XVII. časť - Zviera

Bola už hlboká noc, keď ju buchnutie vchodových dverí vytrhlo z driemot. Následné kroky na schodoch ju prinútili vstať z postele.

Kým vyšla na chodbu, Dominic bol už zavretý v spálni. Stlačila kľučku a vošla. Stál chrbtom k nej a akurát si vyzliekal košeľu. Otočil sa.

„Čo sa deje?“ spýtala sa neodbytne a oprela sa o dvere.

Chvíľu na ňu hľadel, akoby premýšľal, koľko jej má toho povedať.

„Len nejaké pracovné záležitosti. Ale musíme odísť, Anna. Už sa to nedá dlhšie odkladať."

Stiahlo sa jej hrdlo a len s námahou zadržiavala slzy. Vedela, že to čoskoro príde, no napriek tomu ju to zasiahlo. Tu mala aspoň akú-takú útechu, že je blízko rodičom a keď chce, môže ich vidieť. Lenže čo v tom ďalekom svete? Nie, nie, musí tomu zabrániť. Hocijako.

„Domi, prosím, nie, ja to nezvládnem,“ zastonala.

„Tak čo mám robiť? Ak máš lepšie riešenie sem s ním, som samé ucho!“

Jeho hlas stúpal na hlasitosti s každým ďalším slovom. Pri posledných, kedy už kričal, Annu niekoľkokrát myklo.

Hoci si uvedomovala, že by mala okamžite prestať a odísť, nešlo to ovládať. Jej bezradnosť prevládla nad logickým úsudkom. Doslova cítila, ako to v ňom vrie. Poznala, keď sa to blížilo. Pozrela mu do očí. Beztak tmavé oči ešte viac potemneli. Otoč sa a zmizni, počula vnútorný hlas. Ignorovala ho. Už nemala chuť stále len utekať, skrývať sa. A čakať, kým príde Zviera.

„Možno to nechceš vidieť, ale náš svet sa pomaly rozpadá. Všetko, na čom sme stavali je preč. Čo s nami bude?“ Hľadela naňho so slzami v očiach, ktoré ani sama nevedela, kedy vybehli.

Dominic sa však mlčky postavil k oknu a zaklonil hlavu.

„Miluješ ma ešte?“ spýtal sa tichým tónom. Rezignácia v jeho hlase napovedala, že odpoveď vie aj sám.

„Milovala som ťa Domi. Viac než kohokoľvek iného.“

„A teraz?“ naliehal ďalej. Anna nemala silu mu odpovedať.

„Potrebujem ťa. Potrebujeme sa navzájom, naša existencia závisí od toho druhého. Ale to ty vieš,“ odvetila.

„Lenže teraz sme viac ako závislí nezlučiteľní. Ty nechceš odísť a ja nemôžem ostať. Vieš, čo sa stane, ak príde k stretu dvoch nezlučiteľných elementov?“

„Dominic...“

„Jedného z nich to nevyhnutne zničí,“ pokračoval, ignorujúc Annine márne snaženie o slovo.

Pokoj v jeho hlase jej naháňal väčšiu hrôzu než krik. Bola si istá, že má niečo v pláne. A takisto s istotou vedela, že to nebude nič dobré. Zviera odstúpilo od okna a s rukami vo vreckách sa pomaly blížilo k nej.

„Druhý prvok to len oslabí. Len ten silnejší prežije, tak to proste chodí.“ Podišiel k nej a pozrel jej priamo do očí.

„Ako to teda je, Anna? Chceš ma zničiť alebo oslabiť?“

„Dominic, nikdy by som...“

„Nikdy by si čo?“ hlasno skríkol.

Anna začala pomaly cúvať. Zastavili ju až dvere.

„Čo by si nikdy? Neopustila ma? Neudala? Povedz mi, čo by si nikdy neurobila, nech to konečne viem!“

„Ty si netvor,“ zašepkala, sama prekvapená množstvom nenávisti v hlase.

„Ach, dievčatko, si taká naivná.“ Na tvári sa mi objavil zvláštny uškľab, z ktorého jej naskočili zimomriavky. „Naozaj si myslíš, že len ja som ten zlý? Myslíš, že tí tam vonku sú lepší, lebo väčšina z nich nikoho nezabila? Majú chuť to urobiť, každý deň, vždy, keď ich niekto nahnevá, ukrivdí, sklame. Ale neurobia to. Vieš prečo? Lebo sa boja. Boja sa trestu. Nechcú byť odsúdení za svoj skutok. Spoločnosťou, rodinou, priateľmi. To je to jediné, čo im v to bráni. Sú takí istí ako ja, dievčatko,“ povedal hlasom, ktorý postrádal akýkoľvek cit. „Predstav si, že by si na jeden deň mohol robiť každý, čo by chcel. Beztrestne. Čo myslíš, čo by sa stalo? Ver mi, bola by si veľmi prekvapená.“

„A čo som ti spravila ja? Čím som sa previnila?“ Využila chvíľu, keď sa od nej otočil a vybehla na chodbu. Rýchlo ju však dobehol. Schmatol ju za ruku.

