Svet za zrkadlom – 4.

Predchádzajúca časť

„To čo si mi povedal tesne pred tým než začal film si myslel ako? To ma sleduješ?“ vážnym pohľadom mu dávam najavo, aby si rozmyslel čo odpovie.

„Nie, nesledujem.“ chladne odvetil ako obžalovaný pred súdom. „Určite?“ neverím mu. Už druhý krát ma len tak oslovil, keď som to vôbec nečakala. „Viki, nie som žiaden stalker. Videl som ťa od posledného stretnutia dva krát. Raz v nákupnom centre a raz v meste. Vždy to bolo z diaľky. Dnes to bolo tretí krát a znova som podľahol ako vtedy keď som ti poslal tú správu. Nehľadaj za tým nič viac.“ pohodlne sa oprel do kresla.

„Podľahol? Mám to chápať tak, že ako pri tej správe, začneš zajtra vidieť veci v úvodzovkách racionálne a znova mi povieš, že to bola chyba?“ ak to spraví ešte raz, skončí u mňa. Nemienim sa zaoberať s mužom, ktorý nevie čo od života chce. To, že som dnes tu s ním je dôkazom taktiež mojej slabosti voči nemu. No moja trpezlivosť nie je bezhraničná. Mĺkvo hľadí po miestnosti, akoby zvažoval každé slovo ktoré vypustí z úst. „Dominik? Haló, ja som tu.“

„Viem, len neviem čo na to povedať.“ v tejto chvíli som bola len kúsok od toho aby som mu poriadne prehovorila do duše. „Prepáč Viki, mrzí ma to, ako som sa zachoval keď sme sa videli naposledy.“

„Dobre, viac sa v tom rýpať nebudeme. Asi to tak malo byť.“ nemá význam riešiť niečo, čo v danej chvíli nezmeníme. Skôr ma zaujímajú odpovede ohľadne dneška. „K tomu kinu, respektíve k tomu dvojsedadlu. Trpíš nejakou fóbiou z ľudí?“ pritom sledujem ako sa Dominik neustále rozhliada po celej kaviarni. „Netrpím žiadnymi fóbiami, len nepotrebujem k životu ľudí. Vlastne potrebujem, ale len z pohľadu obživy. Pred viac ako rokom som fungoval trochu inak, potom sa stali nejaké veci a život sa mi zásadne zmenil.“ super dostávame sa k pointe.

„Napriek tomu, že si mi to nepovedal priamo, je mi jasné prečo chceš prerobiť byt. Vtedy keď sme sa prvý krát videli si len naznačil niečo o tom, že ti nevyšiel vzťah. Podľa všetkého hľadáš spôsob ako z toho von, mám pravdu?“ razom sa Dominik presunul z kresla ku mne na rohovú pohovku.

„Pravdu máš len z časti. Skutočne sa snažím začať odznova. Lenže sa mi to nedarí. So svojím bývalým vzťahom ťa nechcem zaťažovať. V skratke, bol som s ňou takmer desať rokov a skončilo sa to veľmi čudným spôsobom. S tým som sa už vyrovnal, môj problém je však niekde inde.“ pozorne počúvam čo bude nasledovať ďalej. „Pred dvomi rokmi by ma ani vo sne nenapadlo, že pred tridsiatkou budem musieť riešiť takéto problémy.“ teraz ho musím prerušiť. „Aké problémy? Chápem, stroskotal ti vzťah. A? Veď je kopec iných žien a možno aj lepších ako si mal.“

„Prosím neprerušuj ma, len počúvaj. Povedzme, že nie som zrovna priateľská povaha. Som jedináčik, celé detstvo som vyrastal viac menej s dospelými. Pochádzam z dediny, ale od štvrtej triedy som chodil do mesta na gymnázium, čiže som prerušil kontakty s rovesníkmi z okolia. V puberte miesto chodenia po diskotékach som trávil celé dni v dielni. Áno mal som z toho peniaze, motorku lenže som si vtedy neuvedomil ako ma to sociálne jedného dňa dobehne. Potom prišla vysoká a s ňou aj moja bývalá partnerka. Razom bolo všetko úplne super. Mal som po svojom boku ženu a nič viac mi nebolo treba. Spoločne sme si vytvorili okruh ľudí s ktorými sme sa stretávali. Rozchodom sa všetko rozpadlo. Zo dňa na deň. Zažila si niekedy stav, kedy si si myslela, že si posledný človek na zemi? Ja mám tento pocit denne.“ monológ prerušil jahodový džús a pokračuje ďalej.

„Som arogantný, tvrdohlavý kretén bez ochoty sa podvoliť. Uvedomujem si to, ale nedokážem to potlačiť. Zložito nadväzujem priateľské vzťahy, preto keď prišiel rozchod sa celý môj sociálny život sa rozpadol, lebo bol výlučne viazaný na vzťah.“

Teraz ho už musím zastaviť. „To mi nehovor, veď máš rodinu, prácu.“ vyzerá to, že som ho pekne pobavila. „Rodina? Neviem ako tvoja, ale moja je celá rozhádaná. Kontakt udržujem len s rodičmi. Práca? Tá je veľmi špecifická. Čo skutočne robím, ti teraz neprezradím. Môžem len povedať, že som doteraz odpracoval v kolektíve presne štyri mesiace. Už od vysokej podnikám a posledné roky som všetko podriadil súčasnému projektu. Keď ti to raz náhodou ukážem, pochopíš prečo tadiaľto cesta nevedie.“ na ten deň sa naozaj teším, keď sa konečne dozviem čo za tajomnú prácu vykonáva. Mám dojem, že robí zo seba viac záhadného ako v skutočnosti je.

„Mýlim sa nebudem klamať ak poviem, že mi teraz neprezradíš, čo v skutočnosti robíš. Možno raz dospeješ k tomu, že som hodná vedieť viac, povieš mi to sám od seba. Teraz ma však zaujíma iná vec. Vysvetli mi dokelu jedno. Tvrdíš, že sa ti zosypal sociálny život, že máš pocit, že si ostal posledným človekom na zemi. Prečo teda, keď ti do života náhodne vstúpi nová žena, ktorá prejavuje evidentný záujem o kontakt s tebou sa správaš ako hlupák. Prepáč mi ten výraz, ale inak to pomenovať neviem.“

„Máš pravdu, plne s tebou súhlasím. Lenže nevieš všetko. Obrazne by sa to dalo povedať tak, že vidíš len svet pred zrkadlom.“ to bolo prvý raz kedy medzi nami zazneli slová o svete a zrkadle. V tej chvíli som tej metafore nerozumela. „Môžeš prestať so mnou rozprávať ako básnik? Máš vzácny dar. Málo kto ma dokáže dostať do vývrtky. Tebe to ide od ruky.“ naozaj ma začína štvať. Potom prišlo vyvrcholenie celého rozhovoru.

„Nie si jediná, ktorá v kine mala iné veci na starosti namiesto sledovania filmu. Rovnako ako ty, aj ja som premýšľal čo ďalej. Pochop prosím jednu vec. Moje nazeranie na vzťah medzi mužom a ženou je trochu odlišné od toho, na čo si asi zvyknutá. Je mi jasné, že asi nemáš tušenia o čom hovorím. Proste, sú to veci, ktoré sa zložito vyjadrujú a teraz nie je správna doba na to, aby som s nimi vyšiel na svetlo sveta. Napriek tomu, budem veľmi rád ak budeš mať záujem o kontakt. Môj život je v mnohom detailne plánovaný. V niektorých oblastiach je to prospešné. V tomto prípade je to však na škodu. Preto by som medzi nami nechal veci plynúť pozvoľna a uvidíme kam sa dostaneme.“

Som v šoku. Jedným dychom ma dokázal neskutočne vytočiť a zároveň mimoriadne potešiť. Musím si teraz zachovať štátnickú múdrosť. „Aby sme sa teda rozumeli. Navrhuješ nechať tomu voľný priebeh. Možno sa dostaneme až do stavu, kedy medzi nami vznikne niečo viac, však?“ ticho prikyvuje. „Ale zároveň bude po celý čas nad nami visieť Damoklov meč v podobe niečoho, čo mi teraz nemôžeš povedať, lebo nie je správna doba. Bravo, naozaj skvelé.“

Veľmi rada by som ho spoznávala. No ísť do toho od začiatku s tým, že mi nedôveruje nie je práve najlepší spôsob. Prečo nemôžem spoznať normálneho chlapa, ktorý ma osloví po každej stránke. Prečo sa do neho nemôžem zamilovať a nemôže to byť ako u iných normálnych ľudí. Čím som si to zaslúžila, že musím mať všetko takto zložité. Už som nemala viac síl sa s ním baviť na túto tému. Vyhýbavé odpovede striedali metafory. Nič konkrétne mi nebol ochotný prezradiť. Od toho rozčarovania nad jeho prístupom ku mne som musela zbehnúť na toaletu. Čo mám spraviť? Mám pristúpiť na jeho hru, alebo bude lepšie ak ešte zavčas hodím spiatočku.

Rozlúčili sme sa v podstate bez zásadnejšieho rozhodnutia ako ďalej. Naznačila som mu, že mi jeho uvažovanie príde podivuhodné a neviem k tomu zaujať stanovisko. Všetko si budem musieť v pokoji zvážiť a uvidím čo ďalej.

Domov som prišla neskoro. Dobrú hodinu som sa prechádzala ešte po sídlisku a rozoberala si na drobné celý večer. Je zbytočné si nahovárať že mi je ľahostajný. Na rozdiel od neho, ja nemám za sebou takto dlhý a vážny vzťah. Keď si v hlave premietam mužov, s ktorými som prišla do kontaktu, z toho čo viem, Dominik vysoko prevyšuje všetkých ako v tom pozitívnom, tak aj v negatívnom slova zmysle. Z čisto fyzického pohľadu ma neskutočne priťahuje. S charizmou akú má som sa ešte nestretla. Lenže tak isto som sa nestretla s tým, aby so mnou chlap komunikoval ako s nesvojprávnym deckom. Dám tomu pár dní a možno nájdem spôsob ako sa z toho vysomáriť.