Slovenský Robinson

Čo sa v článku dozviete?

- Ako sa môže stať, že si zamilujete plávanie a šport na celý život

- Ako dokáže plávanie obohatiť život

- Čo sa môže stať, keď dostanete šancu vyrásť v športovej rodine

- Ako dokáže šport, ktorý veľmi baví, meniť život

- Že netreba byť len vrcholovým športovcom, aby sa dalo športom živiť a mať vysnenú prácu

- Ako životná úroveň ovplyvňuje vzťah ľudí k športu vo Švajčiarsku v porovnaní so Slovenskom

- Ako šport a vôbec vzťah k športu môže pomôcť prekonať ťažké obdobie v živote

- Koľko času treba k tomu, aby sa šport stal súčasťou života a kde ho hľadať

- Šport bez vzdelania nefunguje

- Netreba padnúť úplne na hubu, aby sa dal žiť plnohodnotný život

- Akú dovolenku absolvovať a s kým, keď ste už 4 roky na žiadnej neboli.

Maťo ahoj. Asi sa nepomýlim, keď napíšem, že miluješ vodu, že miluješ plávanie. Čo pre Teba slová "plávanie" a "voda" znamenajú?

Ahoj Alex. Plávaniu som sa začal venovať už od samého mala tak povediac automaticky lebo môj tatko založil v Brezne ešte za starého režimu plavecký klub a tak nejako som sa naučil plávať ešte asi skôr ako chodiť.

Plávanie pre mňa znamená veľa nakoľko som aj v znamení rýb. Plávanie je v podstate súčasťou môjho života, či už súkromného, ale aj pracovného, nakoľko sa venujem už jedenásť rokov najkrajšiemu zamestnaniu a to plavčíkovaniu na jazere vo Švajčiarsku.

Vďaka Tvojej prvej odpovedi viem, prečo mňa osobne Tvoj pribeh tak priťahuje. Veľa spoločného... Čo Ti bazén, voda a plávanie dali, ako malému chlapcovi?

Dali mi veľa lebo už ako úplne malý som sa začal venovať plutvovému plávaniu v našom oddiele, ale zároveň som chodil aj na normálne plavecké závody. Toto sa dialo v mládežníckom veku. Zároveň som bol veľmi dobrým bežcom a tak som sa dostal k modernému päťboju za bansko bystrickú Duklu. Už ako 15 ročný som sa prvý krát kvalifikoval na mládežnícku európu v Prahe, kde mi len o chlp ušla medaila, ktorých mám doma viac 300. O rok neskôr to už boli aj majstrovstvá sveta vo Wiener Neustadte kde som skončil v druhej desiatke.

Toto už o malom chlapcovi nie je. To sú úspechy skvelého športovca, ktorý vložil do športu veľké množstvo úsilia a energie, čo nie každý dokáže. Vieš si vybaviť niečo, čo by sa dalo zaradiť do kategórie budovania lásky k športu, ktorý Ti rodičia ponúkli? Alebo v čom vidíš to, že si prekonal prekážky, ktoré hlavne v tínedžerskom veku veľa detí od ďalšieho športovania odradí? Športuje takmer každé dieťa, ale premostenie do dospelosti zvládne doslova len pár z nich?

...dnešná generácia mi príde trošku iná, čo sa týka športu. Mňa to proste bavilo.

Lasku k športu som si vybudoval v podstate....ani neviem ako to mám povedať. Ja pochádzam v podstate zo športovej rodiny Môj starý otec sa venoval športovej streľbe. Bol 12 rokov predsedom slovenského streleckého výboru. Má aj placku zo sveta z Číny sa mi zdá že to bol rok 1968. Neviem už presne. Mama sa venovala zjazdovemu lyžovaniu, bola tiež reprezentantkou Československa, sestra sa venovala plutvovému plávaniu a tiež lyžovaniu od mala. Bola viac násobonou majsterkou Československa. K športu nás od mala viedli rodičia a mňa to v podstate veľmi bavilo. Okrem iného som sa aj ja venoval ako mladý lyžovaniu, ale nakoniec som ostal pri modernom päťboji. Plávanie, beh, streľba, šerm a jazda na koni. Neviem, dnešná generácia mi príde trošku iná, čo sa týka športu. Mňa to proste bavilo. Šiel som na športový gympel do BB OSG (osemročné gymnázium - doplnok autora), hneď ako junior som sa dostal do repre, začal som chodiť na majstrovstvá sveta, európy, medzinárodné preteky skoro každý víkend keď sme mali sezónu, dostával som štipendium na OSG. Nikdy som ani nerozmýšľal nad tým, že by som to zabalil už v takom mladom veku. Veď som bol v podstate len na začiatku mojej športovej kariéry. A dotiahol som to na profíka už v mojich 19tich rokoch.

