27.4.2020 22:31

Tonya Kol - Keď kvitnú oleandre 2

7. Marec, rok prvý

“Dobré ráno.” pozdravil som Ruth, keď som po pár hodinách spánku zišiel do kuchyne.

“To ste do šiestej ráno pili s Priou a Adrienom?” nevyhol som sa obávanej otázke.

“Áno, trochu sme to potiahli.” usmial som sa čakajúc, že Ruth to pochopí. Omyl.

“Starý chlap chodí von s ľuďmi, ktorí by mu mohli byť deťmi. Vtipné. Fakt ťa občas nechápem. Dáš si praženicu?” uštedrila uštipačnú poznámku na moju adresu Ruth.

“Dám, ďakujem. Neplánovali sme ostať tak dlho, ale zakecali sme sa s Adrienom. Vieš, že normálne takto neskoro domov nechodím.” Snažil som sa zmierniť jej naštvanosť.

“Niečo na tých dvoch musí byť, keď tak rád s nimi tráviš čas. Asi máš pocit dôležitosti, keď môžeš manipulovať neskúsených mladých ľudí. Kde ste vlastne včera boli?” šípil som, že táto debata sa nebude vyvíjať dobrým smerom, keďže Ruth volila taktiku urážok na moju osobu a aj na ľudí, s ktorými sa stretávam.

“Áno, ty vieš najlepšie. Prosím ťa, netáraj hlúposti a ukľudni sa.”

“Kde ste včera boli?” nedala si s tým pokoj.

“V Kobre.”

“Odkedy máš rád hipsterské podniky? Veď ich z duše neznášaš a opovrhuješ každým bistrom, kde predávajú flat white.” pokračovala v rýpaní sa.

“Dosť.” povedal som ráznejším tónom v hlase. Jej osočovanie mi nebolo vôbec príjemné. Na chvíľu stíchla. Intenzita zvuku rozbitia vajíčka o panvicu sa každým ďalším razom stupňovala. Možno by som sa jej za normálnych okolností ospravedlnil za to, že som prišiel tak neskoro, ale jej namosúrený tón som neznášal. Takže som si sadol za stôl, nalial si pohár koly a čakal na vajíčka. Z vedľajšej izby ku mne pribehla Lotta a vrhla sa mi okolo krku.

“Dobré ránko. Pozri, čo som ti namaľovala.” vytiahla spoza chrbta pastelkami namaľovaný obrázok princeznej. Ruth sa otočila smerom k nám a smutne sa usmiala.

“To je teda krásna princezná. To si ty?” opýtal som sa jej a ona sa roztomilo zacichotala.

“Nie, to je maminka.” podskočila, aby dosiahla nohami na podlahu a odcupitala do svojej izby.

“Prosím ťa, príď dnes večer domov skôr. Je sobota a deti sa celý týždeň na teba tešili. V poslednom čase si s nami strašne málo. Vždy, keď prídeš, ja už som v posteli a deti tiež.” poprosila ma Ruth.

“Dobre.” súhlasil som, aj keď to znamenalo, že ten večer Priu zrejme neuvidím.

“Každú noc počujem to isté - ako zastaví výťah na našom poschodí, tiché odomknutie dverí, zacinkanie opasku, keď si v tichosti vyzliekaš nohavice a nenápadné štrngnutie fľaše o pohár.” povedala Ruth s výčitkou v hlase.

“Povedal som dobre.”

“Keby si nevozil deti do školy, ani by sme nevedeli, ako vyzeráš.”

“Čo ti je?” spýtal som sa, lebo mi tie výčitky pomaly, ale isto, začínali piť krv.

“Nič, len sa mi strácaš a neviem prečo.” odvetila Ruth smutne. Áno, je to možné, že sa strácam. Je to kvôli Prii? Alebo som bol s Ruth stratený ešte predtým, než som Priu spoznal?

“Je toho teraz v Le Goût veľa. Vieš, aký je Richard neschopný. Musím po ňom všetko kontrolovať a zároveň držať ľudí pokope, keďže sú z neho mierne frustrovaní. Fiona každý deň kvôli niečomu plače, má nejaké problémy. Už párkrát načrtla, že potrebuje pauzu. Teraz si nemôžeme dovoliť, prísť o človeka, ako je ona. A to je jedna z iks vecí, ktoré sa v Le Goût momentálne dejú. Ty sama si chcela, aby som do toho išiel, tak mi nevyčítaj, že tam trávim čas. Potrebujeme peniaze.” snažil som sa jej vysvetliť situáciu kľudne, aj keď som jej nepovedal celú pravdu. Napríklad to, že v noci po práci vídam na pár hodín Priu.

“Peniaze nie sú všetko.”

“To hovoríš ty, čo vlastníš všetky moje účty v bankách.” schuti som sa zasmial a dodal: “Baby, neboj sa. Tento cirkus nebude trvať večne. Ale potrebujem, aby si ma miesto výčitiek podporila. Robím to pre nás.” upokojoval som ju.

