval. Nečudovala sa, že sa doňho kedysi zaľúbila. Možno to mala spraviť. Prehlušiť spomienky a oddať sa mu, keď po tom tak túžil. Ale jednoducho to nedokázala. Rázne vyšla z kuchyne, zavolala Adriana a nasadli do auta.

Adrian sa hojdal na hojdačke a ona ho pozorovala z lavičky. S výrazom blaha sledoval deti okolo seba. Sadol si do piesku a hral sa s chlapcom približne v jeho veku. O niečom živo diskutovali a popritom divoko gestikulovali. Rozbehli sa k šmykľavke. Nepomyslela na to, ako jemu odlúčenie škodí. Že aj on potrebuje kontakt s inými. Lebo nie je ako ona. Našťastie. Bude mať ale niekedy normálny život? Žijú v chate v lese, kde nezablúdi ani živá duša. Aj keď neboli práve na úteku, vždy sa vyhýbali ľuďom, ako sa dalo. Mysleli na svoje potreby a pritom zabudli na to najdôležitejšie, čo majú.

„Dobrý, máte tu voľno? Dnes je tu toľko ľudí, čo je nejaký sviatok?“ vyhŕkla žena takou rýchlosťou, že Anna sotva stihla registrovať, čo hovorí. Než stihla akokoľvek zareagovať, žena už sedela vedľa nej.

„Taký krásny deň! Ten dážď ma už privádzal do šialenstva. Ktoré je vaše? Môj je tam v piesku, v tej modrej šiltovke.“

Anna sa pozrela smerom, akým ukazovala. V piesku sedel asi trojročný chlapček a gurmánsky si odjedal z formičky naplnenej pieskom. Neznáma vyletela z lavičky a v momente kľačala pri chlapčati a niečo mu horlivo vysvetľovala. Chlapec si z nej očividne veľkú hlavu nerobil, hneď, ako sa jeho matka otočila chrbtom, pokračoval v práci. Kým si Anna v duchu vydýchla, že tá divná ženská je preč, periférne zaregistrovala, že niekto sa opäť usídlil na lavičke vedľa nej. Ona. Super, k šťastiu jej viac nechýba. Letmo pozrela na ženu. Tá na ňu upierala veľké modré oči a tvárila sa minimálne tak nadšene, akoby práve vyhrala lotériu. Annu napadlo, či ju ešte nebolia svaly na tvári.

„To je Oliver. Čoskoro bude mať tri roky. A ktoré je vaše?“ dobiedzala naďalej.

„Tamten. Volá sa Adrian a má štyri,“ stručne zhrnula Anna a taktiež ukázala prstom. Adrian práve niečo skúmal v kamienkoch a nič okolo seba nevnímal.

„Jej, ten je zlatý. A aký kľudas. Oliver je strašné šidlo, celý deň sa nezastaví.“

Po kom to asi má, pomyslela si Anna.

„Každý deň ho musím doslova uštvať. Chodí na futbal, bicyklujeme, občas mu dokonca hádžem loptičku ako psovi. Ale pst, nikomu to nehovorte,“ vysypala zo seba jedným dychom a hlasno sa zasmiala. Anna si ju premeriavala, akoby si vedľa nej práve sadol návštevník z inej planéty a namiesto slov začal kŕkať.

„Som to ja ale trúba. Olivia, teší ma,“ povedala skôr, než sa stihla spamätať a natiahla ruku k nej. Anna preskakovala pohľadom z ruky na jej majiteľku, akoby zvažovala možné riziká.

„Anna, aj mňa teší,“ povedala napokon a podala opatrne ruku aj ona.

„Chodíte sem často? Ešte som vás tu nevidela. My sme tu skoro každý deň. Samozrejme, ak neprší, nesneží a tak. Ahoj, miláčik!“ nabrala novú dávku nadšenia, keď k nim dobehol Adrian a postavil sa vedľa mamy. Začal sa hrabať vo svojom batohu, ako inak, s dinosaurami a vytiahol fľašu s vodou.

„Mami, kto je tá teta?“ naklonil sa k nej a potichu sa spýtal. Prezeral si ju podobne nedôverčivým pohľadom, ako pred chvíľou jeho mama.

