Nič.

Často sa mi stáva, že mám chuť niečo napísať, ale neviem o čom. Nič zaujímave sa mi nestalo a ani som nikde nebol. Proste nie je o čom. Napadlo mi, že by som mohol písať nejakú fikciu. Niečo čo sa nikdy nestalo, proste si niečo vymyslieť. Však to robí väčšina ľudí, čo píšu knihy alebo nejaké príbehy. Prečo by som mal ale robiť, to čo robia všetci? Respektíve väčšina. Prečo by som sa namáhal s vymýšľaním nejakej fikcie, keď nemusím? Namáhať svoju chabú fantáziu pre tých 15-tích ľudí, čo si to prečíta. Vyšťavovať svoj mozog. Tu žiadna fikcia nebude, lebo toto je nič. Prázdno.

Toto je ten najhorší príklad, ako niečo tvoriť. Čistá demotivácia samého seba. Priamy prenos potupy. Horšie ak sa posrať na základnej škole pred spolužiačkou, ktorá sa ti páči. Alebo sa opitý povracať pri bozkávaní, nie že by sa mi to niekedy stalo. Samozrejme, že nie. Práve vznikla fikcia v článku, v ktorom som napísal, že žiadna fikcia nebude. Porušovanie vlastných pravidiel. Dokonca porušovanie pravidiel, ktoré som si stanovil pred pár sekundami. Bolo to vôbec pravidlo? O čom tu píšem? Strácaš sa?

Mal by si sa. Si v tom úplne stratený a netušíš čo sa tu odohráva. Blúdiš.

To nevadí. Ty chceš pokračovať. Chceš vedieť, ako sa to vyvŕbi. Či toto všetko bude fakt len o ničom. Strata tvojho času. Času zabitého čítaním tohto výplodu. Nie toto nie je výplod. Je to NIČ. Prázdno. Niečo, ako keď veľa a často piješ, alebo húliš. Nebodaj keď sa nebojíš brázdiť aj v niečom tvrdšom. Je to presne ako ten pocit, keď máš namiesto mozgu zemiakovú kašu alebo vyprážaný karfiol. Nie nedostávaj chúťky. Slinky pri odpade. Tatarskú si nepýtaj, nedostaneš ju.

Ako ma vôbec napadlo stvoriť niečo takéto? Veď je to možno horšie, ako Mengeleho pokusy. Napadlo ma to pri močení? Pri tých 2 minútach na záchode ma pravidelne stretáva múza. Neviem či ju baví sa na mňa pri tejto činnosti pozerať, alebo o čo jej vlastne ide. Za tie 2 minúty pri zlatom daždi, súkromnom vodopáde mi napadnú tak 2 až 3 nápady, čo by som mal napísať, alebo čo nenapísať. Je ale toto jedno z tých záchodových radovánok? Nie. Toto ne-dielo mi napadlo pri čítaní knihy, kde bolo písané o tom, ako písať. Nie, určite som sa teraz tou knihou neinšpiroval. No vlastne aj áno, ale úplne inak. Čo je toto? So správnosťou to nemá nič spoločné. Opak chápania. Diverzia mysle.

Prečo písať niečo tak, aby to bolo podla správnosti. Správnosť. Správny, čo to je vôbec za pojem. Ako môže byť niečo správne a niečo nie. Kto to určuje? Kto má tú právomoc určiť, či je niečo správne alebo nie. Toto ,,nič" je napísané úplne otrasne. Kopa rozhádzaných slov do viet, ktoré ako celok nedávajú žiaden zmysel. Aspoň viete, prečo tieto knihy vznikajú. Viete prečo vznikajú tieto knihy, však? Napríklad kniha, ako niečo písať.

Toto je ten dôvod. Aby niekto, ako ja nenapísal niečo takéto. Spleť neuprataných myšlienkových pochodov, ktoré len tak vyťahujem zo šuflíka. Je to šuflík? Čo keď to je skrinka? Napríklad Pandorina.

Ja som ale s týmto spokojný. Presne takto to má byť. Ukojil som svoju potrebu. Podarilo sa mi niečo napísať. Spokojne môžem ísť spať. Napísal som nič. Nulová hodnota. Nič zábavné. Nič čo by v niekom malo vyvolať nejaké pocity. Ja som toto vlastne ani nenapísal.

Ohovnil som už obsraný papier.