Istanbul > Ukraina> Kysuce stopom – Cestopis punkovým spôsobom (2014)

18+
CITLIVÝ OBSAH
Článok môže obsahovať:
produkty a služby určené pre osoby staršie ako 18 rokov
sex, nahotu a iný nsfw obsah
násilie, krv alebo obsah nevhodný pre citlivé povahy
MÁM NAD 18 A CHCEM ZOBRAZIŤ OBSAH
Začiatky môjho punkového cestovania

Všetko to začalo v Hřímeždickom lome, 60 km od Prahy, keď sa stretli dvaja kokoti, Kokot 1 = ja s Kokotom 2 Kubom(dobrodruhom, cestovateľom a neoprávneným vlastníkom invalídneho parkovacieho preukazu),  rozhodli podniknúť krátky výlet stopom z Istanbulu na Ukrainu.

Nápad to bol chytľavý, lacné letenky(cca 40 € jedným smerom) Budapešť-Istanbul sme zohnali pomerne rýchlo, rovnako aj voľno v robote, ktoré si Kuba zariadil nadčasmi a ja vyhadzovom. (nie je to prvá ani posledná práca z ktorej ma vyhodili, tak to tu moc nejdem rozoberať).

Plán bol zároveň zarábať prachy po ceste buskingom, tj hraním hudby na ulici, čo som si bol  ešte týždeň pred cestou oskúšať ešte v Prahe, kde sa mi v spolupráci s rôznými pouličnými muzikantami.

26.9.2014

stopujeme z Prahy do Budapešti, 2 hodiny bez úspechu. Kuba je nachladnutý, prepracovaný a demotivovaný, vďaka čomu sa na mňa vyjebal a ostávam sám.

Chvíľka váhania, ale argumenty boli jasné... Počasie v prahe stojí fakt za kokot, letenky sú kúpené, plus už ma ide ujebať z toho, koľko svetoborných plánov som nechal za posledný rok plávať hneď, ako upadlo úvodné nadšenie. Ide sa, ja a gitara sedíme v buse do Budapešti.

Príjazd 22 30, trocha sa prechádzam po meste, hľadám miesto, kde by sa dalo hrať na gitare, stretám pár rómskych spoluobčanov, ktorí si ma premeriavajú pohľadom, ku žiadnému konfliktu ale nedojde, nakoniec dorazím do centra, na nejaké námestie s fontánou, na názov si fakt nespomínam. (nie že by sa tie názvy v elfčine dali zapamätať)

Pýtam sa sekuriťákov, či sa tu môže hrať na gitare. Odpoveď znie: áno, ale nie za prachy. Jebal pes, poviem si... dorána času dosť, letím 11 30, hostel platiť nebudem, idem predsa za dobrodružstvom, a rozpočet mám značne obmedzený.

Hrám na gitare a postupne sa ku mne pridávajú rôzní muzikanti, najskôr cigáni, potom aj necigáni. Postupne vznikne partia cca 10 ľudí, z ktorých každý hrá na gitaru alebo spieva. Do rána drtíme rôzné rockové odrhovačky v angličtine, občas padne aj nejaká maďarská klasika, textovo dosť podobné tomu, čo mal frodo napísané na svojom prsteni.

Táto noc bola veľmi luxúsna, maďarky sú pekné a temperamentné, keď hovoria po anglicky, tak sa im aj dá rozumieť. Do rána so mnou vydržali cca 4ia ľudia, ktorí mi ukázali ako sa dostať na letisko.

Značne dojebaný od únavy som už priletel do Istanbulu, let som prespal, z ázijského letiska Sabina Gocchen to bolo cca hodinu a pol do centra, odtiaľ 20 minút na stanicu Vezinziler, kde som sa mal stretnúť s mojím Couchsurfingovým hostom Taufikom, u ktorého som mal vybavený nocľah. Pršalo a mal som cca ešte 3 hodiny čas, bezúčelne som sa flákal po okolí, stretol som nejakých vysokoškolských študentov, ktorí sa zaujímali o gitaru, tak sme si zaspievali pár odrhovačiek.

