20. časť

Z nemocnice odchádzal ešte nervóznejší a navyše s pocitom bezradnosti. Nikto mu nevedel povedať, čo s ňou je a či bude v poriadku.

Robíme, čo sa dá, znela jediná odpoveď lekára. Doteraz si ani nepripustil, že by jej stav mohol byť tak vážny. Veď vyzerala, ako by len spala... Nie, nemôže takto zomrieť. Nedovolí to. Musí jej ešte ukázať veľa krásnych vecí. Lásku. Bezpečie. Nehu. Predsa nemôže umrieť bez toho, aby zistil, akú farbu má rada. Ako vyzerá, keď sa smeje, úprimne, zo srdca a nahlas. Jej tvár, keď sa preberá zo spánku. A či nájde vo svojom živote miesto aj preňho. Toľko dôvodov, prečo žiť.

„Adrian, mám nápad,“ prehovoril k chlapcovi cupitajúcemu vedľa neho.

„Čo keby sme šli navštíviť tvojich starých rodičov?“ predniesol mu návrh s nadneseným nadšením v hlase. Chlapec však jeho nadšenie príliš nezdieľal. Jedinou jeho reakciou bolo neurčité pohodenie pliec.

Po ceste uvažoval, čo im vlastne povie. Síce Annu veľmi nepoznal, no vedel, že svojim rodičom neodhalila zo svojho života prakticky nič. Aj keď príležitosť mala. Pripadalo mu to nespravodlivé. Musia sa dozvedieť pravdu. Celú. Nebol nadšený z toho, že poslom bude práve on.

„Dobrý deň. Čo vás sem privádza?“ Annina matka stála vo dverách vo vzorovaných šatách.

Prekvapene prechádzala pohľadom z muža na chlapca.

„Potrebujem s vami hovoriť o Anne.“ Adam sa obzrel za chlapcom. Skrýval sa za ním, skoro ho nebolo ani vidno. Otvorila dvere dokorán a vyzvala ich, aby vošli. Viedla ich až do kuchyne, kde bez opýtania začala pripravovať dve kávy. Zo skrine vybrala balíček sušienok a vysypala ich na tanierik. Adam si sadol za stôl a sledoval ženu, ako horlivo lieta po kuchyni, len aby sa zamestnala. Zrejme tušila, že nech jej ten muž chce povedať čokoľvek, dobré správy to nebudú. Adrian ju tiež nespúšťal z očí. Iba občas nakukol do taniera so sušienkami na stole.

„Vezmi si,“ pobádal ho. Pokrútil hlavou. Prisunul sa so stoličkou bližšie k Adamovi. O chvíľu už sŕkali kávu z kvetovaných malých šáločiek. Adam nevedel, ako začať a žena nevedela, či chce, aby začal. Tak pili kávu.

„Môžem vás poprosiť? Zapnete chlapcovi televíziu? Nechcem hovoriť pred ním,“ napadlo ho, keď vo vedľajšej miestnosti uvidel gauč a televíziu. Žena bez slova vstala a odišla hľadať niečo, čo predpokladala, že bude také dieťa baviť. Adrian sa však ani nepohol zo stoličky.

„Choď pozerať, Adrian. Potrebujem sa s touto tetou porozprávať,“ povedal mu potichu. Chlapec počkal, kým sa žena vrátila do kuchyne a prebehol do obývačky. Schúlil sa do kresla, až ho skoro nebolo vidieť a zhypnotizovane hľadel na rozprávku.

„Kde je Anna?“ nevydržala to žena. Adam pozrel opäť na ňu. Nadýchol sa.

„V nemocnici. Zrejme ju ešte operujú.“

„Čo sa jej stalo?“ opýtala sa trasúcim sa hlasom.

„Poviem vám to všetko, od začiatku. V prvom rade sa vám predstavím. Som vyšetrovateľ.“ Žena prekvapene zdvihla obočie.

„Veď... nie ste psychológ?“

„Nie.“

„Počkajte, zavolám manžela.“ Adam prikývol. Nepáčila sa mu predstava, že by to mal rozprávať odznova.