Ale musím povedať, že na športovom gympli sme v poslednom ročníku boli aktívni už asi len štyria sportovci vrátane Majeskeho, ktorého hneď potom draftovali do NHL. Je to veľká škoda. Potom sa človeku naskytne otázočka, na čo vôbec potom to osemročné športové gymnázium, keď hneď po mature možno 95percent skončí s vrcholovým športom. V podstate by to malo byť tak, že OSG je prípravou na vystrelenie na vyššie športové méty ako sú majstrovstvá Slovenska a pod.

Myslím si, že práve Tvoj samotný príbeh je odpoveď na niektoré otázky, ktoré uvádzaš. To čo si o sebe doteraz napísal, určite nie je všetko a sú veci o ktoré sa s druhými delíme ťažšie, pretože sú často moc osobné. O to viac si cením Tvoju ochotu sa o svoj príbeh podeliť. Niečo si mi už totiž naznačil. Čo Teba zavialo do Švajčiarska a prečo si sa rozhodol tam žiť?

Vieš čo, to bolo jedno s druhým. Mal som rok takú fazónu, že som sa nedokázal dostať v tom roku na svete ani na európe do prvej desiatky, čo som mal uvedené v zmluve ako profík a proste mi zrušili zmluvu na Dukle. Naskytla sa mi možnosť odísť do Švajčiarska, kde som rok popri robote trénoval len tak pre seba. Bol som stále na vážkach, či v športe ďalej pokračovať na vrcholovej úrovni, alebo to proste zabaliť. Po roku takého miš mašu všetkého robota, šport, diskotéky som sa prihlásil do päťbojárskeho klubu vo Winterthure a hneď z fleku som vyhral majstrovstvá švajčiarska elita v mužoch a bolo to. Zase som trénoval, len s tým rozdielom, že som musel na začiatku aj na 50percent pracovať čo je pri päťboji, kde má človek menej času na ten šport samotný, nie to ešte na robotu, dosť.

V prítomnom živote sa stále viac ohýbajú slová láska a komfort. Toho prvého sme sa už dotkli. Na druhé si ma práve naviedol. Pohodlný život je to, čo dnes údajne najviac kazí ľuďom život. Pomohol Ti šport neprepadnúť nástrahám doby a udržať si potrebnú dávku nepohodlia, ktorá núti človeka stále na sebe pracovať?

Neviem či komfort ťažko povedať.poviem priklad. Vo Švajčiarsku je vysoká životná úroveň čiže tu sa majú ľudia nadštandartne pre nás.... pre švajčiara normálny štandard. Vysoké platy ale aj skoro všetko drahé. Proste vysoká životná úroveň, o ktorej my Slováci môžme len snívať..... ale nie preto že by sme na to nemali, ale preto že u nás je strašne veľká korupcia hlavne v politike a každý každému zavidí. Tu ľudia športujú vo veľkom a pritom majú peniaze. Podľa mňa si to každý musí uvedomiť sám určiť si svoje priority, ale myslím si že každý si nájde denne čo i len tých 45minut na šport či už je to právnik, predavač, bývalý športovec, alebo bezdomovec. Veľa ľudí si to uvedomi až vtedy, keď začnú mať zdravotné problémy, ale sú po ťažkom úraze a sú nútení začať športovať, aby sa zase dostali do normálu.

Máš nejakú vlastnú skúsenosť, kedy Tebe pomohol šport k návratu do "normálu" ?

...na lyžovačke v 100kmh som stratil pravú lyžu na ľade urobil som dve saltá vo zduchu. Tri prasknuté stavce prehryznutý jazyk, zuby sa mi kávali, otras mozgu...

