Trip za lepším pivom do Prahy časť 1.

Časť 1. Cesta

Celé to začalo v jednej nemenovanej Prievidzskej krčme, keď sme pili pivo, ktoré je tam neslávne slávne svojou nie moc príjemnou chuťou. Pivo nám ako vždy nechutilo, tak sme si položili otázku, že prečo nejdeme na pivo niekam inam. Vzápätí padla otázka, že ale kam?

Presne tak. Kam ísť na pivo ak nie do Prahy? Kúpili sme lístky na nočný RiegioJet a poď ho 12 hodín vlakom. Naša pouť za lepším pivom a knedlom vepřom kapoustou mohla začať.

Cesta do Vrútok bola hrozná. Preplnení vlak po okraj a nedýchateľný vzduch mojím zťpčkárskym problémom s pľúcami moc nepomohol. V Slovenskej metropole sme museli čakať 3 hodiny na spomínaný RegioJet. Tri hodiny čakania... Ako by sa len tento premárnený čas dal využiť? Pri tejto otázke sa mi z batohu ozvala liter a polka fľaša naplnená po okraj borovičkou. Nuda bola zažehnaná.

Fľaša vypitá, RegioJet na mieste. Cesta môže pokračovať. V mierne podguráženom stave sa nám podarilo nájsť svoje kupé. Posádka v kupé skôr vyzerala, ako z nejakého zlého nemeckého filmu pre dospelých. Jedno nevinné dievča menom Lucia, ktoré si len chcelo vychutnať pravé české pivo a počuť české ,,dopíčí." Zrazu sedí obklopená piatimi podguráženými chalanmi. Cesta prvých 10 minút vyzerala, že bude fajn. Obsluha bola príjemná. Sedadlá nevyzerali až tak nepohodlne. To sa však všetko zmenilo, keď sa Lucia vybrala na záchod. Moment prestával byť momentom. Čas sa zastavil. Minimálne spomalil o 15-krát.

,,ON GRCÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ!!!"

Sen o pohodovej ceste sa rázom rozplynul. Slzy zo zúfalstva zároveň so slzami zo smiechu vyšli naraz. Nevedomosť toho či sa má človek smiať alebo plakať je zaujímavý pocit.

Náš spolucestujúci volajme ho Mravec, alebo v tejto chvíli aj koko...to proste zo seba vypustil. Bez žiadneho varovného signálu to letelo na moje nohavice, topánky a Luciinu bundu a sedadlo.

V hlave sa mi prehrali všetky scenáre toho, čo sa môže stať, keď to uvidí obsluha. Vyhodia nás z vlaku? Prinajlepšom za jazdy... Zavolajú na nás políciu? Dajú nám pokutu?

Nič z tohto sa nestalo. Nastúpila upratovacia čata. Spolucestujúci Krško okamžite vytiahol toaletný papier. Začalo sa čistiť. Pri prvom kontakte s touto tekutinou som mal chvíľu pocit, že ešte priložím aj niečo zo svojho obsahu žalúdka. Našťastie som sa ovládol. Kupé sme vystriekali sprejom a na sedačky sme dali igelitku. Ako nové. Cesta mohla pokračovať. Mravec nedopadol moc dobre. Vyzeral ak keby ho niekto zadupol. Za celú cestu nám nepovedal ani slovo. Asi to tak bolo aj lepšie.

Katastrofálna 6 hodinová cesta vlakom skončila slávnostným príchodom. Bozkávačky betónu, vôňa niečoho čo sa podobalo na vzduch.

Dorazili sme do Přahy!