XVI. časť

Priateľ bol opäť utiahnutý a často nervózny, nedalo sa s ním zhovárať tak, ako kedysi. Kedysi dávno mu mohla povedať všetko. Nemali pred sebou nijaké tajnosti, často sedávali opretí o stenu až do svitania a rozprávali sa. O vážnych veciach, hlúpostiach, najtajnejších túžbach, proste o všetkom. Tak veľmi jej to chýbalo. Už nič nebolo také, ako predtým. Presne, ako povedal Dominic.

Schytila telefón, ktorý si kúpila pri nákupoch pred pár dňami v meste a rozhodla sa prvý raz z neho niekomu zavolať. Vytočila Oliviine číslo a počúvala pravidelné zvonenie.

„Haló?“ ozvalo sa na druhom konci linky. Určite odniekiaľ bežala, usúdila Anna podľa zadýchaného hlasu.

„Ahoj, to som ja Anna, neviem ešte, či si na mňa spomínaš, stretli sme sa pred pár dňami v parku. Napadlo mi...“

„Anna! Ani nevieš, ako rada ťa počujem! Počuj, o hodinu končím a Oliver je v škôlke do tretej, neskočíme niekam na obed?“ skočila jej do reči.

„Hm, budem rada,“ odpovedala nesmelo. Dohodli si miesto a čas a zložila. Dlho premýšľala nad tým, čo jej má vlastne povedať, formulovala otázku. A ona to všetko stihla na jeden nádych. Aké jednoduché.

„Domi?“ zavolala dolu schodmi. Nikto jej však neodpovedal. Keď sa zamyslela, spomenula si, že ich už dosť dlho nepočula. Zišla po schodoch a zastavila sa pred chatou. Adrian s otcom si kopali loptu.

„Domi?“ zopakovala.

Zastavil sa a pozrel na ňu.

„Hm?“

„Musím ísť do mesta, nepotrebuješ niečo?“ Pokýval hlavou.

„Adrian, ideš so mnou?“ opýtala sa chlapca.

„Nie, ideme s ockom k jazeru. Budeme zbierať lesklé kamienky,“ povedal chlapček natešene.

„Tak... príjemnú zábavu,“ zakývala im a nasadla do auta. Sledovala, ako jeden vedľa druhého schádzajú hrboľatou cestičkou.

„Tu som!“ ozvalo sa celou kaviarňou, len čo Anna vstúpila. Otočila sa za hlasom a uvidela Oliviu za stolom vzadu. Mávala na ňu s takou intenzitou, akoby odháňala roj včiel. Skôr, než si stihla sadnúť, Olivia sa jej vrhla okolo krku. Síce jej to pripadalo ako príliš intímne gesto na to, že sa vidia druhý krát v živote, ale nenamietala.

„Ako sa máš? Vieš, dosť ma prekvapilo, keď si sa ozvala, ale som rada,“ vyhŕkla a usmiala sa na ňu. Anna sa tiež usmiala. Bolo príjemné sa s niekým porozprávať. Len tak.

„Mala som cestu do mesta a... vieš. Nemám veľa kamarátok...“ Nevedela, o čom chce vlastne rozprávať, nejako dúfala, že rozprávať bude len Olivia a ona bude naslúchať. Nesklamala ju.

„Ja síce nejaké kamarátky mám, ale nikdy neodmietnem novú,“ usmiala sa od ucha k uchu. „Kde je Adrian? V škôlke?“

„Nie, šli s otcom na výlet k jazeru.“

„Takže si vydatá. Buď rada. Ja som na Olivera už dva roky sama. Ale nesťažujem sa, je to takto lepšie. Jeho otec bol, no, ani neviem nájsť správny výraz. Čoraz častejšie si vypil a potom bol agresívny...“

Anne stiahlo hrdlo. Táto téma jej bola dôverne známa a rozhodne o nej hovoriť nechcela.