„Kam si sa vybrala?“ spýtal sa a pritlačil ju k stene. Ruku si už skoro necítila. Pozerala mu priamo do očí. Nedopraje mu tú radosť vidieť ju porazenú. To, čo videla v jeho očiach, ju presvedčilo, že nasledujú posledné minúty jej života.

„Ty... ty si ma uväznila, dievčatko,“ šeptal jej chrapľavým hlasom do ucha. „Tak strašne som ťa miloval, až ma to desilo. Privádzaš ma do zúfalstva. Až tak, že sa nedokážem ovládať,“ dopovedal a krátko ju pobozkal na lícnu kosť. Pritlačil jej ruku k telu a druhou ju chytil za krk. Najskôr jemne. Potom pritlačil. Nakoniec nedokázala lapiť dych. Stále mu hľadela do očí. Všetko naokolo sa začalo haliť do tmy. Čierna duša Zvieraťa bude to posledné, čo uvidí z tohto sveta.

K vedomiu prišla až keď hlavou narazila o rám dverí, keď uvoľnil zovretie. Chytila sa za krk a rozkašľala sa. Trvalo dosť dlho, kým dokázala popadnúť dych a vstať.

Nech to skončí, priala si v duchu. Bolo jej už všetko jedno. Oprela sa chrbtom o stenu a začala sa pomaly posúvať. Telo ju príliš neposlúchalo, celá sa triasla a každý krok ju stál nesmierne úsilie. Zviera čakalo pri schodoch a sledovalo jej snahu očami, ktoré nepatrili človeku. Dýchalo rýchlo a plytko.

Anna videla, že ešte neskončilo. Rukou nahmatala kľučku. Keď sa ju chystala stlačiť, Zviera sa rozbehlo k nej a jedným rýchlym pohybom ňou trhlo. Preletela celou chodbou a dopadla pár centimetrov od schodiska. Chrbtom vrazila do hrubého dreveného zábradlia. Ostala ležať. Videla jeho nohy, ako sa k nej približujú. Inštinktívne sa chcela schúliť do klbka, aby sa ochránila, ale on bol rýchlejší. Kopol ju do žalúdka a Anna pocítila neskutočnú bolesť, ktorá vystrelila do celého tela. Úplne ju ochromila. Už ani poriadne nevnímala, keď ju schmatol za zápästia a vytiahol na nohy.

„Všetko si zničila!“ zahulákal takým prenikavým hlasom, až ňou trhlo. Zrazu ju ruky pustili a ona za chrbtom pocítila prázdno. Nasledoval tvrdý dopad na schody. Potom už nič.

„Mamička!“ Započula Anna akoby z diaľky. Pohla sa. Prešla ňou nová vlna bolesti. Pootvorila oči. Uvidela Adriana nad sebou, ako ňou trasie z celej sily. Natiahla k nemu ruku a zotrela mu slzy z vystrašenej tváričky.

„Zlatko, počúvaj ma,“ odkašľala si. Utrela si ústa. Ruka jej ostala lepkavá od krvi. Snažila sa ostať pri vedomí zo všetkých síl, nevedela však, ako dlho to vydrží.

„Kde je ocko?“

„Odišiel,“ odpovedal chlapec cez slzy.

„Dobre. Teraz bež do našej izby. V kabelke mám telefón. Prines ho.“ Ledva dohovorila, dochádzal jej dych. Sledovala chlapca, ako letí po schodoch. O pár sekúnd bol späť s telefónom v ruke.

„Si šikovný chlapček. Neboj sa, všetko bude dobré. Veríš mi?“

Adrian pokýval hlavo a hlasno potiahol nosom. Chytila ho za ruku a on sa pritiahol tesne k nej a usadil sa. Anna horlivo premýšľala. Komu má zavolať? Najlepšie by bolo rodičom. Ale nevedela, kde je Dominic. Možno je blízko. Predstava, že by im mohol ublížiť, ju prinútila zamietnuť túto možnosť. Pozrela na Adriana. V prvom rade musí ochrániť jeho. Vedela, s kým bude v bezpečí. Vyťukala číslo a čakala.

„Haló?“ ozval sa po chvíli Adamov hlas. Anne stiahlo hrdlo, až sa bála, že nebude vedieť nič povedať. „Kto je tam?“ Opýtal sa po chvíli trocha podráždeným hlasom. „Adam,“ vyjachtala zo seba.

"Anna? To si ty? Kde si? Čo sa ti stalo?" začal chŕliť otázky.

"Musíš ochrániť Adriana, sľúb mi to," zašepkala z posledných síl.

"Kde si?"

"V chate."

"Hneď som tam. Si zranená?"

"Adam, prosím ťa, daj si pozor," dodala úplne potichu. SKončila hovor a položila telefón vedľa seba. Pozrela na synčeka. Kým telefonovala, zaspal natlačený tesne vedľa nej. Objala ho jednou rukou a zavrela oči. Bola taká vyčerpaná.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
25.7.2019 22:51
24. časť
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť