Bežný deň.

Ďalšia zo série poviedok.

Vstal som a v hlave som mal bubny. Safri duo sa usadilo v mojej hlave a ich vibrácie mi nerobili dobre, a tak mi neostávalo nič iné ako si dať tabletku. Bol to jeden z tých dní, ktoré mi uberali roky života každou sekundou. Vstával som do roboty. Vonku bola ešte tma. Bol január a vonku bola nechutná čľapkanica. Ďalší dôvod na depresiu. Dal som si sprchu. Na raňajky som nemal čas. Aj tak mávam ráno ešte obrátený žalúdok. Umyl som si zuby, lebo v ústach som mal niečo medzi polepšovňou a domovom dôchodcov. Geriatriu spomedzi zubov som ešte povyplachoval ústnou vodou a mohol som sa ponáhľať do práce. Robil som v jednej fabrike za pásom. Bola to strašná robota, ale nič iné nebolo dostupné. Bol to úplný spodok zamestnaní, ktorý by zvládla robiť aj opica. Vlastne predo mnou to robili opice, len banány zdraželi, tak ich nahradili ľuďmi. Vyšiel som z domu a začal som sa brodiť čľapkanicou, ktorá zostala po roztopenom snehu. Býval som v ošarpanom dvoj izbovom byte s vysokými stropmi a mohutnými lustrami. Bolo to v jednej z najhorších časti mesta. Jediná výhoda bola, že som to mal blízko do práce. To mi však nebránilo v tom dva krát po ceste spadnúť na lade. V ušiach som mal slúchadla a na telefóne som si pustil náhodné prehrávanie. Prehrávanie je silná vlastnosť v mojom živote. Hralo mi od Nirvany cez rap až po Vengaboys. "Boom Boom Boom Boom I want you in my room" mi cez čiastočnú depresiu vyčarilo úsmev na tvári. Prišiel som do šatne kde ma pozdravili cvičené opičky bez akéhokoľvek vzdelania. Namiesto pozdravu som spravil iba hlasné ,,hmmmmm." Nemal som náladu sa s nimi baviť.

,,Milan čo ti zas je? Ti stará nedala? Jaj ozaj ty žiadnu nemáš." Opičky sa zasmiali. Mne to bolo jedno. Prezliekol som sa do bielej kombinézy a išiel som na svoj rajón. Balil som malú škatuľku do väčšej škatule. Keď vám slovo škatuľa niečo pripomína môžem ho nahradiť krabicou. Každou krabicou, ktorá prešla cez moje ruky mi kleslo iq o jedna. Nečudoval som sa, že niektorí tí chlapi vyzerali, tak ako vyzerali. Prázdne tváre a skoro nulové reakcie. Vyzerali ako tí, ktorí bývali na mojom sídlisku. Tí ktorí brali krek od detstva a teraz ostali zaseknutí. Občas som toto mojim kolegom závidel. Boli zmierení s tým, že toto je ich práca a v živote sa nechcú nikam posunúť. Chceli by len zarobiť viac, aby mohli svoje ženy a svojich malých pankhartov zobrať niekam na dovolenku. Toto mňa nezaujímalo, bol som sám. Kedysi som sa chcel živiť hlavou. Myslel som si, že som niečo extra, že som rozumnejší ako ostatní. Očividne som sa mýlil. Šichta mi ubiehala strašne pomaly. Cez prestávku som si v automate kúpil tú hnusnú instantnú kávu a zapálil si cigaretu. Zvyšok šichty som dúfal, že sa neposeriem. Najviac otravné bolo to rádio, ktoré tu hralo. Striedali tam asi 5 pesničiek, ktoré boli už viac ojazdené, ako tie dievčatá, ktoré šlapali pri mojom dome. Keď mi bolo najhoršie využil som ich aj ja. Mal som s nimi kamarátsky vzťah. Najlepšia bola Lujza. Brala síce heroín, ale brala ho každá. Lujza z nich nebola najmladšia no vyzerala najlepšie a nepýtala si ani veľa. Ubehlo šesť hodín a mňa čakal obed. Jesť v jedálni nebol extra gastronomický zážitok, ale bola to jediná možnosť, ktorú som si mohol dovoliť. Zobral som si tácku príbor a postavil som sa do radu. Stará kuchárka s vlasmi v deravej sieťke mi klasickým kuchárskym švihom nabrala mäso na hrášku a spokojne som si išiel sadnúť. Pustil som sa do jedla, no mäsom na hrášku by som to nenazval. Bolo to skôr niečo čo malo byť že vraj mäso a na hrášok nejako zabudli. Pichol som do toho vidličkou. Naplo ma. Bol som presvedčený, že to čo mám na tanieri ešte pred chvíľou vedelo rozprávať. Alebo štekať. Jediné čoho som sa obával bolo, že to na mňa začne rozprávať aj teraz. Na rozprávanie som totižto fakt nemal náladu. Človek tu moc nenajedol, ale stačilo sa nadýchať tých výparov. Z taniera som vyjedol ryžu a tácku som odniesol. Išiel som späť na rajón, čakalo ma ešte ďalších šesť hodín. Keď som konečne skončil, v šatni ma čakal šéf.