O chvíľu sa vrátili. Adam podal vysokému mužovi ruku. Usadil sa vedľa manželky a spýtavo si premeriaval muža oproti sebe. Annina matka mu vyrozprávala, čo sa zatiaľ od Adama dozvedela. Muž nereagoval. Sklonil hlavu a neprítomne hľadel na stôl.

„Rozprávajte,“ vyzval ho.

„Najprv, kto je ten chlapec?“ opýtala sa žena. Muž zdvihol zrak a obzeral sa.

„Aký chlapec?“

„Je to váš vnuk.“ V miestnosti nastalo ticho, ktoré prerušovalo len občasné vzdialené zvuky televízie. Obaja starší ľudia pred ním naňho pozerali ako na blázna.

„Anna má dieťa? Prečo nám to nepovedala?“ opýtala sa žena. Šokovane pozerala smerom k obývačke.

„To ja neviem,“ odpovedal úprimne. Obaja sa zabrali do svojich myšlienok. Premýšľal, čo sa im môže asi preháňať hlavami. Okrem nečakaného prekvapenia im istotne napadali mnohé otázky. Na tie im však on odpovedať nemohol. Rozhodol sa, že bude rozprávať ďalej. Na spamätanie budú mať dosť času neskôr. A bude toho viac než dosť.

„Anna sa v tej advokátskej kancelárii zoznámila s istým mužom,“ začal Adam a pozrel do obývačky. Uistil sa, že Adrian ich nemôže počuť. „Detaily síce nepoznám, ale keď zmizla, odišla s ním. On je Adrianovým otcom.“ „Čo je to za muža?“ opýtala sa.

„Je to zlý človek. Viac vám povedať nemôžem.“ Žena sa rozvzlykala.

„Ja som to vedela. Ona... ona nebola pripravená čeliť tomuto svetu. Mali sme ju lepšie ochrániť, varovať ju, že ľudia nie sú len dobrí.“ Ďalej nedokázala rozprávať.

Vyrozprával im o tom, ako sa ich cesty skrížili. O tom nešťastnom dni, po ktorom stratila pamäť. O predošlej noci. Keď dorozprával, všetci traja otupene hľadeli pred seba.

„Potrebujem ísť na záchod.“ Ozvalo sa znenazdajky. Adam sa obzrel. Chlapec stál na prahu obývačky a prechádzal pohľadom po osadenstve kuchyne. Zastal na Adamovi. Ruky mal založené za chrbtom.

„Poď so mnou, zlatko,“ oslovila ho Annina matka a vyrazila smerom k nemu. Rukou ho chytila okolo pliec a viedla preč.

„Prečo zavolala vám?“ ozval sa muž. Adam naňho pozrel. Pripadalo mu, akoby za tých pár chvíľ, čo rozprával, zostarol o niekoľko rokov. Pohliadol mu do očí. Vyzerali presne ako tie Annine. Srdce mu stiahlo. Ako strašne mu chýba.

„Na to by vám najlepšie vedela odpovedať ona. Ale predpokladám, že si myslela, že Adrian bude u mňa v bezpečí.“ Vyberal slová veľmi opatrne. Nechcel sa muža pred sebou dotknúť.

Mal pocit, že jeho pátravému pohľadu neunikne nič.

„V bezpečí pred čím?“

„Jeho otec je stále niekde vonku.“

„Môže mu ublížiť?“

„To neviem. Ale myslím, že nie. On... ubližoval len Anne.“ Nasucho prehltol. Nedokázal si predstaviť, ako sa musí cítiť ten muž. Otec, ktorý sa dozvedá od cudzieho človeka, čo všetko sa stalo jeho dcére.

„Prečo ho zverila práve vám?“ Tejto otázky sa obával. Hlasno vydýchol a založil si ruky na

stôl.

„Vznikol medzi nami...,“ horlivo hľadal správny výraz. „Bližší vzťah. Mám ju rád. Veľmi.“ dodal potichu.

Zdvihol zrak. Očakával nejakú reakciu, no žiadna neprišla. Muž sotva znateľne prikývol. Adamovi vo vrecku začal vibrovať telefón. Nemocnica, pomyslel si. Ospravedlnil sa a zamieril do obývačky. Na displeji sa ukázalo neznáme číslo. Prijal hovor a počúval. Keď sa vrátil späť do kuchyne, žena už bola naspäť. Chlapec sedel na Adamovom mieste a jedol sušienky. Všetci sa zvedavo premeriavali. Annina mama sa usmievala.

