Svet za zrkadlom – 1.

Svet plný vášne, vzrušenia a bizarností. Cesta s ktorou sme si ja a Dominik prešli môže byť pre niekoho zaujímavá. Preto vznikol tento blog,..... . Vitajte v našom svete za zrkadlom.

Úvodom len pár nudných fráz zo sekcie o mne. Volám sa Viki, vek je nepodstatný a pracujem ako súkromný dizajnér. Navrhujem najmä interiéry bytov, ich prerábku, plus zariaďujem renováciu od A po Z. Vlastne takto som sa aj spoznala s Dominikom. Už je to naozaj dávno, no pamätám si na to celkom dobre. Prišla mi do mailu správa, že by si chcel nechať navrhnúť interiér do svojho dvojizbového bytu. V tej chvíli na tom nebolo nič divné. Proste ďalší dopyt a ďalšia vidina príjmu. Stretnutie sme si dohodli ešte v ten týždeň.

Pokiaľ chcem byť úspešná v tom čo robím, musela som sa naučiť vcítiť do pocitov klientov. Najlepší spôsob je stretnutie v predmetnej nehnuteľnosti, vypočuť si dôvody a požiadavky na zmenu, čím naštartujem svoju predstavivosť. Za ten čas čo sa tomuto venujem som sa už naučila čítať v ľuďoch. Dominikova prvá konverzácia so mnou bola strohá, jasná a priama. Hneď som vedela, že mám dočinenia s pragmatikom. Takí klienti sú najlepší. Pragmatikom, ktorý mi zamotal hlavu tak, ako sa mi to ešte nestalo. Ale pekne poporiadku.

Pohodlne parkujem pokojnej štvrti. Pred príchodom som mu ešte zavolala, lebo som presne netušila ktorá bytovka je tá jeho. „Za veľkou lipou do zabočiť a na konci zaparkujte vedľa bieleho Volva.“ Je fakt vtipný. To si môj milý natrafil na tú správnu, ktorá sa vyzná v stromoch. Našťastie navigácia ma nesklamala a v diaľke vidím biele SUV. Biele bolo isto kedysi, ale teraz je celé od blata. Dotyčný pán nebude zrejme dva krát poriadkumilovný. „Dobrý deň tu Viktória, už som dolu, môžete mi otvoriť.“ Suchý pozdrav so slovami choďte na štvrté podlažie. Je až neprimerane odmeraný, z toho nemám dobrý pocit.

Vystupujem z výťahu a vo dverách ma víta vysoký čiernovlasý muž odetý celkom zvláštne. Nemôžem povedať, že by nebol sympatický, ale pokrčené montérky a dotrhané tričko kazilo dojem.

„Ešte raz, dobrý deň Viktória. Ospravedlňujem sa za svoj zovňajšok a aj neporiadok v byte. Práve som sa vrátil, od rána nič nestíham.“ z jeho hlasu som ostala prekvapená – príjemne. „V poriadku, verím že to nebude také hrozné.“ čo mám na to povedať. Na bordel som pri svojej práci už zvyknutá. „Zaparkovala som ako ste mi povedal vedľa asi Vášho auta, ale na tom mieste je kríž, neodtiahnu ma?“ pýtam sa ešte skôr ako som sa vyzula. „To je moje miesto, nebojte nebudem volať odťahovku.“ V druhej časti vety som počula trochu veselší podtón, takže hádam si budeme rozumieť. Na čo mu sú však dve parkovacie miesta, pýtam sa sama seba počas toho ako vchádzam do bytu. Hneď ako som sa z chodby pozrela do obývacej miestnosti spojenej s kuchyňou mi bolo jasné, že žije sám. Zaskočilo ma však to, keď som sa rozhliadla po okolí. Neporiadok? Kde?

„Zjavne máme odlišné predstavy o tom čo je a čo nie je poriadok.“ smejem sa na neho. „Keby ste sem prišli zajtra na večer, bolo by tu čistejšie.“ hrdosť v jeho hlase bola viac ako badateľná. „Prečo práve zajtra na večer?“ – „No, lebo zajtra je piatok, deň kedy upratujem.“ toto vyhlásenie bolo naozaj rozkošné. V duchu sa hrozne smejem. Dospelý chlap, ktoré mu sa zjavne darí a povie takúto vetu. Ďalej to rozoberať radšej nebudem. Môj klient sa začína meniť na hostiteľa a pripravuje mi kávu. Veľmi zvláštneho hostiteľa. Vlastne, ono tu vyzerá všetko trochu divne. Celý byt je chladný, žiadne dekorácie všetko strohé. Ešte aj tento moderný štýl nábytku, ktorý ja osobne nevyznávam túto nehostinnú atmosféru len umocňuje.

