Ako som vyrobila skvelú pomôcku na fotenie

Hovorí sa, že fotenie zvierat a detí je najnáročnejšia téma na fotenie. Nielen hovorí, ono tomu tak je. V tomto prípade je najdôležitejšou vecou upútanie pozornosti. Samozrejme, dá sa to rôznymi spôsobmi či už volaním mena, granulami, pazvukmi a šaškovaním za foťákom. Ale čo tak skúsiť niečo iné?

Podotýkam, neobjavila som Ameriku, nie je to môj nápad a možno to už väčšina fotografov praktizuje. Viem, že sú to roky, čo som to videla na internete a nesnažila som sa po tom pátrať ani teraz. Chcela som sa vynájsť, zapojiť fantáziu a vymyslieť svoj spôsob. No a jedného dňa som sa začala angažovať

Čo je ten zázrak?

Táto vecička je určená predovšetkým pre fotografov, ktorí fotia deti, no využiť ju môžu aj tí, ktorí majú svoje ratolesti doma a radi zaznamenávajú rodinné okamihy. Určená je však na fotoaparáty s objektívom. O pomôcke na fotenie mobilom by sa tiež dalo polemizovať a s trochou kreativity sa by takisto dalo prísť na nejaký spôsob. Tip odo mňa možno inokedy.

Hor sa zháňať materiál

Vedela som, že potrebujem gumičku. Ideálne veľkú a veľmi nápadnú. Šťastie, že móda sa vracia a tie látkové, ktoré sa nosili v minulom storočí, sú in aj teraz. Avšak, v našom malom meste o tom pravdepodobne nepočuli, pretože presne takú som nevedela nikde nájsť. Pán predavač hľadiac do mobilu mi stručne s nezáujmom odpovedal slovami "Nemáme, nebude..." Tak ok. Nemala som na výber, našla som si inú náhradu a prekusla to, že nebola podľa mojich predstáv.

Počas mojej výpravy po meste som zakotvila aj v sekáči, kde som si chcela uloviť plyšáka a odtrhnúť mu hlavu na moje dielo. Všetko mali za 50 centov, takže mi to do môjho plánu zapadalo perfektne . No ako už býva zvykom, nepochodila som ani tu. Vypredané. Super. Nikdy som o tie plyšáky nemala záujem a vždy ich tam bolo požehnane. Teraz, keď som ich potrebovala nebol ani jeden jediný. Teda iba nejaký maco, no ten mal hlavu väčšiu ako ja.

Začalo sa to trochu komplikovane a to ani nehovoriac o tom, že galantéria, kde som si chcela zadovážiť látku a poradiť sa s pani predavačkou, bola zatvorená kvôli obedňajšej prestávke. S veľkou nádejou som nakoniec vošla do Kiku, kde som dúfala, že nájdem niečo vhodné. Ani neviem ako, ale našla som. Domov som si nakoniec odniesla mini nákup.

Proces výroby

Penové papiere, akési chlpaté drôtiky a gumička ma vyšli dokopy 3,50€. Ostávalo mi už len zapojiť mozgové závity a vykúzliť z tohto materiálu niečo, čo zaujme detskú pozornosť. Chcela som staviť hlavne na farby, čo si mi myslím, že sa aj podarilo.

Po dlhšom uvažovaní som začala drôtiky postupne preťahovať do gumičky. Sama som netušila, čo z toho vznikne.

Počas improvizácie sa mi to začalo podobať na chobotnicu alebo medúzu. Tak už som ostala v tom.

Vzala som si penový papier, ktorý páchol tak umelo, že som si myslela, že sa pri tom otrávim. Vystrihla som si provizórnu hlavu a oči. Hádam ma ospravedlňujú krivé línie.

Spomenula som si aj na otázku mojej pani družinárky pred 15 rokmi, kedy sa už konečne naučím strihať. Teraz by sa ma pravdepodobne opýtala to isté.

Po vystrihnutí som to začala zliepať tavnou pištoľou. Tá je fakt "must have!"

Keď som to dala konečne dokopy, začalo sa mi to podobať nielen na chobotnicu, medúzu ale už aj na chrobáka. Tak som tomu nalepila tykadlá, veď identita tohto čuda bola aj tak nepodstatná.

No a toto bola konečná podoba. Priateľ mi nakoniec povedal, že to vyzerá ako chobotnica, takže tie tykadlá pravdepodobne neboli najlepšia voľba, no nechala som to tak. Už len nasadiť na objektív.

Tadáááá

Svoj nový nástroj som vyskúšala hneď pri prvej príležitosti, keď sme boli na prechádzke s našou malou princeznou Sabínkou. Môžem hrdo vyhlásiť - FUNGUJE TO!