Zdeptaná: 7 rokov v karanténe

Táto moja tortúra trvá už 22 dní, 14 hodín a 19 minút, ale mám pocit ako keby to bolo 7 rokov a ja čakám kedy sa začnem rozprávať s volejbalovou loptou ako Tom Hanks.

Ako homo socialis (človek sociálny) som bola zvyknutá chodiť s kamarátkami do kaviarní a vinární a odchádzať s dávkou nových pikošiek a o 4 kilá problémov s chlapmi ľahšia. Rada som sa do práce pekne obliekla a v kuchynke posťažovala na šéfa. Rada som si sadla do mojej obľúbenej kaviarne s knihou a dala si pressko s mliekom a citrónovú limonádu. Rada som si zašla na wellness a do fitka.

Po pár dňoch v izolácii sa z homo socialis sa stal homo balconis a môj život sa odohráva na piatich metroch štvorcových, na ktorých pracujem, jem, čítam, cvičím a opaľujem sa. Z presska sa stala neska a z wellnessu vaňa, najväčším nepriateľom sa stala chladnička a najväčším priateľom Instagram.

Musím však povedať, že vďaka tejto izolácii som zistila o sebe veľa užitočných vecí, ktoré mi do budúcnosti dajú viac ako pindanie na chlapov vo Vieche.

Do it yourself? No určite!

Izolácia vo mne podnietila poznávanie svojich silných a slabých stránok. Zistila som, že niektoré veci proste nie sú pre mňa. Vzhľadom na sociálny nátlak na Instagrame, kde sa veľa mojich kamošiek a kamošov prezentovalo svojimi dokonale ručne šitými rúškami, som vybrala svoje šitíčko ukradnuté z hotelovej izby na služobnej ceste v Holandsku a rozhodla som sa preukázať sa ako žena “do koča aj do voza”. Po zničení troch tričiek a niekoľkých poraneniach spôsobených manipuláciou s nožnicami a ihlou som sa rozhodla, že keď to nejde rukami, ide to peniazmi a objednala som si rúško z netu. Čas doručenia? 5-30 dní. Kým mi to rúško príde tak bude už COVID-24 a nie COVID-19.

Zapojila som teda záložný plán. Veľa ľudí predávalo ručne šité rúška na Facebooku. Písala som jednej slečne, či by mi predala 2 rúška. O 20 minút mi slečna napísala presné inštrukcie, ako keby išlo o výkupné za moje dieťa, ktoré uniesla organizovaná skupina zločincov snažiacich sa cezo dostať k utajovaným skutočnostiam ohľadom vývoja nejakého ultra tajného mikročipu. Slečna mi napísala niečo v zmysle: “Presne o 9:00 buďte pred Lidlom na adrese xy, prikladám mapu s presným označením polohy, pripravte si presnú hotovosť a povedzte svoje meno, potom vám dám rúška, ktoré budú dezinfikované, a preto budú zabalené v priehľadnej fólii”. Keby ešte dodala “a nekontaktujte políciu” cítim sa ako Sandra Bullock v Nebezpečnej rýchlosti.

Keďže som sa so zjavných dôvodov snažila nechodiť do obchodu, keď sa mi niečo minulo, musela som to prežiť alebo si to urobiť sama, a tak som v jednu upršanú sobotu dostala nápad upiecť si granolu a chlieb. Do Google som zadala “najjednoduchší chlieb recept” a išla som na to. Všetky suroviny som mala doma, a tak mi v tom nič nebránilo. Múka, grécky jogurt, sóda bikarbóna a soľ, čo sa na tom dá pokaziť? Suroviny som zmiešala dokopy a vznikla masa neidentifikovateľnej konzistencie. Zdalo sa mi to priveľmi husté a tak som pridala kokosové mlieko, ktoré som mala v chladničke ani neviem prečo. Vyliala som TO na plech a čakala čo sa bude diať. Podľa receptu sa TO malo piecť hodinu. Keď bol "chlieb" po dvoch hodinách stále tzv. tekutý chlieb, teda pivo, vystavila som seba a aj ľudstvo riziku zániku a išla som do obchodu (samozrejme, použila som všetky ochranné prostriedky).

Rovnaký príbeh malo pečenie granoly. Čuduj sa svete, ale nepoučila som sa z chlebového failu a pridala do granoly aj trocha kokosového oleja. Podľa receptu sa mala granola piecť celkovo 10 minút, moja bola ešte po hodine mokrá.

A tak som si povedala, že ostanem pri tom čo viem a spravila som si radšej avokádový toast a dala plechovku tekutého chleba značky Plzeň.

Všetko zlé ...

Keď sa na to teraz pozerám s týždňovým odstupom, moje gazdinkovské zlyhania mali aspoň jednu výhodu, a to že som nerozmýšľala nad svojimi ostatnými zlyhaniami. Ako som už spomínala, nedávno som sa po takmer štyroch rokoch rozhodla ukončiť jeden toxicko-toxický vzťah. Od januára som si na Pána Úžasného spomenula len málokedy. Bola som zamestnaná zmenou svojho života, práce a (nebudem klamať) aj niekoľkými stretnutiami s inými chlapmi, ale ako sa hovorí “prišiel na psa mráz”.

To, že sa Pán Úžasný sem tam ozve nie je nič neštandardné. Po toľkých rokoch vzťahu chcete prirodzene vedieť ako sa ten druhý má. My sme však museli riešiť aj iné neblahé skutočnosti, a to majetkové. Myslím, že viac nepríjemnejšia vec ako riešiť veci s bývalým je už len riešiť veci s bývalým ohľadom spoločného majetku.

A tak sme riešili. Pomedzi správy o majetkových veciach sa spýtal aj na prácu, rodinu, zablahoželal mi k meninám a ponúkol pomoc, v prípade ak by som stratila prácu. Hovorím si: “pán je hrdina”. Na 10 sekúnd som si aj povedala, že nebol až taký zlý. Dala som si mentálnu facku a radšej som mu napísala, že to budeme riešiť po karanténe.

Ak má toto trvať ešte mesiac, žiadam vládu o dotáciu na xanax!

Tento prechod očistcom má ešte jednu svetlú stránku, a to tú, že nechodím na rande. Dating detox nikdy nezaškodí. Ja len dúfam, že mi v tejto karanténe nešibne alebo neskončím na Prednej Hore. Na zdravie!