Chcem byť tam, kde práve som

Ale kde som?

Sedím a píšem blog. Presne preto, že som sa tak sama rozhodla. Je predpoklad, že v živote sa rozhoduje každý slobodne na základe svojich preferencií. Čo ale v prípade, keď máme pocit, že niečo nevieme ovplyvniť? Že naše rozhodnutia nesiahajú tak ďaleko, aby ovplyvnili niečo, čo sa ”zrodilo“ bez nás? V takom prípade môžeme zmeniť uhol pohľadu a popremýšľať, ako zareagovať. Reakcie na náš život formujú náš život.

Takže dve veci:

1. Svojimi rozhodnutiami formujeme svoj život.

2. Keď naše rozhodnutie nestačí, svojimi reakciami formujeme svoj život.

Prítomnosť, teda písanie tohto blogu je aktuálne môj jediný cieľ. Všetky rozhodnutia, ktoré som urobila, smerovali k tomu, aby som ho napísala. Znie to možno veľmi povrchne, ale tento pohľad dokáže zmeniť spomínaný uhol pohľadu. Život sa skladá z rozhodnutí, ktoré každú sekundu vykonám. Ak sa mi nepáči výsledok, nie je jednoznačne definovateľné, ktoré rozhodnutie by som musela v minulosti zmeniť aby som nestála na tomto mieste. V súvislosti na môj jediný cieľ, teda písanie tohto blogu to znamená, že po jeho dopísaní už môžem aj toto rozhodnutie považovať za predzvesť toho ďalšieho cieľa, ku ktorému smerujem. Moja prítomnosť sa teda skladá z tohto jedného okamihu. Môj život sa teda skladá z milliónov okamihov, ktoré sú podmienené mojimi rozhodnutiami.

Čo ak moje rozhodnutie nestačí? Ako príklad uvediem moju osobnú skúsenosť, kedy som s výsledkom môjho aktuálneho okamihu nebola stotožnená.

Raz som utekala na autobus, ktorý mi odišiel pred nosom. Sklamanie, nevadí, však 31-tka a 39-ina chodia každých 5 minút. Prišiel, nastúpim. Sadla som si na svoje obvyklé miesto pri okne a prišla mi správa na instagrame: "Videl som ťa na zochovej." Bola od človeka, ktorého som vtedy mohla považovať za svoju platonickú lásku. Aké veľké muselo byť moje sklamanie, v poradí druhé, po tom čo som ten spoj nestihla? Skoro ma porazilo. Môj „princ“ (škoda, že o svojom titule nevedel) sledoval môj neúspešný útek na autobus z pohodlia autobusu. Stačila len jedna sekunda a boli by sme v ňom obaja. Vtedy som sa zamyslela, prečo je na mňa život taký zlý. Prečo mi nedopraje už konečne stretnúť lásku svojho života. Nedá mi nespomenúť, zažívajú ľudia podobné trápenie typu, že keď stretnú dvojnohého živého tvora, majú pocit že je to konečne ON/ONA (hhaha)?

Táto situácia mi dala spočiatku najavo, že za to, že sme sa nestretli, nemôžem. Dá sa teda polemizovať o tom, že zmením uhol pohľadu. Vždy sa predsa deje presne to, čo sa má stať. Ak by som sa s týmto argumentom neuspokojila, v nasledujúcom odseku sa na situáciu pozriem retrospektívne.

Posledné rozhodnutie, ktoré ma doviedlo na zastávku v čase, kedy autobus odišiel bolo, že som pár schodov zabehla. Zmena tohto rozhodnutia by viedla k tomu, že by ma nikto nespozoroval utekať na autobus a ja by som nikdy nezistila, kto v ňom sedel. Keby som si ale po obede nezapálila, autobus by som stihla s prehľadom. Takže tu mám na tácke konkrétne dve. Jedno by viedlo k tomu, že by tento blog nevznikol a druhé k tomu, že by tento blog vznikol pod názvom: „Ako som ho stretla na zochovej,“ a zaradila by som ho do sekcie vzťahy (haha).

Ale predsa, považujem to za situáciu, ktorá sa vedome nedala ovplyvniť. Uhol pohľadu môžem zmeniť na štýl, že mi ten chlapec nie je súdený, kašľať na to. Ďalší uhol môže byť, že sa všetko deje presne tak ako má. Mala sa táto situácia stať, pretože presne to je jeden z okamihov, ktorý z nejakého dôvodu má tvoriť môj život.

Povedať, že svet sa skladá z maličkostí je klišé, ktoré nerada počúvam. Bohužiaľ, je to tak.

Všetky moje rozhodnutia smerujú presne tam, kde teraz som. Keďže sú to ale moje rozhodnutia, bez ďalšej polemiky, či to tak naozaj je, som to ja, kto formuje môj svet okolo mňa.

V skratke, všetko je tak ako má byť, ALE. Ale za všetko si môžem sama.

Pomôže mi na mojej ceste životom myšlienka, že môj život je odrazom mojich rozhodnutí, či sa mi to páči, alebo nie? Podľa mňa áno, pretože sa aspoň môžem presvedčiť, že to čo som aktuálne prežila, som prežiť chcela, keďže som urobila všetko pre to, aj keď nevedome.

Tak, ako som sa dostala svojpomocne sem, môžem sa svojpomocne dostať aj tam. Tam, kam si myslím, že chcem byť. Ale nechcem náhodou byť presne tam, kde som, keďže tu som?