Ísť do Černobyľu? Šibe ti?

Pripravte sa na to. Ak niekomu z vašich kamarátov, alebo blízkych poviete, že sa chcete ísť pozrieť do Černobyľu, s vysokou pravdepodobnosťou budete počuť podobnú vetu. A nielen to. Daná osoba vás obdaruje začudovaným či pobúreným výrazom tváre s točiacim sa ukazovákom smerujúcim k hlave.

Možno som trochu divný, ale mne to nepríde až také hrozné. Toto miesto ma totiž vždy fascinovalo. Asi preto som sa ešte v roku 2015 rozhodol Černobyľ navštíviť ako turista, aby som sa doň vrátil ešte niekoľkokrát aj v roku 2018 a 2019. Ale o tom neskôr.

Navštíviť černobyľskú zónu nie je také náročné. Stačí si nájsť prvého predajcu leteniek a kúpiť spiatočnú letenku do Kyjeva. Ten, kto na Ukrajinu už cestoval, vie, že na návštevu tejto krajiny stačí pas a dobré plánovanie. Ceny leteniek sa totiž šplhajú hore, čím ste bližšie k termínu odletu.

Zatiaľ čo mesiac pred odletom vás letenka cez nízkonákladovku Wizz stojí pár desiatok eur, kúpa týždeň pred odletom môže vyjsť niekedy aj na rádovo stovky eur. Let trvá približne hodinu a pol a pristáť môžete na jednom z dvoch letísk. Odporúčam priletieť skôr na medzinárodné letisko Zhuliany.

Kyjev napriek tomu, že na prvý pohľad vyzerá ako prerastená a developermi zohyzdená Bratislava, ponúka všetky moderné služby. Funguje tu Uber (i keď s úplne inými pravidlami), Taxify, ale aj AirBnB. Ponuka bytov je široká, preto nevidím dôvod využiť služby hotela. Ukrajina je lacná a aj obyčajný Slovák sa tu bude cítiť miestami ako kráľ.

Jedna noc v dvojizbovom byte v historickom centre Kyjeva vyjde na približne 25 až 40 eur, niekoľkokilometrová jazda Uberom zasa dve až štyri eurá. Na Ukrajine sa platí hrivnami, pričom vďaka kurzu (cca 30 hrivien = 1 €) sa tak trochu vrátite v čase. Cenovky totiž pripomínajú dobu, keď sme ešte platili v korunách.

Mesto samotné ponúka niekoľko atraktívnych možností zábavy, ktoré sa však rýchlo minú. Okrem tradičnej prehliadky mesta, nočného života a lacného alkoholu môžete zažiť aj niečo netradičné. A to dokonca aj v samotnom Kyjeve. Rôzne „underground“ či „urbex“ tour tu ponúka množstvo sprievodcov, medzi inými aj slovenská spoločnosť CHERNOBYLwel.come. Ako už názov napovedá, ich primárnym zameraním sú zájazdy do Černobyľu.

Černobyľská zóna je od Kyjeva vzdialená približne dve hodiny cesty autom, pričom po vlastných sa dostanete maximálne po tridsaťkilometrovú hranicu zóny. Tú strážia vojaci a dnu sa dostanete iba so sprievodcom. Okrem toho treba mať povolenie na vstup.

CHERNOBYLwel.come ponúka výlety do Černobyľu v rôzne dlhých trvaniach. Zatiaľ čo jednodňový výlet je voľbou pre tých, ktorí si túto destináciu chcú odškrtnúť zo svojho zoznamu, dvojdňový výlet je pre pravých fajnšmekrov a dobrodruhov. Uvidíte toho odhadom asi trikrát viac a navyše strávite noc v zóne.

Znie to šialene, veď kto by predsa chcel nocovať v Černobyle? Poviem vám však, že noc v hoteli v mestečku Černobyľ je povinnosťou pre každého dobrodružného cestovateľa.

Harmonogram dvojdňového výletu začína na tzv. meeting pointe pri kyjevskej vlakovej stanici. Odchod je plánovaný na 7:30, no prísť sa oplatí o niečo skôr. Okrem toho, že stihnete raňajky v KFC, alebo McDonalde, je potrebné pred cestou skontrolovať všetky vaše údaje (aby sa nestalo, že vás do zóny nepustia) a zaplatiť za výlet.