Sadáme si na čiernu sedačku a začíname viesť rozhovor. Potrebujem zistiť zopár vecí skôr ako prejdeme k detailom. Toto sú tie situácie kedy si obyčajne vypočujem životné príbehy. Niekedy nudné, niekedy aj strastiplné, no musím uznať, že tento sa mi dostal trochu pod kožu. Takže tuná dotyčný pán kúpil byt pred pár rokmi so svojou bývalou partnerkou. Vzťah im podľa všetkého nevyšiel a z bytu sa odsťahovala. Podotkol, že si z bytu mohla odniesť čo len uznala za vhodné – preto je tu tak neútulne. Odišla už pred viac ako pol rokom, ale doteraz nemal čas riešiť prerábku kvôli práci. Preto teraz po letnom slnovrate hľadal niekoho, kto by mu s tým pomohol. Letnom slnovrate? Zvláštny časový rámec. O do mňa chce len grafický návrh toho, ako by to mohlo vyzerať. Realizáciu bude riešiť až v septembri, kedy bude mať už v práci pokoj. Heh, to by som chcela aj ja, mať už v septembri od práce pokoj.

Príbeh mám za sebou. Resumé je v podstate jednoduché. Chlap prišiel o ženu, zrejme je sklamaný a hľadá cestu ako z toho von. Napríklad tým, že prekope celý byt. Zabudla som podotknúť, že sa nachádzam v novostavbe starej ani nie päť rokov. Tento byt nepotrebuje prerábku. Preto súdim, že mu vnútro pripomína bývalý vzťah. Teraz príde zásadná otázka, ktorá mi napovie, čo je Dominik za človeka. „Akú máte predstavu, čo by sa malo prerobiť.“ odpoveď ma zaskočila.

„Ako vidíte, je to tu chladné. Tento moderný štýl, kombinácia bielej a čiernej, lesklé materiály a podobne mi už lezie krkom. V podstate tu ostane len kuchyňa, ktorú sa mi rozhodne meniť nechce a prípadne tam tá tapeta ak sa Vám ju podarí zakomponovať do návrhu. No a samozrejme biele steny a stavané skrine. Ostatné pôjde preč a malo by to nahradiť niečo tradičnejšie v čom sa použije viac drevených materiálov. Podlahu by som chcel tiež prerobiť do biela s imitáciou dreva, aby na tom nebol vidieť prach.“ len si v duchu zamrmlem, že to by tu musel nejaký byť.

Dominik ďalej prechádza do kúpeľne, kde mi ukazuje, že chce prerobiť vaňu na veľký sprchový kút. V kúpeľni sa zdržíme len krátko. Rovno prechádzame do spálne. „Posteľ pôjde preč, tam ten stolík slúži ako pracovňa, takže tá časť musí byť zachovaná. Tieto police sú niečo ako sklad, ktorý potrebujem, takže by sa to len zakrylo dverami podobnými ako sú tie skriniach. Závesy a záclony by som rád prerobil na nejaké japonské, či ako sa to volá. Toť vše.“ dodal s úsmevom.

Hm, prekvapil. Až príliš často na túto triviálnu otázku, ktorú musí čakať každý klient dostávam odpovede – a ako by ste si to predstavili vy? Celé zlé, veď ja v ich bytoch nebudem žiť. Dominik má však celkom konkrétnu predstavu. Je síce pre mňa ako dizajnérku náročná, lebo kvôli niektorým častiam ako sú napríklad skrine budem musieť skĺbiť to moderné čo tu chce zachovať s tým tradičnejším, čo by teraz chcel. Je to však výzva a tie mám rada. Začínam si spisovať všetky požiadavky a predstavy. Z kabelky vyťahujem fotoaparát, aby som si všetko nafotila. Následne hľadám meter kvôli meraniu. Tu ma Dominik zastavil. Vraj to nie je potreba a rovno mi dal pôdorys celého bytu. „No vy ste zlatý. Takže mám všetko, s dovolením by som si chcela odbehnúť na wcko.“

