21. časť

„Vydrž chvíľu, musím porozmýšľať. Neviem, či nájdem príbeh, ktorý som ti ešte nehovoril.“

„Nechcem príbeh. Chcem rozprávku. Nejakú peknú.“ Muž privrel oči a zadíval sa do diaľky.

Snažil sa navodiť dojem, že tuho premýšľa.

„Už to mám. Poviem ti o princeznej Nane,“ rozhodol.

„Bude to pekná rozprávka?“

„Tá najkrajšia. Takže, počúvaj: Kde bolo, tam bolo, a možno aj nebolo, niekde v krajinách ďalekých či blízkych, vo svete skutočna i neskutočna, žila jedna princezná. Ako to už býva, aj táto princezná bola zakliata. Nezakliali ju však sudičky, ako to býva v iných rozprávkach. V noc, keď sa narodila, totiž v dôsledku snežnej kalamity skolabovala doprava na diaľnici...“ „Dominic!“ zahriakla ho, no napokon to nevydržala a rozosmiala sa.

„Prepáč, dievčatko, nechal som sa uniesť. Dobre, takže z doposiaľ neznámych príčin, sa spomínané sudičky nedostavili. Aj hviezdy na oblohe videli, ako je to bábätku ľúto. A tak sa stalo, že na jednu noc prestali svietiť, aby mohli princeznej darovať Svetlo. Tento dar svojou žiarou osvetľoval čokoľvek, čoho sa dotkla alebo na to čo i len pozrela. Všetko bolo pod jeho lúčmi jasnejšie, pestrejšie a veľkolepejšie. Avšak nikto zo sveta skutočna-neskutočna toto svetlo nevidel, pretože všetci boli oslepení žiarou hmotna.

Ortieľ nad jej osudom spečatil tmavý Tieň, ktorý nevyhnutne sprevádzal každé svetlo. Kliatbu však nevyslovil on. Princezná Nana sa zakliala sama, keď po prvýraz uvidela tieň, pod ťarchou ktorého bolo všetko mdlé, nejasné a pochmúrne. Zistila, že nedostala iba dar vidieť svetlo, ale aj tiene, pohlcujúce aj tú trochu farieb, čo vo svete skutočna-neskutočna ostala... V tú noc vyslovila kliatbu a zatratila svetlo. Hviezd sa veľmi dotklo, keď zistili, čo urobila a preto prikázali nebu, aby sa zatiahlo nad krajinou.

Od tej doby žila Princezná v šere zamračeného sveta. Síce bola ušetrená najtmavších tieňov, no zároveň aj žiara krásnych farieb ostala už iba spomienkou.

Všetko sa zmenilo, keď stretla Kráľa z iného sveta, diametrálne odlišného, než aký doteraz poznala. Kráľ sa do Princezny okamžite zamiloval, no dlho sa zdráhal ju osloviť. Vedel, že vlastne kráľom ani nie je, keďže v jeho malom a ľudoprázdnom kráľovstve nemal komu vládnuť. Skrátka, nebolo toho veľa, čo by jej mohol ponúknuť. Lenže niečo v nej mu nedovoľovalo na ňu zabudnúť...

Keď sa kráľ napokon zdôveril Princeznej Nane, ako ho očarila svojim svetlom, tá mu spočiatku neverila. Oponovala mu, že svetlo už predsa dávno stratila a aj keď ho ešte mala, nik okrem nej ho nemal schopnosť vidieť. Kráľ sa však len usmial a odvetil, že iba ten, kto dôverne pozná tmu neprehliadne ani záblesk svetla.

A hoci sa jeho slovám najprv zdráhala uveriť, čoskoro sama uvidela, že v Kráľovej prítomnosti začína svetlo opäť ožívať. Napokon dokázalo presvetliť celé kráľovstvo a všade lietali srdiečka a holubičky a Kráľ ju do konca života iba bozkával, takto, takto a takto...“

Z celej sily pritlačila viečka k sebe a opäť ich uvoľnila. Nedokázala sa odhodlať otvoriť oči. Vedela, že keď to urobí, bude krutá domnienka skutočnosťou. Chcela len ostať ležať, počúvať Priateľov smiech rezonujúci v jej hlave. Hlas, ktorý už mimo svojich spomienok nikdy nezačuje. Nemusieť si pripustiť pravdu, ktorou si bola až mrazivo istá.