„Človek si časom zvykne na všetko. Aj na údery, bolesť... Ale na ten vždy prítomný strach si nezvykne. Zakaždým to bolo rovnaké. Prišiel domov a hľadal, čo je zle. A kto hľadá, ten nájde. Potom ma zbil. Na druhý deň sa mi ospravedlňoval, plakal, že nevie prečo to spravil a sľuboval, že sa to už nikdy nestane. A ja som mu vždy uverila. Teda neverila som mu, že ma viac neudrie, ale vieš ako to chodí. Milovala som ho a nevedela som si predstaviť byť s malým sama. Vtedy nemal ani rok. Ale raz malý veľmi plakal a...“ Videla, ako Olivia preglgla. „A on ho udrel. V tom momente som zbavila veci a odišla.“

„Nikoho iného nemáš?“

„Nie, vyrastala som v domove. Ale mám synčeka, nikoho iného nepotrebujem,“ dodala s úsmevom, aj keď Anna vedela, aké to musí byť pre ňu ťažké. „Teraz hovor ty. Aký je tvoj muž? Čo robí?“

Anna si domyslela, že má ešte nezahojené rany, o ktorých sa ťažko rozpráva.

„Volá sa Dominic, je o šesť rokov starší než ja. A... je obchodník,“ zaklamala rýchlo. Cítila sa previnilo, že klame žene, ktorá si pred ňou vylieva srdce, ale nemohla jej povedať, že žije s hľadaným vrahom a dílerom. Asi by ju to neohúrilo.

„A je... dobrý?“ Chvíľu hľadala správny výraz.

Anna sa zamyslela. Taká prostá otázka. Ale neexistuje na ňu jednoznačná odpoveď. Pomyslela na Priateľa. On je dobrý, tam o tom vôbec nepochybovala. A Zviera... je Zviera zlé? Keby aj na to existovala tiež taká jednoznačná odpoveď.

„Áno, je dobrý. Má svoje muchy, ale to asi každý, nie?“ odpovedala po krátkej prestávke, počas ktorej im priniesli kávu.

„Kým to nie sú sršne, kobylky, obrovské pavúky, tak hej.“ Anna na ňu nechápavo pozrela.

„Čo?“

„Hovorila si predsa, že má svoje muchy,“ vysvetlila.

„Jaj, áno, prepáč, zamyslela som sa,“ ospravedlnila sa so smiechom Anna.

Na druhý deň ráno uvidela, ako Dominic s niekým telefonuje vonku na verande. Anna sledovala, ako nervózne chodí hore dole. To neveští nič dobré, pomyslela si. Keď vošiel dnu, bol viac rozrušený ako nervózny. Zbehol hore po schodoch do spálne a o chvíľu sa vrátil v nohaviciach a košeli.

„Chystáš sa niekam?“ spýtala sa opatrne.

Prekvapene na ňu pozrel, akoby si až teraz uvedomil jej prítomnosť.

„Musím ísť vybaviť nejaké veci. Maj telefón pri sebe,“ povedal a dal pusu Adrianovi do vlasov. Na Annu len pozrel a odišiel. Prešli ňou zimomriavky. Niečo sa deje. Náhle odchody nikdy neprinesú nič dobré. A zvlášť nie u Dominica.

Celý deň ju obchádzalo vnútorné chvenie, ktoré jej vždy dávalo vopred vedieť, že sa stane niečo zlé. Lenže ona ho ako zakaždým ignorovala. Bola si toho vedomá aj bez neho. Čoraz častejšie jej napadala myšlienka na druhý telefón. Predstavila si, aká ľahká by bola cesta von. Stačilo by vziať Adriana a odísť. Niekam sa skryť. Alebo zavolať Adamovi... Náhle sa ozval vnútorný hlas. Anna rázne pokrútila hlavou. Druhý raz takú hlúposť nespraví. Navyše, stále tu bol aj Priateľ a toho opustiť nemohla. Po tom všetkom... Keď príde Zviera, ustojí to ako vždy. Kvôli Priateľovi.

Spomenula si na Oliviu, ako jej rozprávala o otcovi jej syna. Tiež útočil. Ale nebolo to to isté. Anna to videla veľa krát, keď pracovala v advokátskej kancelárii. On potreboval útočiť, aby si dokázal, že za niečo stojí. Vybíjal si na tej žene svoje komplexy. Chcel, aby sa ona cítila vinná a menejcenná. Uňho by Olivia márne hľadala Priateľa. Tam nebolo miesto pre nič dobré. V útrobách toho muža sa skrývalo len Zviera. A Zbabelec.