Zdeptaná: Som dievča na telefóne?

Zima, polnoc a ja čakajúca na taxík snáď na najsevernejšom cípe Bratislavy, aby ma odviezol na najjužnejší cíp Bratislavy. Jazda stojí 12 EUR a trvá pomaly pol hodinu. Aspoň mám čas sa nad sebou zamyslieť. Niekedy mám pocit, že mi niečo chýba a dnes sa mi potvrdilo, že zdravý rozum. Dala by som si facku, ak by som nebola proti týraniu žien. Ani neviem, čo si mám myslieť. V hlave mám zmätok a dúfam, že polhodinová jazda taxíkom mi pomôže utriediť si myšlienky. Pomaly sa približujeme k môjmu bytu. “Môžeme odbočiť sem a prísť k bytovke zo zadu?”, hovorím taxikárovi a kupujem si ďalších 5 minút na rozmýšľanie.

Rozmýšľam, čo vlastne od nás muži chcú? Signály, ktoré mi niektorí v poslednej dobe dávajú sú ako hieroglyfy, ktoré nedokážem rozlúštiť lebo nemám Rosettskú dosku. Možno keby som vyštudovala “Vysokú školu života”, a nie právo, tak by som vedela nájsť odpoveď na túto otázku.

Vzťahy sú prežitok!

Spoznali sme sa, ako inak, na Tindri. Od začiatku tam bola iskra. Slovo dalo slovo, fľaša vína dala, že som dala aj ja (chyba). Keďže som veľký odporca sexu na prvom rande, nemôžem si nič vyčítať, nakoľko to bolo rande druhé. No nič, stalo sa. Predpokladala som však, že sa mi ozve. Strávili sme spolu celkom pekný víkend. Ale...neozval sa.

Po pár dňoch, keď som sa už pomaly začala zmierovať s potupou, ktorú som utrpela a aj moja psychologička ma ubezpečila, že “je to len zlomené ego, nie srdiečko” sa zákon schválnosti postaral o to, že mi znova napísal: “Prídeš dnes ku mne?”. Priala by som si, aby ma umiestnili do karantény s koronavírusom a nepustili.

Napriek tomu to bolo super. Cítila som sa takmer vzťahovo, správali sme sa ako starý pár, robili si srandu, túlili sa a smiali, dokonca ani nič nebolo, čo vo mne vzbudilo nádeje, že možno mu nakoniec ani nejde len o TO. V ten večer som odišla s dobrým pocitom. Och bože, ako som sa mýlila.

Prešli ďalšie 2 týždne a mne vypadalo ďalších 20 000 vlasov. Nič, žiadna komunikácia. Už som to vzdala, snažila som sa na to zabudnúť a ísť ďalej. Absolvovala som niekoľko ďalších stretnutí s inými chlapmi, no napriek tomu mi to vŕtalo hlavou. Kde som spravila chybu? Bolo niečo zlé? Je to vo mne? Je to v ňom? Som škaredá alebo tučná alebo hlúpa? V hlave mi dookola vírilo niekoľko nezodpovedaných otázok. Snažila som sa na to nemyslieť. Najhoršie bolo, že som sa po dlhej dobe cítila dobre. Po všetkých tých veciach, ktoré sa mi diali za posledné mesiace ma konečne niekto objal, spravil mi čaj, zaujímal sa o môj deň aj keď len na chvíľu.

Snažila som sa rozptýliť anti-stresovými omaľovánkami a malými zmenami v každodennom živote. Jeden deň som išla do práce iným autobusom ako obvykle chodím, aby som skúsila niečo iné. Výsledok? Stratila som sa.

Po dvoch týždňoch som sa zase dostala z pocitu karmického trestu do stavu ZEN. Zmierená so situáciou som bola dosť sebavedomá na to, aby som sa išla prejsť do centra aj pod hrozbou náhodného stretnutia s Pánom Dokonalým. Stretnutie síce nenastalo, no prišla správa. Bez akéhokoľvek vysvetlenia, kde 2 týždne bol, chcel, aby som prišla.

Ak ti intuícia radí “nerob to”, tak to nerob

Pani sa nahodila, dala si make-up a rúž a vydala sa na ďalekú výpravu do Stredozeme, absolvovala 4 prestupy a konečne prišla na miesto určenia, teda k nemu domov. Ak je v slovníku vysvetlenie slova “ambivalentný” určite sú tam opísané moje pocity v tej večer. Na jednej strane to bolo krásne, cítila som sa úžasne, na druhej strane mi bolo hrozne lebo som vedela, že akonáhle odídem čaká ma rovnaká tortúra akú som zažila posledné 2 týždne.

Snažila som si užívať spoločný čas a nemyslieť na to čo bude neskôr, veď aj Pitbull spieva “Live this moment” a Ego, že “Žijeme len raz, práve tu a práve teraz”. Zobrala som si slová týchto klasikov k srdcu a neriešila som čo príde o pár hodín.

Keď povedal: “Hmm, už je neskoro, už by som išiel aj spať.” Vedela som čo tým myslí. Na tento signál som nepotrebovala vysvetlenie. Zreteľnejšie by boli už len navádzacie svetlá, ktoré sa dávajú pred pristávaciu dráhu, aby na ňu lietadlá trafili, nasmerované na vchodové dvere. Keby som počkala ešte päť minút možno by sa ponúkol, že mi ten taxík zaplatí, aby som už konečne vypadla.

Pri vystupovaní z taxíka mi to došlo, som “call girl”. Veď je to také jasné. Keď je Pán Dokonalý Pán Osamelý, vie komu sa ozvať. Ja pribehnem, on si užije blízkosť, sex, pocit, že nie je sám. Ak sa mu už omrzí ženská spoločnosť, proste nenapíše, alebo má možno ďalších 5 a strieda ich podľa nálady. “Ach, dnes mám chuť na tú, ktorá toľko nekecá” a tým pádom si zavolá niekoho iného ako mňa.

A na záver krátke ponaučenie....

Nuž, domov som prišla niečo po polnoci, ľahla si do postele a čakala, že aspoň napíše, či som došla domov v poriadku, veď aj call girls sú živé bytosti. Nestalo sa. Takže jedna rada milé dámy, ak sa nezmôže ani na to, aby skontroloval, či ste v noci dorazili bezpečne domov, zoberte kanister benzínu a tento most bez rozmyslu spáľte. A keď nabudúce napíše, lebo sa bude cítiť osamelý, a on napíše, choďte radšej na nechty a nechajte pána dokonalého rozmýšľať vy.