Ak aj nechytíte termín česko-slovenskej tour, nemusíte sa báť. Ukrajinskí sprievodcovia zväčša hovoria viacerými jazykmi (angličtina je základ), sú trpezliví, milí, priateľskí a vtipní. Ak si náhodou nenájdete priateľov v skupine, so sprievodcami si určite rozumieť budete. Ozaj, cena za jednodňový výlet je 119 €, dvojdňový (s ubytovaním a stravou 3x denne) stojí 279 €.

Osem nula-nula už zväčša uháňa pohodlný Mercedes Sprinter von z Kyjeva, aby chvíľu po desiatej prišiel na prvý checkpoint. Cestu vám skráti Wi-Fi, alebo historický dokument „Boj o Černobyľ“, ktorý vám medzičasom priblíži všetky dôležité fakty o udalostiach, ktoré majú za následok aktuálny stav zóny.

Vstup do zóny je chránený a pri vstupe do nej je potrebné absolvovať pasovú kontrolu. Prvé metre za rampou už každý očakáva, kedy uvidí elektráreň či rozpadnuté bytovky známe zo všetkých tých záberov. Opak je pravdou, autobus sa prediera rozbitou cestou cez hustý les a pár kilometrov nie je vidieť prakticky nič iné. Ešte stále sa totiž nachádzate niekoľko kilometrov od epicentra niekdajšej katastrofy – výbuchu černobyľskej atómovej elektrárne.

Prvé náznaky opustenej a zarastenej zóny vidieť až pri ďalšom checkpointe, ktorý sa nachádza na desaťkilometrovej hranici zóny. Tých pár minút pri presune sprievodca využíva na to, aby turistom vysvetlil, čo je to radiácia, aká radiácia je nebezpečná a akú „dávku“ človek dostane počas pohybovania sa v černobyľskej zóne.

Mimochodom, celá zóna (aspoň tam, kde sa pohybujú turisti), je riadne dekontaminovaná a počas dvojdňovej návštevy dostanete približne také množstvo žiarenia, ako pri 8-hodinovom lete lietadlom. Dnes je teda pohyb po Černobyle a jeho okolí relatívne bezpečný. Aj napriek tomu dostanete dozimetre a respirátory, ak by ste mali potrebu sa chrániť ešte viac.

Prvé kroky zvyčajne vedú do mestečka Černobyľ, ktoré aktuálne obývajú približne dve až tri tisícky ľudí. Funguje tu pošta, obchod, je tu hotel i administratívne budovy. Je to mestečko, ktoré pripomína ktorúkoľvek slovenskú dedinku. Teda až na pár zvalených a opustených domov. V Černobyle sa totiž nachádza hotel, v ktorom sa obvykle nocuje.

Okrem toho tu je viacero miest, ktoré stoja za návštevu, ako napríklad múzeum robotov, ktoré sa podieľali na čistení okolia reaktoru č.4 či rôzne pamätníky. Zvedaví turisti v tomto momente často ťahajú z vrecka dozimetre, ktoré na ich sklamanie stále ukazujú hodnoty hlboko pod normou prirodzeného zemského žiarenia.

Program prvého dňa je variabilný a mení sa podľa počasia či iných podmienok. Obyčajne však navštívite dedinku Kopachi, v ktorej žili baníci a jediné, čo z nej zostalo, je škôlka. Jej návšteva patrí medzi prvé silné zážitky zo zóny, keďže vo vnútri nájdete postieľky, hračky, papučky či kopec ďalších vecí, ktoré tu pri evakuácii obyvatelia zanechali. Dnes to tu vyzerá tak trochu ako z hororu, čo milujú najmä fotografi.

Nástup do mikrobusu veští presun do ďalšej destinácie. V diaľke sa už črtá neslávna černobyľská elektráreň, ktorá sa do nehody volala elektráreň V. I. Lenina. Keďže ale nič s menom Lenina nemôže byť nefunkčné, tak ju Sovieti premenovali na černobyľskú. Pohľad na elektráreň vyvoláva zimomriavky aj takto z diaľky.