V Istanbule som strávil cca 4 dni, hral som hlavne v oblasti blízko Taksimského námestia, kde je ulica  s najväčším množstvom turistov a pouličných muzikantov na svete. (pravdepodobne)

Konkurencia je fakt vysoká, treba si chytiť dobré miesto, prípadne spojiť sily s niekým, kto vie aspoň trocha po anglicky.

(Edit s odstupom 5 rokov: s niekym kto vie hrať a spievať)

Herec a spevák Egemen vedel. Že je to môj človek mi došlo hneď, ako som videl gitaru popísanú heslami Johna Lennona, a počul spev skresleným rockovým hlasom.

Môj host, Taoufik (28) bol z Maroka, v pohode týpek, ktorý berie život mierne na ľahkú váhu, a má v pláne márniť čas niekedy v blízkej dobe cestovaním po východnej ázii. Bol som jeho prvým couchsurfingovým hostom, rovnako ako aj on mojim prvým hostiteľom.

V blízkosti Taksimského námestia je aj ulica s najväčším množstvom obchodov s hudobninami akú som kedy videl, napočítal som ich vyše 30, ale ževraj je ich omnoho viac. Dôkladne som si poplakal nad všetkými gitarami ktoré si nemôžem kúpiť .

(Všimnite si stenu plnú originál gibson gitár)

Istanbul som opustil busom do cca 100 km vzdialeného mesta Saray, kde som sa dostal večer. Bolo už pomerne neskoro, stop nepripadal v úvahu, rovnako ani konverzácia v anglickom jazyku, ktorý tu akosi nikto neovláda. Márne som sa snažil získať ubytovanie za rozumnú cenu(rozumej zadarmo). Zachránil ma až učiteľ anglického jazyka, ktorý po tom, ako som mu povedal, že sa chystám pravdepodobne spať niekde v parku na lavičke navrhol, aby som šiel ku ním domov.

(Pozerali sme spolu Turkish idol, počúvali tureckú kapelu Pentagram, Žena navarila čaj, my sme diskutovali hlavne o rockovej muzike a našich obľúbených kapelách)

Ďalší deň ma zavliekol do školy, kde som na hodine Anglického jazyka hovoril príbehy z cestovania, a samozrejme zahral na gitare.

Cítil som sa tu trocha ako rocková hviezda, decká si so mnou robili selfie, maturantky mi pripravili obed a bol som navyše požiadaný o facebook priateľstvo veľkým množstvom tureckých dievčat s vekovým priemerom cca 12 rokov.

(Edit s odstupom 5 rokov: teraz z podaktorych povyrastali solidne kundy, mam ich este par na fb)

Stop cez turecko bol veľmi rýchly, zastavil mi asi po 5 minútach autobus, ktorý ma zadarmo odviezol na miesto odkiaľ ma po diskusii vodičov v Turečtine odviezol ďalší autobus až do mesta Kirkraeli.

Tu som sa zdržal fakt krátko, cca 4 hodiny v miestnom Karaoke bare, kde som pôvodne plánoval pripojiť sa na wifi, ale keďže majiteľ spolu s bratom občas chodia do Burgasu praktikovať neveru, rozhodli sa, že si spravia výlet do Bulharska a vezmú ma so sebou.

Na hranici s Bulharskom sa colníkovi na toľko páčila gitara, že sa mu ani moc nechcelo kontrolovať čo vezieme. Brnkol pár akordov a pustil nás. Bez úplatku, bez kecov, vstúpili sme do EÚ.

V Burgase sme boli opäť večer, posedeli sme v bare Neptun na pobreží, no a keď bratia majiteľovci odišli, ostal som kecať s miestnou zábavovou kapelou, a vydal sa hľadať miesto na spanie.

Mólo (celkom pekné) poslúžilo, okrem ranného príbehu som sa bál potencionálnej krádeže, tak som sa trocha schoval. Prebudili ma rybári, s jedným som trocha pokecal a vydal sa na sever.