Pred niekoľkými dňami v chate, zomrel Priateľ. Vedela, že jej nikto nevyjadrí sústrasť,

hoci stratila jedinú osobu, ktorá jej bola dlhé roky blízka. Bližšia, než hocikto iný. Pocítila strašnú nespravodlivosť. Prečo práve on? Bola snáď za jeho smrť zodpovedná ona? Možno, keby ho dokázala milovať. Možno by to vtedy nevzdal. Ktovie. Dokázala by láska zvíťaziť nad Zvieraťom? Už však bolo neskoro nad tým polemizovať. Priateľ je preč. Nenávratne.

Uvedomila si to v momente, keď visela vo vzduchoprázdne stotinu sekundy pred dopadom na schodište. S rukami natiahnutými k nej stál na kraji schodiska Dominic a v očiach sa mu zračila čistá nenávisť. Tentoraz to bolo iné. Napadol ju už veľakrát. Zviera sa vybúrilo a skrylo sa do svojej klietky. Potom prišiel Priateľ. Tak veľmi ho ľutovala. Vždy musel naprávať to, čo Zviera spôsobilo. A žiť s tým. Očakávala, že keď otvorí oči, na kraji schodiska uvidí Priateľov vydesený výraz. Ale hľadela do tváre zla. Azda už Zviera vyhralo? Podarilo sa mu vyhnať Priateľa do minulosti? Keď dopadla na zem, hmlisto zahliadla postavu, ako odchádza preč. Ani sa neohliadol. Tým jej to definitívne potvrdil. Priateľ by ju nikdy nenechal samú. Čo sa stane s dušou, ktorú opustil posledný kúsok dobra? Čoho je schopné Zviera, ktoré už nebrzdia žiadne hranice?

Otvoriť oči ju prinútila iná myšlienka, ktorá sa zmocnila celej jej mysle. Adrian. Kde je? Len hmlisto si spomínala, ako leží vedľa nej a vzlyká... Prepadla ju panika. Musí ho okamžite nájsť. Pokúsila sa posadiť. Ostrá bolesť jej preletela celým telom. Zvalila sa teda na bok. Z tela jej vychádzali samé hadičky.

„Čo to tu, preboha, stvárate?“ ozvala sa prenikavým hlasom sestra, keď rozrazila dvere.

„Musím nájsť syna,“ odpovedala vzdorovito a snažila sa tváriť, že ju nič nebolí. Nebolo to zrovna jednoduché, lebo ju bolelo úplne všetko.

„Ale veď tu bol dnes za vami. Ešte ste spala.“ Snažila sa ju zatlačiť naspäť do postele. Anna sa nedala.

„S kým bol?“ opýtala sa začudovane.

„S takým vysokým chlapom. Čo ja viem kto to je. Ľahnete si konečne? Pomotáte si hadičky.“ Adam. Určite je to on. Matne si spomínala na jeho hlas. Volala mu, aspoň to predpokladala.

„Kde mám telefón?“

„Tu sa mobily nesmú používať,“ oznámila jej razantne. Anna sa poháňaná odhodlanosťou opäť zvalila na bok a nohy spustila z postele.

„Šibe vám, ženská? Čo sa chcete doraziť?“

„Keď sa tu nemôže volať, idem niekam, kde je to povolené.“ Sestra na ňu hľadela ako na blázna.

„Viete čo, ja vám ten telefón donesiem. Ale len pod podmienkou, že si okamžite ľahnete.“ Anna prikývla a ženská sa otočila k dverám. Popritom si hundrala popod nos niečo o bláznivých ženských, ktoré jej bol čert dlžný takto ku koncu smeny. Anna sa vďačne zviezla do postele. Dúfala, že sestra ustúpi, lebo si nedokázala predstaviť, že by mala ostať ešte o sekundu dlhšie v sede. Už teraz videla hviezdičky.

Krátko na to sa dvere opäť rozrazili. Sestra vytasila mobil a bez slova jej ho vtlačila do ruky. Pery mala pevne spojené, až jej z nich zostala len svetlá čiara. Pri odchode tak treskla dverami, že sa z nočného stolíka skotúľal pohár. Prebrala telefón k životu a vytočila posledné volané číslo. Monotónne zvonenie sa jej ozývalo v hlave ako kostolné zvony. Spojenie sa prerušilo. Žiadna odpoveď, svietilo na displeji.