Pohoda festival 19

Obdobie pred Pohodou sa pre mňa vôbec nevyvíjalo dobre. Každým dňom to vyzeralo tak, že tam nakoniec ani nepôjdem. Dôvod bol ten, že som nemal s kým. Od útleho začiatku som tam mal ísť s dvomi kamarátmi. Z jedného sa vyklubal alkoholik a prepil všetky peniaze. Druhý si nemohol vziať z práce voľno.

Tri dni pred vypredaním lístkov som sa spýtal priateľky či by teda nešla so mnou. Deň po vypredaní lístkov mi povedala, že pôjde. Obloha sa začala vyjasňovať, no len kde teraz zohnať lístok. Obvolal som všetky inzeráty na portály bazos.sk, no všetky boli už predané. Začal som teda písať do každej facebookovej skupiny, ktorá mala niečo s festivalom spoločné. Ozvalo sa mi veľa pofidérnych predajcov, ktorý lístky chceli predať výrazne nad cenu, čo sa mi moc nepáčilo. S pozitívnou náladou som lístky hľadal ďalej a dúfal v zázrak. Tri dni pred Pohodou sa mi ozvala hrdinka Zuzka, ktorá mi napísala, že mi lístok predá za pôvodnú cenu a dokonca mi ho môže poslať poštou. Po tejto informácií to nebolo len vyjasňovanie. Po tejto informácií začalo svietiť slnko. Začalo priam plešťať do očí. Slniečko netrvalo dlho. Deň nato sa objavili mračná. Búrkové mračná. Priateľka mi oznámila, že so mnou nejde a, že som hnusný polocigáň. No dobre povedala mi iba, že nejde. Pohodová slniečkarska nálada vypršala. Nevedel som čo presne v tejto situácií robiť. Najskôr som Zuzke napísal, že lístok teda nechcem. Dva dni do Pohody mi napadlo napísať kamarátovi Denisovi, či by náhodou nechcel ísť so mnou. Reakcia bola pozitívna. Opäť sa vyjasňovalo. Zuzke som napísal, že lístok teda chcem. Deň pred začatím festivalu mi prišiel lístok. Začínalo svietiť slniečko. Všetko už je krásne a nič sa nemôže pokaziť. Potom som si spomenul, že svoj lístok som vlastne kupoval, ako e-ticket od nejakej baby za lacnejšie. v hlave mi prebehli všetky zlé scenáre. Čo ak ten lístok predala viacerým ľuďom? Čo ak ma nejako oklamala? Znova sa zamračilo...

Štvrtok, prvý deň festivalu.

Môj plán bol vyraziť z domu skoro, aby ma niekto náhodou nepredbehol s tým istým lístkom. Až tak skoro sme neprišli. Kým sme prišli k bránam, stihli ich už otvoriť.

Prišli sme do radu. Ovešaný miliónom vecí. Kilá na chrbte, kilá v rukách, lístok v ústach. Brigádnický kontrolór mi poslušne vytiahol lístok z úst. Pomaly ho rozložil a išiel ho oskenovať. Nebudem vám klamať. Riťku som mal poriadne stiahnutú. ,,Píp" lístok sa načítal. Páska mi pristála na ruke. Definitívne sa vyjasnilo. Teda aspoň v mojej hlave. Na oblohe to vyzeralo inak. Začali sme stavať stan. Samozrejme sme nevedeli ako a nemali sme ani kladivo. Vypýtali sme si od ,,susedov", ktorí vyzerali milo a priateľskí. Aspoň prvý deň. Po hodine trápenia nám ho konečne požičali. Mohli si ho radšej nechať. Zem bola v tom momente najtvrdší materiál na svete. Nervy 5000. Krik, hnev, krik, hnev, borovička, hnev... Toto sa opakovalo aspoň 5-krát. Po 2 hodinách ukrutného trápenia sa to podarilo. STAN STOJÍ.

Stan naozaj stál. Mohli sme začať žiť naplno. BAM borovička so sirupovou vodou. V ten moment to bolo pre mňa niečo, ako svätená voda.

Po dodržanom pitnom režime sme sa konečne vydali na koncerty. Začali sme skupinou Lola Marsh. Dovtedy pre mňa nepoznaná skupina mi celkom zachutila. Ďalej sme išli Paru, Bolo nás jedenásť a Skepta.

Skepta bol neskutočný. To čo dovádzali tí ľudia bolo neľudské, ale užil som si to. Tento koncert si za obete vzal moje 2 rebrá, topánky, bolesť nôh a zápal pľúc.

Po Skeptovi sme išli spať. Do stanu plného hnusnej ucholackej hávede. Ak ich tam nebolo aspoň 80 tak ani jeden.

Studenou nocou sa končí náš prvý zahájovací deň.