Keď kvitnú oleandre, Tobin

Skontroloval som všetky čísla za uplynulý deň v práci a naštartoval auto hneď, ako to bolo možné. Občas nechápem, prečo som si myslel, že pracovať práve pre tento podnik bude zábava. Toľko neschopných ľudí, čo tam pracuje... Malo by byť trestné byť neschopným človekom.

S Priou sme sa dohodli, že sa stretneme pri planetáriu v parku, ktorý bol presne v strede cesty medzi mojím a jej bytom. Nevedel som sa dočkať okamihu, kedy nachvíľu vypnem. Pria bola komplikovaná, ale keď chcela, vedela odhodiť svoje pochybnosti a predlhé premýšľanie nad vecami a užívať si chvíle, ktoré sme si ukradli z inak všedných dní. Mal som to na nej rád. Aspoň na moment žiadne zbytočné otázky a úvahy.

V parku o tomto čase nikto nebol. Bolo príliš skoro na potácavé sa partičky ľudí vracajúcich sa z párty, no zároveň príliš neskoro na venčenie psov, športy, či iné parkové aktivity. Stál som pred schodmi do planetária a opieral sa o múr pred nimi. Zapálil som si cigaretu. V mojej hlave som si predstavoval Priu - stelesnené prežívanie pôžitkov. Jej chôdzu som vedel rozoznať z diaľky. Pôsobila takým dojmom, akoby sa každú chvíľu chystala niekoho vydierať, alebo rovno zabiť. Priina príťažlivosť spôsobovala nemálo mužom predinfarktové stavy. Nebolo to jej jemnými črtami tváre, subtílnou postavou, ani porcelánovou pokožkou. To, čo ju robilo neuveriteľne sexi, bola jej chladná hlava. V spojení s humorom a dôvtipom to bola vražedná kombinácia. Spomenul som si na to, ako sme sa prvý krát zhovárali v Le Goût. Všimla si, že všetci zamestnanci reštaurácie majú predo mnou obrovský rešpekt. Od začiatku som to tak chcel a som rád, že sa mi podarilo urobiť si z práce taký svoj malý šach. Všetci veľmi dobre vedia, že som to ja, kto hýbe figúrkami. Pria si to všimla hneď na začiatku.

„Vidím, že ťa tu poslúchajú na slovo.“ polichotila mi, ale v jej pohľade som videl bezočivé opovrhovanie mojou autoritou.

„Ale... vôbec. Robia si, čo chcú. Mal by som byť prísnejší.“ povedal som. Pria sa pousmiala, prekrútila očami a odpila si z pohára vody.

„Je vtipné, že ti všetci vykajú a ty im tykáš. Nepripadá ti to trápne?“ opýtala sa drzo.

„Musí tu fungovať hierarchia. Bez rešpektu sa nedostaneš nikam.“

„Aha, ty si sa asi zabudol niekde v minulom režime.“ povedala Pria zosmiešňujúcim tónom.

Rada ľudí podpichovala a uštedrovala im rafinovane sarkastické poznámky. Občas, naopak, volila taký typ humoru, ktorého tuposť by prekvapila aj najhlúpejšieho človeka na svete. Aby som bol konkrétnejší, predstavte si Monu Lisu ožiť a vyzvracať sa na vyleštenú dlažbu v Louvre. Tak Pria pôsobila, keď popustila uzdu primitívnej časti jej, inak extrémne bystrej, mysle. Rada si uťahovala z tých, ktorí nevedeli kontrolovať svoje ego. V iných prípadoch zas sliedila ako líška, aby našla niekoho, z koho si vystrelí tým, že sa s ním bude baviť vážnym tónom a pritom si v duchu myslieť, aký je hlupák. Vedela sa týmito hrami kvalitne zabaviť.

