2020 a mne sa chce plakať?

Bol tento rok odsúdeniahodný alebo by ste ho oslobodili spod obžaloby z trestného činu najhoršieho roka v histórii?

Sedím vo svojom IKEA kresle, ktoré som dostala od svojho bývalého na Vianoce cca pred dvoma rokmi, pozerám na blikajúce svetielka na stromčeku, ktorý som nedávno kúpila, postavila pracne do stojanu, snažila sa, aby nebol na krivo (nevyšlo) a aj ozdobila. Všetko sama. Pre účely vyhnutia sa nostalgickým pocitom som ani nezamýšlala nad vytiahnutím starých ozdôb, ktoré sme kúpili spolu, a tak som kúpila všetky potrebné vianočné ozdoby úplne nové. Je to kombinácia fialovej a striebornej. Nie je to síce moja obľúbená kombinácia, no tieto ozdoby boli najlacnejšie, a tak som už ďalej nevymýšľala (ani som nemala za čo) a vzala čo bolo. Všetko je lepšie ako ozdoby pripomínajúce staré časy aj fialovo-strieborné ozdoby za 5,50 EUR.

Stromček bliká a za oknom začína pršať. Myslím, že aj fúka, keďže sa susedova jabloň kýva zo strany na stranu. Je poobede, na obed som mala zvyšky pho-čka ešte z piatku a dnes som bola zatiaľ len na balkóne aj to len na čas rovnajúci sa vyfajčenia jednej malborky slimky. Krásny deň, really.

Tento čas osamote využívam na to, aby som sa konečne zamyslela nad tým, aký rok 2020 skutočne bol. Bez okolkov, bez predsudkov, objektívne. Ak by som mala napísať roku 2020 rozsudok bol by odsudzujúci alebo oslobodzujúci?

Rozchod, výpoveď, tepláky a COVID vojdú do baru a ...

To nie je začiatok vtipu, skôr začiatok nočnej mory. Tento rok som začala rozchodom. Povedala som zbohom mojej najväčšej životnej láske (boli časy keď som si to myslela). Jeden deň bol tu a ďalší deň už len jeden pár jeho ponožiek a spoločná fotka v rámiku, ktorú som mu poslala o pár dní po rozchode poštou. Po rozchode sa stala veľmi zaujímavá vec, namiesto toho, aby som začala prežívať svojich 6 fáz rozchodu som začínala prežívať 9 fáz šialenstva. Tindre, internety, randenia, chlapi, všetko možné. Zúfalo som sa chcela dostať z toho pocitu prázdnoty a zaplniť tú dieru v srdci, ktorá sa zdala obrovská ako tolerancia škandálov voličov Sme rodina.

Nebudem klamať, spravila som pár chýb, na ktoré nie som hrdá, ale zjavne to boli chyby, ktoré som musela spraviť, aby som vedela, že sú to chyby a už ich nerobiť? Zamotala som sa. Každopádne, rok začal zle. Chcela som však spraviť niečo pre seba, tak som dala výpoveď z práce, ktorú som nenávidela a chodila do nej, povedzme si úprimne, len kvôli peniazom. Našla som si novú prácu, omnoho lepšiu, síce s menším finančným ohodnotením, no vedela som, že to zvládnem ak prestanem jesť, piť a obliekať sa.

Ako to už väčšinu času býva, nie všetko, resp. nič nie je len také jednoduché ako si vysnívate. Prišla corona a moja nová práca padla a odchod zo starej už nebolo možné zvrátiť. Následkom bolo, že som sa jedného dňa ocitla nezamestnaná v ruke s papierom pre sociálku, v ktorom stálo “nezamestnaná”.