,,Milan musíme ťa vyhodiť, znižujeme stavy a ty si tu krátko. Neber si to osobne proste tak rozhodli na personálnom." Nevedel som čo povedať, vlastne som ani nevedel čo cítiť. Nevedel som či mám byť šťastný, že tu už nemusím zo seba robiť debila za päť korún, alebo či mám byť sklamaný z toho, že keď si rýchlo nenájdem niečo iné, tak skončím na ulici.

,,Chceš aj niečo podpísať?"

,,Áno, papiere mám v kancli poď so mnou."

Podpísal som si výpoveď a vrátil sa späť do šatne. Prezliekol som sa a išiel som domov. Začalo snežiť a po ceste sa mi podarilo znovu spadnúť. Prišiel som do svojho polorozpadnutého bytu. Z chladničky som si vybral pivo. Bol som unavený. Zo stolu som zobral leták a pozrel inzeráty. Žiadna práca v ponuke a mne sa prestalo chcieť chodiť hľadať a robiť zo seba hlupáka. Noviny som odložil a pil som pivo. Jedno za druhým. Napokon som sa rozhodol, že to spravím. Postavil som sa a išiel som do pivnice. Mal som tam horolezecké lano ešte z čias keď som bol tínedžer a bavilo ma chodiť po horách. Bolo zaprášené, tak som ho pár krát obúchal o pivničné dvere nech sa opráši. Zobral som ho hore. Sadol si späť za stôl a otvoril ďalšie pivo. Išiel som po papier a pero. Opäť si sadol a začal som písať.

,,Nedosiahol som to ani na strednú triedu. Celý život som dúfal, že som niečo viac, že niečo vo mne je. Myslel som si, že dokážem niečo výnimočné. Som obyčajná nula a to ma už nebaví. Nebaví ma byť za hlupáka. Nebaví ma byť sám. Rozhodol som sa to ukončiť."

Vstal som a stoličku som si posunul pod luster. Lano som si uviazal o jeho konštrukciu. Postavil som sa na stoličku. Slučku som si prevliekol cez krk. Zhlboka som sa nadýchol. Bol som pripravený. Stoličku som nohou odkopol. Trhlo ma to a lano mi zachytilo hlavou vo vzduchu. Začal som sa dusiť. Šklbal som sa. Luster sa odtrhol a ja som spadol spolu s ním. Zlomil som si ruku. Bol som taká nula, že som sa nedokázal ani obesiť. Zdvihol som stoličku zo zeme a prisunul ju k stolu. Sadol si a otvoril som si ďalšie pivo.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
0
Poslať správu
Som mladý chalan, ktorý rád tvorí. Ak ma chcete podporiť, môžete tak spraviť na mojom patreone.

Chceš vedieť, keď Lukáš Lipiansky pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
10.1.2021 18:27
Dúhový pajzel
9.11.2020 18:42
Živá mŕtvola
2.11.2020 21:38
Nešťastie