Obrovský sarkofág, ktorý prekrýva ten starý, je síce zaujímavý, no oveľa silnejšiu emóciu som cítil, keď som sa díval na ten pôvodný, hrdzavý, plný dier. Dnes ho prekrýva 110 metrov vysoký a 165 metrov dlhý oblúk, ktorý váži 36-tisíc ton. Mimochodom, táto stavba nesie titul najväčšej pohyblivej stavby sveta. Vydržať by mal sto rokov.

Čo bude ďalej, to sa uvidí. Ten starý bol dimenzovaný na 20 rokov, pričom slúžil celých 31. Teda tesne pred prekrytím novým sarkofágom mal ten starý tisícky metrov štvorcových dier, bol hrdzavý a presakovala z neho rádioaktivita. V roku 2015 sme v jeho blízkosti namerali okolo 10 – 12 microsievertov (norma je 0,3 microsievertov za hodinu), dnes v jeho okolí nameriate ledva jeden až dva microsieverty.

Svoju úlohu si tak nový sarkofág plní na jednotku. Ozaj, spomínal som, že nás (EÚ a iné krajiny, ktoré prispeli dobrovoľne) stál 1,2 miliardy eur?

Vo vnútri sa ešte stále nachádza neslávne známa „slonia noha“ – roztavené tony rádioaktívneho paliva, ktoré Ukrajinci plánujú nejak bezpečne uskladniť. To je ale otázka ešte niekoľkých rokov, ak nie desaťročí, pretože toto zatuhnuté roztavené jadro srší smrteľnou dávkou rádioaktivity a ešte tisícky rokov bude.

Černobyľská atómová elektráreň mala byť najväčšou elektrárňou svojho druhu v Sovietskom zväze. V jej okolí môžete vidieť rozostavaný blok 5 a 6 spolu s chladiarenskými vežami, ktoré sú nám známe z Jaslovských Bohuníc či Mochoviec. Spolu mala mať oblasť až 8 reaktorov, pričom odvážne plány počítali s dvanástimi a tie najodvážnejšie až so 16-timi reaktormi! Spolu s elektrárňou mala rásť aj Pripjať.

Okolie elektrárne je relatívne bezpečné a zaujímavé na preskúmanie, okrem červeného lesa. Ten je ešte stále zamorený a v jeho bezprostrednej blízkosti nameriate dávky násobne presahujúce normu. Už len cesta okolo neho dokáže rozpípať dozimetre na hodnoty 7 a viac. Takýto krátky pobyt či jazda okolo však nie sú nebezpečné.

Ďalším bodom programu na dvojdňovej tour je utajený vojenský objekt, ktorý je bizarne obrovský. Vôbec netuším, ako sa Sovietom podarilo ho tak dlho tajiť, najmä pred obyvateľmi Pripjate, ktorí ho museli denne vidieť zo svojich balkónov. Radar Duga je geometricky dokonalá stavba, ktorá je vysoká 150 metrov a dlhá 500 metrov, pričom vedľajší - totožný objekt má dĺžku 250 metrov a výšku 75 metrov.

Radar mal okolo seba separátne mestečko s 3 000 obyvateľmi, zásoboval ho jeden celý reaktor a dokázal vidieť za horizont. Údajne však nikdy nefungoval poriadne. V čase testovania, keď ho Rusi zapli, rušil rádiový signál na vzdialenosť niekoľko tisícok kilometrov. Ak by však fungoval tak, ako mal, dokázala by Duga zamerať rakety z USA niekoľko minút predtým, ako by dopadli na objekty v ZSSR.

Každopádne, táto stavba s jej priľahlými objektmi je najfascinujúcejšia vec, akú som kedy videl. Azda viac, než samotná Pripjať či elektráreň. Pre mnohých je práve Duga dôvod, prečo sa rozhodnú ísť do Černobyľu.

Vo vojenskom mestečku Černobyľ-2 (ako sa okolie tohto objektu nazývalo) sa dá pomotať kľudne aj niekoľko hodín. S prichádzajúcim západom slnka naša cesta smerovala do Černobyľu – ubytovať sa v hoteli a pri dobrej večeri pozdieľať spoločné momenty z uplynulého dňa. Funkčná wi-fi je veľkým bonusom, ak chcete fotografie spracovať a zdieľať s kamarátmi na Facebooku či Instagrame, pretože Ukrajina ešte stále nie je v Únii, čo znamená, že za megabajt tu zaplatíte 10 €.