A tak som bola doma. Jedla a bola doma. Hľadala si prácu a bola doma. Nosila tepláky a bola doma. Môj teplákový rádius sa deň čo deň zväčšoval. Najprv som chodila v teplákoch len k schránke. Jedného dňa som sa však ocitla v teplákoch v obchode. Keď hovoríme o teplákoch nemyslím také tie fancy tepláky za 450 EUR od nemenovanej značky, ktoré je dovolené nosiť pomaly aj na Ples v opere, ale tepláky à la ružové, vyťahané a od kečupu. Jedného dňa som išla v teplákoch na poštu, keďže tam však stál rad ako z pesničky Reklama na ticho, teda rad “dlhý, pomalý”, rozhodla som sa zaniesť si papiere na sociálku osobne. Na zastávke som si však uvedomila, že mám na sebe tepláky. Mávla som nad tým rukou, veď kto by bol o ôsmej ráno na sociálke?

Dorazila som na miesto určenia. Pred budovou Sociálnej poisťovne stál rad (ako inak), vôbec som nevenovala pozornosť jeho zloženiu ani dĺžke. Počas tejto corona situácie som si už na dlhé rady zvykla. Ja som však “frajerka” lebo podľa tety na infolinke stačí vhodiť papiere do jednej zo schránok pri vchode. Vykonala som svoju úlohu, jedinú úlohu môjho dňa, a sebavedomo som odkráčala na električkovú zastávku. Rad pred Sociálnou poisťovňou sa hýbe, niekto odchádza. Nevenujem tomu pozornosť. Zrazu sa k zastávke blíži známa tvár, môj bývalý šéf (i. e. šéf, ktorého som neznášala a naše cesty sa rozišli za veľmi zlých podmienok, nie ako Paul Walker a Vin Diesel v Fast and Furious 7, skôr ako Harry Potter a Voldemort).

Hanbila som sa asi ako nikdy. Tepláky a rozbité adidasy sú jedna vec, môžem sa tváriť ako trendsetter alebo rapper, ale tie mastné vlasy a depresívny výraz, z toho sa aj napriek svojej výrečnosti, nevykrútim. Našťastie si ma nevšimol. Zo srdca mi padol Lomnický štít a vnútorne som si sľúbila, že už môj teplákový rádius bude oddnes siahať najďalej po poštovú schránku na prízemí.

Aby toho nebolo v mojom živote málo, koncom novembra som mala pozitívny test. Nie tehotenský, ale na COVID. Aj keď neviem čo by bolo lepšie. Ak by som si to mala dať na misky váhy, tak COVID znamenal “len” 2 týždne únavy, tehotenstvo by znamenalo 20 rokov únavy. Ale nie, teraz vážne, netreba to zľahčovať, COVID je vážna vec. Ja som mladá, zdravá a nemám žiadne iné ochorenia, ale tie 2 týždne pre mňa boli niečo strašné. Nikdy nekončiace teploty, kašeľ, únava, bolesť svalov a strata čuchu, nebola to sranda. Najhoršie bolo, že sme boli chorí všetci, celá rodina, čo znamenalo, že som sa bála 7x toľko, nielen o seba, ale aj o rodinu, aby sme to prežili a nikomu sa nič nestalo. Nakoniec sme to všetci zvládli úplne v pohode, za čo som hrozne vďačná. Nie je to však samozrejmosť, keďže viem o ľuďoch a každý deň mi to appka Denníka N pripomenie, že xy ľudí toľko šťastia nemalo.

Prosím obhajobu, aby predniesla svoju záverečnú reč”

Napriek vyššie uvedenému to bol rok, ktorý mi dal hrozne veľa. Naučila som sa zvládať veľa vecí sama (aj postaviť stromček). Zistila som na koho sa môžem spoľahnúť, ale najmä, že sa vždy môžem spoľahnúť na seba. Zistila som kto som. Vo filme Nevesta na úteku je scéna, v ktorej si Julia Roberts objedná vajíčka na všetky spôsoby, aby zistila, ktoré má naozaj rada, lebo vždy keď mala nejaký vzťah jedla vajíčka na ten spôsob, na aký ich mal rád jej priateľ. Tento rok som bola trochu Julia Roberts, len nie s takým úsmevom. Zisťovala som kto som ja, čo mi vyhovuje, akú mám osobnosť mimo vzťahu. Bola som v ňom totiž tak dlho, že som už aj zabudla kto som. Zistila som, že môj život a moja hodnota sa neodvíja od chlapa, akéhokoľvek, ale odo mňa samej, od mojich pocitov a myšlienok. Stala som sa veľmi pozitívnou osobou, aj napriek tomu, že som bola vždy veľmi negatívna.