Po pár minútach vychádzam a začínam si s ním celé stretnutie sumarizovať. V podstate sme sa pochopili vo všetkom, takže do týždňa by mohol byť prvý návrh. Následne ho môže pripomienkovať až sa dostaneme do finálnej podoby. Pomaličky kráčam ku dverám. Nasadzujem si topánky, podávam mu ruku. „Ak sa môžem spýtať, akú prácu robíte?“ neviem prečo, ale vŕtalo mi to v hlave od toho čo spomenul slnovrat. „Skúste si tipnúť“ opäť ten jeho úsmev. „Podľa oblečenia, čo ja viem, záhradník?“ bolo mi hlúpe mi povedať, či je robotník, aby to nevyznelo, že sa povyšujem. „Heh, záhradník? Nabudúce máte ešte jeden pokus. Pekný deň Vám želám, teším sa na Vaše návrhy.“

Záhradník, no ty si dobrá blbka. Už väčšia sprostosť ťa napadnúť nemohla. Prichádzam dolu k autu a zahľadím sa na to jeho. Takto drahé SUV by nemohol mať ako robotník, a už vôbec nie v jeho veku. Celou cestou domov mi to vŕtalo v hlave.

Týždeň ubehol ako voda. Cez víkend som nemala nič naplánované. Musela som dotiahnuť staršie projekty, ktoré budem o pár dní odovzdávať. V nedeľu poobede som si sadla k počítaču a vytvorila si novú zložku s názvom – pán záhadný. Často si personifikujem jednotlivých klientov. Keď toho mám rozrobené naraz viac, ľahšie sa mi v tom orientuje. Pán záhadný mi vŕtal hlavičkou. Na jednej strane som v ňom čítala ako z veľkej knihy, na strane druhej mi v súvislosti s ním nedávalo nič zmysel. Na konci tohto pracovného víkendu mi prišla správa od kamošiek, že vraj zajtra ideme von a NIE nie je odpoveď. Proti tomu nemôžem nič namietať. Vyvetranie mi len pomôže, takže sa teším.

Som už vyše roka bez partnera. Nemôžem povedať, že by som nejako aktívne hľadala nového. Skôr sa sústredím na pracovný svet. To však neznamená, že sa budem brániť tomu, ak by mi do života konečne vstúpil pán dokonalý. Preto v situáciách ako je napríklad dnešné stretnutie s kamoškami si dávam záležať na svojom zovňajšku. Pokiaľ by sa náhodou objavil práve dnes, zrejme by som ho mohla zaujať. Upravené vlasy, decentný make-up, trochu vyzývavé oblečenie, vysoké lodičky a čerstvo upravené nechtíky na rukách aj nohách zo mňa robia naozaj kočku. Viem, znie to samoľúbo. Človek sa mal však v prvom rade páčiť sám sebe. Dnes by som si to so mnou rozdala 😊

Do kaviarničky v starom meste ako obvykle prichádzam posledná. Drinky na stole mi hovoria, že dievčence na mňa nečakali. Po chvíli si aj ja objednávam. S príchodom leta prichádzajú na scénu letné drinky. V tejto kaviarničke majú špeciálne. Neviem tu chuť identifikovať, ale je to fakt dobré. Pomaličky upíjame a klebetíme s babami zatiaľ čo sledujem okolie pešej zóny. Nemyslite si, že ženy sú iné ako chlapi. Netrvá to dlho sme pri téme mužské pohlavie. Čo, kde, kedy, ktorá zažila. Na tieto zážitky som skúpa, takže len nesmelo počúvam. Moja spoločnosť veľmi dobre vie, že som prieberčivá. Takže je otázka času, kedy prídem na pretras aj ja. Začínam sa červenať pri tom, ako sa snažím kontrovať trom kamoškám, ktoré jemne povedané – sa nebránia mužskej spoločnosti.