“Ja viem. Len sa bojím, že si niekoho nájdeš.” jej klasická veta.

“A kedy? Veď nemám na nič čas.” začínal som sa cítiť nepohodlnne.

“Fiona je krásna a si s ňou prakticky celé dni.” to bol od Ruth úder pod pás, pretože ona sama Fionu objavila v reštaurácii, kam sme chodili, keď sme rozbiehali Le Goût. Bol to nápad Ruth, že Fione ponúkneme viac peňazí a spravíme z nej moju pravú ruku a lojálneho hráča.

“Vieš, že je to blbosť.” nemal som chuť pokračovať v tejto konverzácii, ale Ruth jej evidentne potrebovala dodať punc trpkosti.

“Ako Pria vyzerá?” neviem, prečo sa to spýtala, ale zrazu som cítil obrovskú hrču v hrdle. Dbal som na to, aby som neuhol pohľadom a nezmenil tón hlasu. Nechcel som dať Ruth dôvod na to, aby ma z niečoho upodozrievala.

“Ruth, ak chceš, nájdi ju na facebooku. Som si istý, že ti tvoje kamošky pomôžu vystopovať ju.” nechcel som byť nepríjemný, ale nemám rád, keď ma niekto tlačí do úzkych.

“Našla som pod tvojou posteľou knihu zabalenú v novinovom papieri. To ti dala ona, však?” do riti, mal som dať na to väčší pozor.

“Áno, požičala mi ju včera.” včera, keď sme sedeli do rána v bare a nevedel som sa nabažiť jej krásy.

“Chcela na teba zapôsobiť, že číta knihy?” Ruth zachádzala do absurdností. Bola zjavne naštvaná a vyvedená z miery.

“Nemám chuť pokračovať v tomto výsluchu. Sústreď sa na iné veci. Nevymýšľaj si scenáre, ktoré ti budú nahlodávať myseľ. Musím ísť. Napíšem ti podvečer, ako to vyzerá.” zabuchol som za sebou dvere od bytu a doprial som si jeden hlboký nádych a výdych predtým, ako som vykročil.

Podobné rozhovory boli u nás doma na dennom poriadku. Ruth bola veľmi žiarlivá. Zvlášť, keď sa okolo mňa pohybovali mladšie ženy. Čo však neznášala úplne najviac, boli voľnomyšlienkárske, umelecké, či bohémske typy - presne taká bola Pria. Uragán pôžitkov v drobnom tele so svetlými vlasmi zastrihnutými pod lopatkami. Tak mohutný, že bolo nereálne vyhnúť sa mu. Premýšľal, som, ako jej dám vedieť, že sa večer neuvidíme. Cítil som potrebu poslúchnuť Ruth a venovať jej trochu pozornosti. Je celé dni doma, stará sa o deti a jej jediný kontakt so svetom je cez jej pomätené kamarátky. Kedykoľvek, keď si Ruth myslí, že sa niečo medzi nami deje, jej dôverníčky sú schopné urobiť kompletnú analýzu môjho mozgu, nášho vzťahu a ponúknuť dokonalé riešenia na všetky strasti ešte predtým, než sa o tom stihneme porozprávať my dvaja. Neznášam to. Viackrát po tom, ako sme sa pohádali, som prišiel z práce domov a za jedálenským stolom sedeli 4 zazerajúce, namosúrené ženy. Niekedy ich bolo menej, inokedy zas viac. Ruth bola väčšinou za vrchom stola, čo dodávalo situácii ešte väčšiu dramatickosť, aspoň v ich očiach určite. Ani som si nestihol vyzuť topánky a už som bol podrobený výsluchu v zmysle: kde som tak dlho, prečo som neprišiel skôr a že deti som zas neuložil spať ja, ale Ruth. Ako by to bola nejaká súťaž o to, kto viac krát za týždeň uloží deti spať. Občas som sa mal možnosť obhájiť, aj keď zazeranie odborníčok na vzťahy pokračovalo. Inokedy som sa ani nedostal k slovu a Ruth mi okamžite pred zvyškom jej pätolízačiek vystrojila scénu, ktorá by sa dala pokojne prirovnať k oscarovným výkonom. Vtedy som si nalial pohár whisky a odišiel som na terasu. Predpokladám, že aj na to si našli nejaké vysvetlenie, či vystrojili koštrukt myšlienok, nad ktorými som mal v danej chvíli premýšľať. Každopádne som sa chcel podobnému scenáru vyhnúť, a tak som mal v pláne prísť domov po tom, ako v práci skontrolujem rezervácie na večer a dám Fione presné inštrukcie. Dúfam len, že Richard pochopí, že dnes tam bude potrebný v triezvom stave.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Tonya Kol spisovateľka

Chceš vedieť, keď tonyakol pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.