Každopádne, tento rok som si našla úžasnú prácu, spoznala úžasných ľudí, stala som sa krstnou mamou úžasného dievčatka, užila si kopu výletov, bola s rodinou a znova si k nim našla cestu, čítala som knihy a začala cvičiť, rozvíjala svoju umeleckú stránku. Zažila som lásky, zakázané lásky, tajné lásky, zlomené srdce a verím tomu, že som ich aj pár zlomila. Ukončila som terapiu po takmer dvoch rokoch s tým, že som úplne v pohode!

Vyhlasujem rozsudok v mene republiky

Rok 2020 bol ťažký, no nie je to TO čo nás posúva ďalej? Áno, boli momenty, ktoré by som si priala nezažiť. Celé to však nie je o roku, rok je len číslo, tak isto ako vek je len číslo. 31. 12.2020 o 23:59:59 sa to celé neskončí. Začiatok roka 2021 bude pravdepodobne rovnaký ako koniec roka 2020. Ide asi len o to, ako sa k tomu postavíme. Ja budem bojovať ďalej, nie len s coronou, boj s tou som na chvíľu (vraj na 3 mesiace) vyhrala, ale s negatívnymi pocitmi, s pocitom samoty, depkou, lebo in the end of the day je to len obdobie, vždy je to len obdobie. A ako som už spomínala vyššie, parciálne som nad tým už vyhrala, no stále je na čom pracovať.

Oslobodzujem ťa rok 2020, bol si aký si bol, no nenaplnil si skutkovú podstatu trestného činu najhoršieho roku na svete podľa § 367. Možno si nebol dokonalý, no bol si určite v mnohých veciach prínosný. Tak nevyplakávajme ako Matovič na plačovkách, ale buckle up a poďme do nového roka s novým prístupom k týmto negatívnym veciam, zodpovedným, ale pozitívnym (zdôrazňujem pocitom, nie testom).

Prajem Vám krásny rok 2021, nech je Vaša smska od NCZI vždy negatívna a Váš prístup pozitívny! Nech sa vieme ďalej zasmiať na samých sebe a na svojich nedostatkoch. Buďme karieristi, ale nezabudnime, že sú tu ľudia, pre ktorých sa oplatí zobrať dovolenku, ale hlavne ich nenakazme. A keď ste sami, nebojte sa, všetko zvládnete, vždy, aj postaviť strom aj zasadiť dom. Na čo si len spomeniete, pretože vaša identita a sila sa neodvíja od inej osoby, ale od vás samých. Amen.

PS: Jedno je isté, ja budem tu, hejtovať ďalej a písať o svojich nevydarených “vzťahoch”. Hopefully, častejšie ako doteraz.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Veľmi rada by som mala podcast o vzťahoch, ale neviem povedať "r", preto som sa rozhodla dať svoje historky na papier, ktorý ako by povedal klasik: "v živote nepoužívam keď čítam". Robím si zo seba srandu a beriem veci s nadhľadom. Samozrejme, všetko s mierou. Nežijem život, ktorý sa odo mňa očakáva, a to je na ňom najlepšie. Chcem dať ľuďom, ale najmä ženám, pocit, že v tom nie sú samé, že všetky zažívame tieto situácie, kedy úplne nevieme, ktorým smerom sa máme uberať. Niekedy v živote prídu situácie, s ktorými sa nevieme vyrovnať, zmeny, ktoré nevieme spracovať. Máme pocit, že sme samé a že sa to najhoršie deje len nám. Rozchody, odmietnutia, očakávanie, že všetko zvládneme s pátosom. To všetko budem rozoberať optikou ženy, ktorá si zažila už takmer všetko na svete, ale nikdy nestratila úsmev na tvári a triezvy pohľad na vec.

Chceš vedieť, keď zdeptana karieristka pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.