Prešiel som cca 10 km po pobreží, cez komunistickú soľnú fabriku, stretol dvoch gitarových dedov, až som sa dostal ku stopovaciemu miestu.

Stop bol celkom komplikovaný, časy medzi jednotlivými stopmi boli pomerne dlhé, a tak som sa do večera dostal len do Varny, kde som spal na pláži, v teraz už vyľudnenom rezorte Zlaté Piesky. Ranná hygiena v bazéne, voda bola ešte celkom teplá, sbs nejavila o moje vyhostenie žiaden viditeľný záujem.

Z Varny som dostopoval do Rumunskej Konstancy, najzaujímavejší vodič bol asi človek, čo napísal knihu o tom, ako prešiel 100 000 km stopom.

Rumunsko som mal v pláne prejsť celé za deň, takže som si ani nemenil peniaze...

Nestalo sa. Večer sa ocitám v meste Galati, ktoré je posledným väčším mestom pred Moldavskou hranicou. Rozmenil som si teda 5 euro na rumunské peniaze, a vydal sa do jednej rockovej krčmy nižšej cenovej kategórie. Bolo to múdre rozhodnutie, lebo som našiel hostiteľa Cypriána, ktorý mi ponukol nocľah, ako aj ľudí, ktorí so mnou do rána spievali rôzné piesne.

Jedna rumunská deva mi dokonca ponukla sex, ak jej zahrám Babe I`m gonna leave you od Led Zeppelin. Nestalo sa. Síce som si ten večer nezašukal, ale neskôr večer som v spodnom prádle našiel Rumunskú bankovku, tak aspoň nejaký zárobok.

Cyprián je 34 ročný Rumun, pracuje manuálne, ale vie prekvapivo dobre po anglicky. Má rád rockovú muziku a celkom obstojne spieva. Zároveň má vo zvyku hovoriť vety typu What The Fuck alebo Shut Up veľmi nahlas, hlbokým hlasom, alá komentátor zo starej PC hry Duke Nukem.

Keď sme došli na byt, bol Cyprián už značne najebaný, prihrial mi večeru a odišiel do svojej komntaty, odkiaľ čo nevidieť začali vychádzať zvuky porna. Povedal som si, že mu nechám nejaký čas súkromia, ale po cca 20 minutách som započul mohutným hlasom: Grab your dick and watch some porn ! (Presne takým hlasom, že človek aj počúvne).

Tak sme chvíľu čumeli na lezbické porno, pričom Cyprián nemal moc problém s potrebou na súkromie...

(Pero som si teda do ruky nezobral ako navrhoval Cyprian)

Poznámka: Ani jeden z nás nie je teplý, ale Rumuni zrejme honenie pri lezbickom porne považujú za spoločenkú záležitosť viac než my.

Bol som veľmo unavený, a tak som sa radšej rozhodol počitať lezbické ovečky, kým nezaspím, čo prišlo veľmi rýchlo.

Ráno prišla Cypriána navštíviť jeho mama, ktorej som sa snažil vysvetliť svoju cestu, na čo ma odsekol Cyprián slovami: "Nemrhaj časom, moja mama nikdy nepochopí tvoj život".

Cyprián je veľmi špecifická nátura, trocha povaľač, trocha amatérsky filozof, trocha showman, určite jeden z najzaujímavejších ľudí, čo som stretol po ceste.

Jeho mama síce nechápe podobné excesy, ako je napríklad môj život, ale išla ráno niekam taxíkom, tak ma zobrala so sebou, taxikár mi ukázal kade sa dostanem do Moldavska. Stopol som pohraničného policajta, takže  Rumunsko Moldavské hranice boli no problem. V zápätí následovali hranice Ukrainské, ktoré už boli o čosi zložitejšie.

Vtípkovať na Ukrajinskej hranici počas prebiehajúceho konfliktu, že mám v púzdre Kalašnikov zrejme nebol najlepší nápad. Následovala hĺbková kontrola a 40 minút jebnutých otázok, striedavo v lámanej Angličtine a mojej Slovakizovanej Ruštine z Youtubu.

