Tonya Kol - Keď kvitnú oleandre

Od momentu, kedy za sebou zabuchol dvere prešli hodiny, no u mňa doma akoby zastal čas. Z niekoľkohodinového sedenia pod oknom v novom byte ma prebrala až posledná dofajčená cigareta zo škatuľky. Obklopená kusmi nezmontovaného nábytku a obrazmi, ktoré som stihla zavesiť na holé, čerstvo vymaľované steny, som premýšľala, kde budem spať.

Tak, ako sa pomaly lúčili posledné podvečerné lúče slnka s mojim poloprázdnym bytom, ja som sa lúčila s nádejou, že dnes ešte zavolá. Tak to bolo v poslednom čase pravidelne. Napísali sme si pár správ, každých pár minút (ok, niekedy som mala nonstop otvorený whatsapp a sledovala, kedy bol naposledy online) a ak sa dlho neprihlasoval, každý deň som mu napísala mail so stručným prehľadom toho, čo som v daný deň zažila. Buď to boli veci, ktoré sa stali v práci, nové nápady, bláznivé myšlienky, alebo strohé konštatovanie toho, aký je život nespravodlivý. Väčšinou som však zažívala to, že mi nekonečne chýbal.

Poznáte dni, kedy vás aj obyčajná vec natoľko uchváti svojou jednoduchosťou, že cítite neuveriteľnú ľahkosť bytia? Väčšinou sa to stáva v prítomnosti jednoduchých a šťastných ľudí. Nachvíľu vám ukážu tie najdelikátnejšie zákutia sveta cez ich optiku a vy sa jej neviete nabažiť.

Tento deň bol však presným opakom. Pocit ľahkosti bytia bol odo mňa na míle ďaleko. Každý nádych a výdych sa prelínal s ťažobou na hrudi a pochybnosťami o význame vlastnej existencie. Ak by existovalo tlačidlo, ktorým by som sa mohla vypnúť aspoň na rok, určite by som to v ten moment urobila a prebudila sa až vo chvíli, kedy by všetok žiaľ bol už prebolený a rany zahojené. Skoncovaniu s myšlienkami o tom, ako nemám chuť žiť nepomáhal ani fakt, že playlist pesničiek, ktoré mi pripomínali naše spoločné chvíle hral z reproduktorov prakticky nonstop. Vždy som sa rada mučila spomienkami na momenty, o ktorých viem, že sa už nikdy nezopakujú. V podstate sa ani netrýznim minulosťou samotnou, ale skôr plným preciťovaním plynutia času a nenávratnosti okamihov.  

***

            Bol neskorý letný večer. Horúci, stojací vzduch sa konečne pomaly premieňal na aspoň trochu znesiteľnejší, keď som si rozložila na zem perinu. Prestrela som na ňu bielu, čerstvo vypranú bavlnenú obliečku, veľký nadýchaný vankúš a kúsok od neho položila otáčavý ventilátor. Umyla som si zuby, stíšila hudbu a ľahla si na svoju improvizovanú posteľ. „Skurvený deň.“, pomyslela som si hľadiac do stropu.

Ak existuje niečo, čo odjakživa neznášam, tak to je vidieť odchádzať niekoho, na kom mi záleží.  A ak existuje nejaká vec, na ktorú som expert, tak je to odchádzanie od druhých. Opustiť človeka v prípade, že už sme vyčerpali všetko, čo sme si mohli v danej chvíli dať je známkou sebaistoty a vyspelosti. Avšak opúšťať ľudí v nádeji, že nás budú prosiť o to, aby sme sa vrátili je ten najdetinskejší krok, akého sa môžeme dopustiť. Za celú moju existenciu si spomínam na veľa odchodov, alebo situácií, kedy bol niekto na odchode. Zásadne to fungovalo ako neverbálna vyhrážka človeku, ktorý mal pôvodne odchádzajúceho zachrániť, alebo mu dať niečo, čo sám nevedel nájsť. Malá a neistá dušička stále nebola spokojná so svojím bytím, a teda sa rozhodla, že je čas pôvodne milovanému „záchranárovi“ nadeliť trest za nesplnenie požadovanej role vo filme Život – prázdno. Ak vás niekedy niekto opustil bez vysvetlenia, viete ako veľmi bolí čas znovunachádzania samého seba. Aj keď to nie ste vy, kto sa rozhodol odísť, cítite rovnaké prázdno ako ten, kto vás opustil. Nekonečné hodiny uvažovania nad tým, aké to mohlo byť a prečo nebolo, vás omamujú presne tak ako každý ďalší dúšok vína.

Vedela som, že Tobin neodchádza preto, aby ma potrestal za niečo, čo sa stalo, alebo nestalo. Zachránili sme sa totiž navzájom.

***

https://www.youtube.com/watch?v=zd0EHopavlE