Pria neuveriteľne ovládala reč tela. Myslím si, že kontakt s ľuďmi, či už verbálny, alebo neverbálny, bol jej celoživotným výskumom. Niekedy si doberala Richarda. Nevedel som, či s ním flirtuje, alebo sa normálne rozprávajú, pretože som ich pozoroval poväčšine času z diaľky. Skamarátili sa celkom rýchlo. Pria často ostávala v Le Goût aj potom, ako odišli poslední hostia a dala si s personálom pohárik po ťažkom dni. Rada skúšala nové drinky, na ktorých barman po nociach pracoval. Párkrát sa stalo, že drinkov začalo nekontrolovane na stole pribúdať, a tak sa degustácie chopil aj personál. Nerád som bol prítomný, keď moji zamestnanci začali piť, ale za žiadnych okolností som tam nechcel Priu nechávať samotnú. Keď si vypila viac, než bolo pre jej subtílne telo únosné, bola ako neriadená strela. Púšťala svoje obľúbené pesničky, všetkých nútila tancovať a piť, ale hlavne bola extrémne komunikatívna. Rád som ju pozoroval, keď mala dobrú náladu. Jej energia tryskala z každej bunky tela na všetky strany. Ak existuje aura, tá Priina určite vyzerá ako novoročný ohňostroj.

***

„Čakáš dlho?“ prekvapil ma Priin hlas.

„Odkiaľ si prišla? Vôbec som ťa nevidel.“

„Odtiaľ, odkiaľ vždy. Nevidel si ma?“ opýtala sa podozrievavo.

„Bol som zamyslený.“

„Nad čím premýšľa človek v tmavej noci uprostred parku?“ pokračovala v otázkach. „Nad tebou.“

„Ha ha ha.“ Pria nikdy neverila tomu, že by niečo romantické mohlo byť zároveň aj pravdivé. Vo všetkom hľadala nejakého zakopaného psa. Ak by ste Prii dali to najsladšie, najčervenšie, najčerstvejšie jablko na svete, určite bude čakať, že je v ňom hemžiaci sa červík.

„Myslel som to vážne.“ povedal som. „Čo nové v Le Goût?“ zaujímala sa Pria.

„Richard je ešte tam. Keď som odchádzal, akurát otváral druhú fľašu vína. Povedal som Fione, nech naňho dozrie a v prípade, že začne byť pripitý, nech mu dá, aspoň naoko, skontrolovať niečo dôležité. Zvyčajne sa v takých prípadoch preberie a zabudne, že začal chľastať. Ešte, že tam Fiona je.“ načrtol som situáciu.

„Fiona ťa miluje, ostala by tam, aj keby Le Goût celý horel, len aby bola tvojím najlojálnejším poskokom .“

„Čo ti je?“

„Nič, len ti hovorím, že niektorí tvoji zamestnanci sú tak slepí, že by ti zniesli aj modré z neba. Neviem, čím si si to získal. Majú pred tebou strach a zároveň ťa milujú. Veľmi dobre si ich zmanipuloval.“ uštipačne poznamenala Pria.

„Ako to myslíš?“ bol som zvedavý, ako to vníma.

„Tak, ako ti to hovorím. Je to hrozné, ale vlastne sa na tom rada bavím.“

„Nerozumieš tomu, prečo to robím, takže neviem odkiaľ pramení tvoja potreba vôbec to komentovať.” trochu som Priu uzemnil.

„Jasné, nikto nerozumie pánovi dokonalému. Myslíš si, že si komplikovaný a rafinovaný, ale ja som ťa prekukla hneď, takže predo mnou nemusíš maskovať svoj ego tripík.” povedala kľudným hlasom, čím ma vytáčala ešte viac.

Spravil som krok k nej, schytil som ju pevne za vlasy a začal ju bozkávať. Myslel som, že ju tým naštvem, no opak bol pravdou. Pria bola občas ako taká mačka. Som si istý, že potrebovala tento malý slovný boj ešte predtým, ako prišla. Vzrušovalo ju, keď ma mohla ponižovať a ja som na to po čase začal reagovať. V ten večer sme si nepovedali nič viac. Naše vášnivé bozky sme striedali s pozeraním na oblohu, alebo len tak, “do blba”.

„Už ideš?” zasvietila mi smska od Ruth.

„Poď, ideme.” pošepkal som pomaly zaspávajúcej Prii opretej o moje rameno.

Zdvihli sme sa zo schodov a v strede cesty sme sa rozlúčili, aby každý pokračoval svojou cestou.