„Mamička toho chlapčeka, s ktorým si bol na šmykľavke. Rozprávame sa,“ odpovedala mu. Síce na ňu naďalej pochybovačne potajme hľadel, ale odpoveď mu postačila. Pokrčil plecami a bežal späť na ihrisko. Nebol zvyknutý, že sa Anna rozpráva s niekým iným, než s jeho otcom.

„Sme tu len občas, keď potrebujem niečo vybaviť alebo nakúpiť,“ začala Anna. Využila chvíľu ticha, kedy mala šancu dostať sa k slovu. „Bývame za mestom a park je dosť od ruky.“

„Za mestom? Asi máte radi kľud a ticho. Ja by som to nevedela. Som nervózna, keď som sama. Milujem ľudí. Robím v cestovnej kancelárii, takže stále mám okolo seba rušno. Milujem svoju prácu,“ povedala o nič pomalším tempom ako predtým.

Anna si všimla, že jedným dychom vyslovila „milujem“ až dvakrát. Pripadalo jej to šialené. Také slová sa majú vyjadrovať po zrelom uvážení a určite nie v takom množstve. Ale z jej úst zneli tak prirodzene, akoby iné slová ani nepoznala.

"Kriste pane, to je už toľko hodín!" zhíkla pri pohľade na hodinky. "Musíme bežať, pred pätnástimi minútami som mala byť doma, má k nám prísť údržbár, vieš, kvapká mi kohútik v kuchyni, no na zbláznenie, čo ti poviem. Ale tešilo ma, vidíme sa, papa," vyhŕkla a vyskočila na rovné nohy a objala ju. Hneď na to zavolala na chlapca a v tesnom závese s ním zmizla z parku. Anna sa z toho výjavu spamätávala dobré tri minúty. Dokonca ju aj objala. Bola z toho mimo. Kde ten človek berie toľko energie? Keď ju tak počúvala, spomenula si na niečo, čo kedysi dávno čítala v nejakom časopise. Vraj žena povie za deň v priemere desaťtisíc slov. Ak je to pravda, tak Olivia to ťahá minimálne za polovicu mesta. Pousmiala sa. Dokonca jej napadlo, že to bolo celkom fajn. Prepadol ju úplne neznámy pocit. Pristihla sa, ako dúfa, že keď sem prídu nabudúce, opäť si k nej prisadne. Zavolala na Adriana a vyrazili na nákup.

Keď navečer vyberala poslednú zákrutu na lesnej ceste vedúcej k chate, uvidela Dominica, ako niečo opravuje na zábradlí. Otočil sa smerom k prichádzajúcemu autu a usmial sa. Anne sa uľavilo. Nie je ľahké vracať sa niekam, kde človek nevie, čo nájde. Dnes mala šťastie. Keď zastavila, premerala si ho. Takto ho dávno nevidela, v šortkách, bez trička, spoteného a špinavého. A spokojného. Keď zistila, čo celý deň robil, schuti sa zasmiala. Z kôlničky za chatou doniesol dinosaura vyrezaného z dreva. S tykadlami. Adrianovi sa rozžiarili očká a otcovi sa hodil okolo krku. Potom sa rozbehol k chate aj s Tykadlosaurusom v náručí.

„To sa ti podarilo,“ povedala mu ešte stále s úsmevom.

„Musel som niečo robiť. A stálo to za ten úsmev. Vás oboch,“ dodal a nesmelo na ňu pozrel.

„Ešte mi vysvetli, ako sa ti pri tom podarilo tak zašpiniť,“ rýchlo zmenila tému.

„To treba vedieť,“ odpovedal s úsmevom. Pomohol Anne s nákupom a spolu sa vydali za Adrianom.

Opäť v ňom uvidela kúsok z toho muža, do ktorého sa kedysi tak bezhlavo zamilovala. Odkedy ho odmietla, obchádzali sa a sotva spolu prehovorili. Vo vzduchu viselo plno nevyslovených otázok a ona sa bála hociktorú položiť. Vedela, ako málo stačí, aby sa všetko otočilo. Zviera totiž netrpezlivo čakalo niekde za rohom na svoju chvíľu.