Druhý deň patril návšteve Pripjate. Už obrovský nápis tesne pred vstupom do mesta, ktorý poznajú najmä hráči hier S.T.A.L.K.E.R. či Call of Duty, vyvoláva zimomriavky. Mimochodom, dá sa tu stretnúť potulná a krotká líška, ktorá dostala od miestnych meno Semjon. Vstup do mesta sa nachádza hneď za „mostom smrti“, ktorý vedie ponad železnicu.

Nasleduje ešte jedna rýchla kontrola, za ktorou sa okamžite začínajú vynárať paneláky, ktoré sú mnohým dobre známe. Pripjať, kedysi pýcha socializmu s takmer 50 000 obyvateľmi, tu na vás čaká opustená, zarastená a zvláštne smutná. Je fascinujúce dívať sa na kedysi živé mestečko plné detí a rodín, ktoré takto dopadlo.

Stačí sa totiž zadívať a mnohé paneláky spoznáte. Rovnakú architektúru totiž máme aj vo viacerých slovenských mestách, keďže Pripjať postavili na zelenej lúke v roku 1970.

Je neuveriteľné, že tieto zarastené cesty boli kedysi bulvármi, po ktorých jazdili autá. Prvé dojmy z mesta sú neopísateľné. Je to mix adrenalínu, nadšenia, potešenia, šoku, pobúrenia, hnevu, ľútosti. Čím ste hlbšie v meste, tým to s vami lomcuje viac a viac. Míňate nemocnicu, do ktorej vozili prvé obete nehody – hasičov, likvidátorov, ktorí sa zmenili na chodiace reaktory, míňate rozpadnuté potraviny, malú kaviareň, dom kultúry, hotel, poštu…

Je to až k neuvereniu, ako tu všetko zostalo napospas prírode, ktorej sa enormne darí. Kedysi betónová džungľa, v ktorej by ste ťažko hľadali strom, sa zmenila na prírodnú džungľu prekypujúcu životom. Akurát už iným.

A hoci je oficiálne zakázaný vstup do budov v Pripjati už od roku 2012, pri troške šťastia sa do niektorých dostanete. Ja som mal možnosť vidieť počas svojich piatich výletov do Černobyľu viaceré budovy zvnútra a ťažko popísať, ktorá patrí medzi moje najobľúbenejšie.

Prvý supermarket na Ukrajine? Hotel Polissya? Dom kultúry? Hudobná škola s polofunkčným klavírom na pódiu? Základná škola plná plynových masiek? Neviem sa rozhodnúť, asi to bude plaváreň s bazénom Lazurnyj, ktorý ma fantastickú architektúru, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani dnes.

Je to zvláštne, ale bazén bol funkčný aj po nehode a slúžil ako taký welness pre všetkých likvidátorov až do roku 1998, kedy ho zatvorili. Z tých bežnejších ma najviac fascinujú opustené byty v rôznych bytovkách. Vždy som v nemom úžase, keď objavím vchod či byt, ktorý sa podobá na ten, ktorý poznám zo Slovenska.

Pripjať však ukrýva aj množstvo krásnych miest, ktoré sa nachádzajú v exteriéroch. Určite nemusím nikomu rozprávať o námestí s kolotočmi a ruským kolesom, ktoré, žiaľ, nikdy nepotešilo deti Pripjate. Bolo pripravené začať slúžiť na sviatok práce – 1. mája, no nehoda sa stala pár dní predtým, 26. apríla 1986.

Športovcov určite osloví veľký štadión Avantgard, romantikov zasa prístav s malebnou niekdajšou kaviarňou s krásnou mozaikou, ktorá tam je dodnes.

Pripjať toho skrýva mnoho a sám som ju neobjavil ešte celú. Nebudem však viac prezrádzať, to by som vás obral o všetky tie momenty, ktoré robia toto miesto výnimočným. Určite sa tam choďte pozrieť osobne, kým sa to dá a kým budovy stoja na svojich miestach. Je to smutný, no fascinujúci pohľad na miesto, ktoré dýcha modernou históriou.

A hoci vám budú mnohí vyčítať, že ste blázni a hazardujete so životom, vedzte, že návšteva Černobyľu je bezpečná, ak dodržiavate pokyny vášho sprievodcu. Sám som tam bol už päťkrát a chystám sa opäť.