„Volali z nemocnice.,“ prerušil tento divný zoznamovací večierok. „Už je po operácii, ale je v umelom spánku.“ Chlapec sa otočil.

„Kedy sa mamička zobudí?“ opýtal sa a položil sušienku späť na tanier.

„Čoskoro. Neboj sa.“ Pozrel na zdrvených ľudí. Majú o čom premýšľať.

„Poď Adrian, pôjdeme,“ povedal a chlapec poslušne vstal.

„Ešte nechoďte,“ rýchlo povedala žena. „Prosím.“

„Potrebujete si urovnať v hlave veľa vecí. A my sa potrebujeme vyspať. Ak nemáte nič proti, prídeme zajtra.“ Adrian už stál vedľa neho a držal ho za ruku. Žena si kľakla pred vnuka. Objala ho a pobozkala na čelo.

„Ahoj, zlatko. Budeme sa veľmi tešiť, ak prídeš.“ Vstala späť na nohy a podala Adamovi

ruku.

„Dovidenia. A... ďakujem. Dajte pozor na nášho vnúčika.“

„Dám, nemajte obavy. Ak bude niečo nové, dám vám hneď vedieť,“ prisľúbil Adam.

„Dovidenia,“ povedal muž a natiahol ruku k Adamovi a po malom zaváhaní ju podal aj chlapcovi.

Adam mal v pláne uložiť chlapca a zavolať do práce. Divil sa, že mu ešte nikto nevolal. Nestávalo sa často, že neprišiel. Vlastne nikdy. Chlapec mu však plány rýchlo zmaril.

Znova.

„Poď so mnou. Sám nezaspím.“ Stál pred Adamom s neoblomnou istotou.

„Vždy sa tak bojíš?“ opýtal sa ho. Adrian pokrútil hlavou.

„Nie. Nebál som sa, keď mamička spala vedľa mňa.“ Začudoval sa. „Nespávala mamička s ockom?“ opýtal sa.

„Predtým áno ale potom už nie.“

„Odkedy nie?“

„Odkedy bola chorá a bola dlho preč,“ odvetil chlapec. Vyslovoval pomaly, akoby si myslel, že Adam je nechápavý. Neochotne vstal zo stoličky a nasledoval chlapca. Obaja si ľahli.

V Adamovi sa rozhorela iskierka nádeje. Možno aj on pre Annu niečo znamenal.

Doteraz si myslel, že stále miluje toho chlapa. Toho netvora. Už si tým taký istý nebol. Pozrel na chlapca. Bránil sa spánku, viečka mu klesali, no on sa snažil udržať oči otvorené. Intervaly medzi otvorením boli čoraz dlhšie a čoskoro ostali zatvorené. Má ich vzťah budúcnosť?

Dokáže dať Anne všetko, čo potrebuje? Nedokázal sa v nej vyznať. Čo ak jej ublíži ešte viac? Vzdychol. Cítil, že ona nie je žena, na aké bol doteraz zvyknutý. Ak chce, aby ho milovala aj ona, musí jej dať všetko. Ale čo jej môže ponúknuť? Za posledných dvanásť hodín zistil, že hoci dokáže zložiť dvojmetrového chlapa, nevie si poradiť s malým, sotva stodvadsať centimetrovým človiečikom. V živote nedokázal byť dosť zodpovedný. Bude sa musieť snažiť. Aby sa zmenil. Lebo vedel, že toto nie je opantanie, ktoré o pár mesiacov pominie.

Potichu sa vytratil zo spálne a vybral mobil. Jeho šéf na počudovanie prijal veľmi dobre, že si chce vziať pár dní dovolenky. Dokonca znel, akoby ho to potešilo. Pozrel sa do zrkadla a razom pochopil prečo. Na tvári mal trojdňové strnisko a také kruhy pod očami, že by si ho kľudne mohli pomýliť s narkomanom. Vrátil sa do izby a zaľahol vedľa chlapca.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu

Chceš vedieť, keď Ivana Alexi pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
3.7.2019 12:14
23. časť
25.6.2019 23:48
22. časť
18.6.2019 21:56
21. časť