Hneď tri. Prvá, to bol rok 2008, mesiac pred majstrovstvami sveta a olympiádou som som na tréningu spadol tak nešťastne z koňa, že som si zlomil ruku nad zápästím. Proste otvorená zlomenina ruky. Vtedy som vlastne nútene musel skončiť s vrcholovým športom. Mal som akurát 30 rokov a to je akurát taký čas pre športovca, kedy musí pomaly začať uvažovať čo po ukončení kariéry. Pre mňa to bola v podstate posledná zastávka pred ukončením kariéry lebo olympiáda je každé štyri roky. Čo sa mi však podarilo 6 mesiacov na to som dokázal vyhrať medzinárodné majstrovstvá švajčiarska kde boli boli aj päťbojári z olympiády a tí všetci boli až za mnou. Mal som vtedy v ruke 16 šróbov a dve titánové platne. Zopár z nich mi ostane na pamiatku už navždy. Dodnes neviem ako sa mi to podarilo, asi preto, že pred úrazom som mal svoju životnú formu. To boli moje posledné závody v živote. Približne o rok na to mi diagnostikovali nádor na pravom semenníku. Zo sekundy život na ruby. Schudol som skoro 30 kilogramov. Človeku chodí vtedy strašne veľa hlavou a je veľmi dôležité čo z toho si dokáže zobrať k srdcu a vytesať z toho celého aspoň malý kremienok nádeje. A to sa mne podarilo. Ja som proste vždy, keď mi bolo psychicky úplne najhoršie sa obliekol do bežeckého a šiel som behať, alebo sa proste nejako hýbať. Čo môže človek stratiť keď ho to bolí či leží alebo sa hýbe? Veď je to jedno. Po úspešnej operácii, kde mi vybrali vlastne pravú stranu som sa zase tak dokázal vzchopiť v pomerne krátkom čase, že som zase nabral nejaké kilečká naspäť a moja psychika rástla každým dňom s mojimi vlasmi.

No a posledné zranenie.....pred tromi rokmi sa mi podaril husársky kúsok rovno na Silvestra na lyžovačke v 100km/h som stratil pravú lyžu na ľade, urobil som dve saltá vo vzduchu. Tri prasknuté stavce a prehryznutý jazyk. Zuby sa mi kývali. Otras mozgu. Proste keby som nemal trošku viacej svalov na chrbte z plávania a profesionálny zjazdársky skelet tak dnes už sedím na vozíku. Po takomto zranení sa človek dáva najťažšie a najdlhšie dokopy. Tak to všetko bolí, každý jeden pohyb, každý nádych, bolí hlava, tŕpli mi komplet ruky od lakťov dole, človeku duní v hlave a pod. Tu telo neoklameš, tu musíš počkať, kým sa to nezahojí a až potom sa začať pomaly hýbať, aby si náhodou niečo nepokazil. Ja som každý deň chodil do infračervenej sauny, uvoľňoval som viackrát denne a pomaličky som sa zase začal hýbať. A keď má človek fakt to šťastie, že mu pohybový aparát zostane nie natrvalo poškodený, tak môže zase pomaly začať zaťažovať. Mne sa to chvalabohu podarilo za čo som nesmierne vďačný, lebo sa to všetko mohlo skončiť aj úplne inak.

Uf. Po tejto odpovedi ťažšie hľadám vhodnú otazku... Príbeh, ktorý je pre mňa veľmi silný... Kedysi sa hovorilo uč sa, šport Ťa neuživí. Môžem to troška parafrázovať, aby to dávalo lepší zmysel, "...šport Ťa nezachráni". Ako by si Ty reagoval na také tvrdenie?

A mňa vždy bavilo zase začínať, keď som stroskotal, lebo som vedel a dúfal, že zase bude dobre. A čuduj sa svete ono to naozaj funguje. Takže áno, šport ťa svojim spôsobom zachráni.

Neviem no...... človeku ktorý nie je športovo založený je ťažko niečo vysvetľovať aký je pohyb v živote dôležitý. Samotný pohyb prekrvuje telo, žily, cievy, že znižuje riziko infarktu, mozgových príhod a zranení pohybového aparátu atď. Takému človeku sa musí vyslovene niečo stať, aby si uvedomil aký je hobby šport v živote človeka dôležitý. A mňa vždy bavilo zase začínať, keď som stroskotal, lebo som vedel a dúfal, že zase bude dobre. A čuduj sa svete ono to naozaj funguje. Takže áno, šport ťa svojim spôsobom zachráni. Šport je super ale jasné, že sa treba aj učiť, aby si človek vedel navodiť svoj životný štandard, lebo si myslím, že jedno bez druhého nefunguje. Asi mi dá za pravdu každý bývalý športovec.