Keď im však došlo, že naozaj idem na Ukrainu bez postranných účelov a neprevážam žiadné zbrane ani narkotiká, museli ma pustiť.

Colnicu ešte strážil vojak Yuri, ktorý mi okrem iného vybavil odvoz kamiónom až do Odessy.

Kamiónista dosť podobný poslednému protagonistovi v úlohe Jamesa Bonda ma po ceste naučil pravdepodobne všetky potrebné nadávky v Ruskom jazyku v spojení so slovom Putin. Toto si už poriadne nepamätám, ale skúste foneticky čítať, tak ako je to napísané:

Blyať, job tvaju mať, putin chujlo, pizdets...

(Na Ukrajine Putina moc nemusia... volajü ho aj Putler)

Cestou sme ešte prechádzali cez Transnistriu, neexistujúcu krajinu, ktorej suverenitu uznáva len Rusko. Že ste v Transistrii(občas zvanej aj Malé Moldavsko), zistíte podľa toho, že sa z ničoho nič na ceste objavia vojaci, ktorí od vás okrem príležitostných úplatkov prakticky ani nič špecifické nepožadujú.

Už v MHD autobuse na kraji Odessy som stretol dvoch opitých vojakov, ktorí si chceli zahrať na gitare, tak sme sa po ceste vo veľmi nepohodlne nadskakujúcom autobuse striedali pri hraní. Zožal som aj nejaký potlesk, čo ma celkom potešilo zvlášť vďaka tomu, že tlieskali nejaké Ukrainské devy, ktoré sú veľmi kvalitný vývozný artikel.

V Odesse som býval cez couchsurfing u hostiteľov, z ktorých väčšina bola umeleckého razenia. Študenti sochariny a pod. Byt vyzeral mierne ako squat, ale bolo to tak zrejme zámerne. Každý človek v byte pravdepodobne hral na nejaký hudobný nástroj, cestoval, alebo robil nejakú inú zaujímavú činnosť.

V meste som strávil cca 3 dni, veľmi sa mi tam páčilo. Priateľskí ľudia, pekné ženy,veľa mutikantov lacný tovar aj služby.

Na kraji Kyjeva som sa ocitol vo večerných hodinách, pričom ma trápila jediná vec. Sračka. Nedalo sa to už vydržať, vtrhol som do prvej budovy s nádpisom Lombard. A snažil sa vysvetliť človeku za prepážkou, čo je môj problém. Angličtina nezaberala, tak som v panike zapol Russian Translator, a vypadlo zo mňa niečo v štýle: "Ja chaču srač".

Po úvodnom smiechu mi vysvetlil, že tam majú prísny režim, kamery, a poslal ma do blízkeho lesa.

Po vykonaní nevyhnutného, som už išiel do obchodu, kúpiť si niečo na večeru. V malom supermarkete som stretol Vadima, 50tníka zo Sevastopoľu, ktorý chcel, aby som mu zahral na gitare, za čo mi kúpil tašku s cca 3mi veľkými klobásami. Zobral si na mňa aj telefonický kontakt a počas cesty mi približne 3 krát zavolal aby sa vyplakal.

Väčšinou som moc nerozumel, tak som nechal hovor bežať zvyšných 40 minút naprázdno.

V Kyjeve som býval u fotografa Olexandera, ktorý ma zobral aj na návštevu ku Pablovi, aktivistovi a novinárovi, rozhovor s ktorým môžete nájsť aj v našich Hospodárskych Novinách.

Kyjev je tak 4 x väčší v porovnaní s Odessou, a ľudia si udržujú väčší odstup, ako ostatne v každom väčšom meste, inak ženy sú tu úplne top class, mesto nemám moc pobehané, tak viac toho povedať neviem.

V buse z Kyjeva na ďalší stopovací checkpoint som sa stretol s Ukrainskou armádou. Opäť pomôhla gitara, ktorá mi zarobila 100 grvní, čo je cca 4-5 eur...