Keď si myslím, že mám to najhoršie za sebou, vidím ako sa blíži po pešej zóne veľké auto. Z vedľajšie stola sa ozýva niečo o arogancii. Ako sa auto blíži, začína mi byť nejaké povedomé. Veľké biele Volvo. Nie, to nemôže byť on, čo by tu robil. Zadné tmavé sklá v kombinácii s prichádzajúcim šerom mi neumožňovalo vidieť kto šoféruje. Zaparkoval priamo pred nami. Páni, tak tomu neverím. Na prvý pohľad som si nebola istá či je to on. Tak to je teda zmena. Pokrčené montérky nahradili biela košeľa ako uliata na mieru, čierne nohavice a polobotky. Ako prešiel okolo nášho stolu, celý dojem umocnil úžasne voňajúci parfum. V hlavičke sa mi rýchlo vybavil názov novej zložky v mojom počítači. Pán záhadný je práve ešte záhadnejší.

Jedným okom skontrolujem kamarátky, ktoré tak isto ako ja na chvíľu stratili reč. Keď Dominik zašiel do vnútra kaviarne pozreli sme všetky štyri na seba. Chvíľku ticha prerušil simultánny smiech. Nie však smiech na ňom. Smiali sme sa na sebe a na tom aké sme husičky, keď sme stratili dych z úplne cudzieho chlapa. Aj keď pre mňa až tak cudzí nebol. Ako na povel začali všetky tri rozoberať to ako vyzeral, ako prešiel, no proste bežne babské reči. Najlepšiu poznámku mala Zuzka. „Videli ste ako arogantne kráčal okolo.“

V tomto mala pravdu. Bolo na ňom badať arogancia. V mojich očiach to však bola zdravá arogancia, ktorú si na chlapoch cením. Po chvíli vychádza Dominik von spolu s majiteľom. Započúvam sa do ich rozhovoru. Je jasné, že mu niečo priviezol. Majú skôr obchodný vzťah, ako kamarátsky. Na diaľku otvára kufor a dvaja mladí čašníci začínajú vykladať z auta bandasky a krabice. Majiteľ kaviarne ho podpichuje, že či sa nebojí policajtov, keď prišiel až sem. Dominik ho s rehotom usmerňuje, že nech sa ide kuknúť na čelné sklo. Veď on je zásobovanie.

Teraz som sa na prvý pohľad bezdôvodne zasmiala. Hej zásobovanie, jasné. Takto bežne vyzerajú vodiči zásobovania. Po chvíľke je všetko z kufra vynosené. K Dominikovi sedím chrbtom, takže ak si ma mohol všimnúť, tak len keď prichádzal. Počujem ako sa lúči s majiteľom a ide opäť okolo nášho stolu naspäť k autu. Znova zacítim jeho vôňu. V tom počujem, „a faktúra?“ Dominik sa otáča priamo predo mnou a odpovedá, že ju pošle mailom. „Dobrý deň, Viktória.“ usmieva sa na mňa. Ostala som ako obarená a moje kamošky tak isto. S námahou som vykoktala odpoveď. Pýta sa mi, či mi chutí ten drink čo mám pred sebou. Odpovedám, že inak by som ho tu nemala. „A viete čo je v ňom?“ odpovedám „Víno?“

„Opäť zle ako pri tom záhradníkovi“ svižne odpovedá a ihneď dodáva, „pekný večer želám.“

Pozorujem ako nastupuje do auta, promptne sa otáča a mizne v diaľke. Opäť na seba všetky štyri ticho pozeráme ako pred pár minútami. Teraz sa však spustí smiech len trom z nás. Áno smejú sa na mne. Večer doberania, otázok prečo, načo, začo sa môže začať.

Domov prichádzam naozaj neskoro. Večer bol fakt príjemný, aj keď je pravda, že som bola predmetom diskusie viac ako som chcela. Za všetko môže Dominik. Klamala by som keby som povedala, že mi stretnutie s ním nebolo príjemné. Skôr na opak. V pozitívnom smere mi vyrazil dych. Od dverí si to idem rovno k počítaču a otváram si s ním zložku. Prezerám si fotky jeho bytu a čítam prepísané poznámky. V žalúdku mám divný pocit a až príliš rýchlo mi bije srdce. Celý večer som mala mobil v kabelke. Až teraz keď som doma ho vyťahujem. Blikajúce notifikácie mi dávajú na známosť, že mi niekto píše na WhatsApp. Číslo nemám uložené.

„Dnes Vám to naozaj pristalo - D.“