Tvoje odpovede mi berú otázky. Pripomenul si mi Milana Kadleca, nášho historicky najúspešnejšieho päťbojára a jeho pribeh. Nikdy nezabudnem, ako sme ho učili kraulové nohy, ktorými sa dokázal pohybovať opačným smerom... "Mám 14 až 18 rokov. Nikdy som nešportoval. Prečítal som si teraz, že mentálne vzdelanie je rovné tomu fyzickému, pohybovému. Musím naozaj padnúť úplne na hubu, aby som dokázal žiť plnohodnotný život a dokázal aj športovať?" Bavíme sa teraz o hobby športe. Vidíš len takúto cestu? Neexistuje aj iná vnútorná motivácia, ktorú vieš doporučiť a mohla by fungovať?

Milan Kadlec bol doteraz naozaj náš najúspešnejší päťbojár. Trénoval som s ním, a keď skončil tiež som rok trénoval pod jeho vedením. Potom sa nejak stiahol do úzadia a rok na to spáchal samovraždu. Veľmi smutný koniec pre takú veľkú športovú ikonu ako bol Kadlec. Nie, človek nemusí padnúť na hubu, aby zase dokázal žiť plnohodnotne svoj život......ale bohužiaľ pri väčšine z nás to tak je. Ako sa vraví hlúpy sa učí na vlastných chybách a chytrý na chybách tých hlúpich. Podľa mňa to platí aj vo vrcholovom športe aj v hobby športe. Vnútorná motivácia?Myslím si, že to je u každého iné. Niekoho dokážu namotivovať úspechy niekoho druhého, a povie si....."kurnik....tak toto je maník....tak toto chcem dosiahnuť aj ja." Iný mu zas bude závidiet a naopak ho to zdemotivuje. Mne osobne to vždy veľmi pomáhalo. Úspechy tých druhých ma namotivovali k mojim vlastným úspechom.

Verím, že niekoho posunie k športu aj tento Tvoj príbeh. Neušlo mi, ako veľa v Tvojom živote znamená plávanie. Určite je niečo, čo by si práve o tomto športe rád odovzdal druhým. Tak to skús.

...Najdôležitejšie je však vždy sa vedieť po každej prehre a po každom neúspechu postaviť a ísť ďalej za svojím cieľom. A neúspechy brať ako dobrú školu. Pretože presne v tom je úspech.

Áno plávanie pre mňa znamená veľmi veľa. Neviem či viete, ale plávanie je asi jediný šport na svete, kde sa súčasne precvičuje každá svalová partia. Dokonca aj prsty na nohách. Mňa plávanie posunulo veľmi ďaleko, lebo v päťboji je základ práve plávanie s behom. Kondičné disciplíny, tie sa musia trénovať od malička. Šerm, streľba a jazda na koni sú technické disciplíny. Tie sa dajú osvojiť v neskoršom veku na vrcholovú úroveň. Beh a plávanie sú v tomto úplne odlišné. Najdôležitejšie je však vždy sa vedieť po každej prehre a po každom neúspechu postaviť a ísť ďalej za svojim cieľom. A neúspechy brať ako dobrú školu. Pretože presne v tom je úspech.

Máš peknú priateľku, práve sa túlaš po Thajsku, zdá sa, že máš výbornú prácu, všetko nasvedčuje tomu, že si šťastný a Tvoj život je tam, kde ho chceš mať. Dá sa povedať, že aj s týmto všetkým má niečo spoločné šport a plávanie?

Ďakujem.......áno priateľka je veľmi pekná, samozrejme okrem iného. Sme tri roky spolu a ešte sme neboli na spoločnej dovolenke a ja som bol na posledy na dovolenke pred štyrmi rokmi, takže sme sa rozhodli pre exotiku a rovno na mesiac. Sme na ostrove Krabi. Je to naozaj riadny oddych pre telo aj pre dušu. No a ja tento môj oddych korunujem každodenným ranným behom a plavaním, lebo poobede už býva veľké teplo, čo nám ale neprekáža. Okrem toho chodíme na výlety a potápať sa. Takže áno, dá sa povedať, že šport a plávanie má s tým niečo spoločné.

Je krásne vidieť na reálnom príklade, ako vie vzťah športu prepojiť koníčka s prácou... Ďakujem za Tvoj čas a nech sa Vám vo všetkom darí.