Ďalší checkpoint bola dedina Zorya pri meste Rivne. Tu som strávil 2 noci v rodine Olexandra, spisovateľa trpiacého hemofíliou, ktorý sa kamarátil s Pablom.

Čas som trávil hlavne v lese, kde som sa učil nové piesne. Po dvoch nociach mi jeho brat vybavil odvoz kamiónom do Ľvova.

V Ľvove som okrem objavenia hotdogu s majonézou kôprom a cibuľou zistil, že opäť nemám kde spať. Vyzeralo to, že sa poberiem najbližším vlakom niekam mimo mesto, na hostel už peniaze neboli. Opäť však zaúradovala gitara a tak som s miestnými ľuďmi prehýril celú noc.

Ráno ma ešte Nasťa, miestná party girl zaviedla do reštaurácie s veľmi zaujímavou tématikou.  Ak si pamätáte filmy, kde sa vždy na dverách najskôr otvorí malé okienko, a až potom vás pustia dnu, tak tu bolo niečo podobné. Človek v okienku povedal Sláva Ukraine, vy ste museli povedať Sláva Hrdinom. Miesto je ževraj veľmi populárne medzi turistami.

Ráno som zistil, že vlak do Užgorodu ma výjde len cca 12 grivní, čo je okolo 70 centov, tak som to zobral, previezol sa cez Karpaty a s medzipristátím v Mukacheve som sa ocitol  v našom pohraničí.

Dorazil som v noci, jediný podnik otvorený do rána bol karaoke bar Polo, čo mi vyhovovalo. Bolo tu pomerne dosť ľudí spievajúcich vlastenecké Ukrainské piesne, ukrainská armáda, ako aj ľudia, ktorí bojovali v konflikte v Lugansku, atď.

Jeden mi dokonca vravel, že už aj zabil pár separatistov...

Ďalšia prehýrená noc...

Po Karaoke pešo na Ukrainskú hranicu, kde som zistil, že cez hranicu sa dá len motorovým vozidlom. Konečne som si môhol splniť svoj korupčný sen, a poslednými 27 grivňami (necelé 2 eurá) som symbolicky podplatil strážnika, aby mi vybavil transport na druhú stranu.

Tak sa aj stalo, na Slovensku som to už nevydržal a zo 2 hodiny si pospal na autobusovej zastávke vo Vyšnom Nemeckom.

Ráno prišiel za mnou nejaký miestný dedo tmavšej farby, aby mi ponukol kávu a uspokojil svoju zvedavosť.

Vypil som kávu, zjedol 2 rožky, vypočul si jeho verziu názorov na tento svet, keď išla okolo nejaká staršia pani, na ktorú začal niečo výsmešne pokrykovať. Potom mi vysvetlil, že to je slobodná matka, čo malo asi nejakým spôsobom ospravedlniť jeho správanie.

Somarum: za celý čas som prešiel stopom cca 2000 km, výlet trval 20 dní, počas ktorých som minul len cca 80 euro. Nevypil som ani kvapku alkoholu,

(rok 2014 som mal nepicí challenge) ale na oplátku som si vypestoval miernú nikotínovú závislosť. Ešte podotýkam, že v celej Ukraine sú momentálne ťažké časy, plyn nie je samozrejmosťou, rovnako ani teplá voda. Ľudia sú však napriek tomu veľmi priateľskí, dávajú aj keď nemajú.

Emócie sú veľmi silné, vzhľadom ku všetkému, čo sa deje. Ľudia majú radi svoju krainu, spievajú si piesne, ktoré im pripomínajú ich nezávislosť od Sovietského Zväzu. Putin tu má reputáciu novodobého Hitlera, kdekoľvek prídete, ľudia si s vami rádi zaspievajú pieseň "Putin Chujlo" (Putin je chuj)

Tak a to je tak plus mínus koniec hlásenia, ak ste dočítali až sem tak gratulujem, ak vás zaujímajú aj ďalšie moje pičoviny, skúste ma sledovať na fuckbooku.

www.facebook.com/dzordzocestujesgitarou/

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
6
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Tulak s gitarou pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.