Prvé stretnutie s Japonskom

Bola som rozrušená. Bol to môj prvý let do krajiny, o ktorej som doteraz vedela len z televízie a všetko sa mi zdalo úžasné. Milovala som svoje sedadlo pri okne, z ktorého som mohla pozorovať oblaky a miniatúrne mestečká, vlniace sa rieky, nepriehľadné lesy, či nekonečný oceán. Užívala som si každú minútu svojho prvého letu z Mníchova do Tokya. Neskôr som pochopila, že skúsení cestujúci preferujú sedadlo v uličke a celý let strávia so slúchadlami v ušiach a čiernymi látkovými okuliarmi na očiach. Pre mňa bol tento jedenásť- hodinový let absolútne perfektný. Úžasné bolo aj obrovské Tokyjské letisko aj keď mi trvalo asi hodinu kým som sa prehrabala všetkými kontrolami a konečne som vyšla do letiskovej haly, ktorá pripomínala veľké mravenisko.

Boli sme štyri dievčatá zo Slovenska a s kuframi a taškami rôznych veľkostí sme stáli uprostred tohto zhonu čakajúc na nejaké znamenie alebo na niekoho, kto sa nás ujme. Mal nás čakať reprezentant agentúry, cez ktorú sme mali dostať prácu, ale identifikovať Aziata podľa fotky bol dosť veľký problém, pretože podľa nás vyzerali všetci rovnako. Zato my sme sa vymykali z normálu a vzbudzovali sme patričnú pozornosť okoloidúcich. Niektorí muži dokonca narážali do stĺpov alebo ostatných ľudí nevediac odtrhnúť od nás zrak. Odrazu pred nami zastal šťúply Japonec s okuliarmi na nose a hovoril nám niečo, ako ináč, po Japonsky. Keď pochopil, že takto sa ďaleko nedostaneme, naznačil rukou, aby sme ho nasledovali a dali sme sa do pohybu. Ťahali sme sa s kuframi cez haly, eskalátory a podzemné tunely až nakoniec sme zastali na platforme pri koľajniciach, z čoho sme usúdili, že sme na vlakovej stanici.

“Šinkanzen, šinkanzen,” opakoval náš sprievodca akoby sme tomu mali rozumieť.

Odrazu sa nadzvukovou rýchlosťou prirútil vlak a zastal presne na milimeter na označenom mieste. Hneď som pochopila, že toto nie je vlak z Bratislavy do Košíc. S otvorenými ústami som nasledovala nášho sprievodcu. Keď sme sa konečne usadili, vytiahol mapu vlakovej trasy a

ukázal na poslednú stanicu. Vytiahol z vrecka pero a zakrúžkoval ju. Potom z igelitovej tašky vybral štyri krabice a podal každej z nás jednu. Mierne sa poklonil, zakýval na rozlúčku a vyšiel von z vlaku sekundu predtým, ako sa vlak pohol. Striedavo sme čumeli na seba, na mapu, a potom zase na krabicu. Vzdychla som si, vyzliekla som si sveter a pohodlne som sa usadila. Usúdila som, že je zbytočné stresovať sa, keďže sme boli uväznené vo vlaku, čo sa hýbe skoro raketovou rýchlosťou. Premýšľala som, či na Slovensku vôbec existuje vlak, čo ide tak rýchlo. Ostatné dievčatá sa skúmavo pozerali na mapu, kde bolo všetko napísané, ako ináč, po Japonsky.

“Tam máme asi vystúpiť, že?” Povedala úzkostlivo Katka ukazujúc na zakrúžkovanú stanicu.

“Asi hej,” odpovedala som. “Len neviem ako to spoznáme, lebo je to všetko po Japonsky.” Zahľadela som sa na mapu.

“Vyzerá to tak, že je to posledná stanica, tak nás hádam odtiaľto niekto vyhodí.”

Pohľad mi padol na Máriu, ktorej sa konečne podarilo rozbaliť a otvoriť drevenú krabicu. Nechápavo čumela na jej obsah:

“To toto mám jesť?” Povedala s odporom v hlase pozorujúc v jednej časti trochu šalátu, v druhej malé kukuričky, v tretej, väčšej, nejaké mäso a ryžu, a v poslednej, najmenšej, niečo zelené a fialové, čo žiadna z nás nevedela, čo to je.

“Z tohto sa určite najem,” pokračovala sarkasticky.

“Asi nám nič iné neostáva,” mudrovala Beata snažiac sa uloviť paličkami ryžu alebo kúsok mäska, ktoré vyzeralo ako kura alebo nejaká iná hydina.

“Náhodou to je dobré,” zahlásila potom, ako sa jej podarilo dať si do úst prvé sústo.

Môj pohľad zastal na Márii zúfalo bojujúcej s paličkami. Nedarilo sa jej ukoristiť žiadny kúsok jedla a zrnká ryže či kúsky kukurice padali rovno naspäť do krabice.

“Do riti, ja sa s týmito drevami nenajem,” zahlásila zúfalo a začala chytať jedlo do rúk a pchať si ho do úst. Všetky sme sa začali nahlas rehotať.

“Čo títo ľudia nepoznajú vidličky či čo?” pokračovala Mária ospravedlňujúco.

A akoby toho nebolo dosť, chudina Mária bola prvá, čo sa impulzívne vrhla aj na zelenú guličku v najmenšej priehradke. Chcela som ju zastaviť a povedať jej, aby si dávala pozor, že to môže byť štipľavé, lenže Mária si hodila do úst celú guličku predtým, ako som stihla niečo

povedať. Odrazu zčervenela, potom začala byť fialová, a nakoniec sa zdalo, že jej oči vypadnú z jamôk. Začala kašľať a z hrdla sa jej vydralo:

“Vodu, vodu…”

Všetky sme sa zúfalo snažili nájsť všetky fľaše vody, čo sme mali a ona ich zaradom vyprázdňovala. Keď to trochu rozdýchala, uvedomili sme si, že sa celý vozeň na nás dobre zabáva a Japonci sa potichu smejú a chichocú na našej hlúposti. Neskôr mi bolo vysvetlené, že to bolo wasabi a treba si z neho dať len maličký kúsok. Mária odložila krabicu a zahlásila:

“Takéhoto niečoho sa už nikdy nedotknem, veď ma to skoro zabilo.”

Polohladné sme sa oddávali rozhovoru keď vlak zastal na presne vyznačenom mieste a ľudia začali vystupovať. Nikto vo vozni neostal a tak sme sa zdvihli aj my a vytiahli sme sa na platformu. Boli sme unavené a jediné po čom sme túžili bola posteľ a sprcha. Ani sme nestihli položiť kufre na zem a dovalil sa k nám pán v strednom veku a naznačil nám, aby sme ho nasledovali. Vyšli sme von zo stanice a nasadli sme do obrovskej Toyoty, ktorá sa dala okamžite do pohybu. Nevedeli sme, či ideme kam máme ísť, alebo nás niekto unáša na neznáme miesto. Ostávalo nám len veriť, že sme v tom správnom aute, ktoré nás odvezie do tej správnej destinácie. Cesta nás uspávala a tak sme sa pomaly začali pohružovať do sveta spánku, keď naše sny pretrhlo škrípanie bŕzd. Zastali sme. Zívajúc sme vystúpili z auta a ocitli sme sa uprostred zhonu obytnej štvrte plnej chodcov, áut a obchodíkov. Vytrepali sme sa na tretie poschodie jednej z bytoviek a nevedeli sme sa dočkať kedy konečne položíme svoje telá na mäkké matrace a zmyjeme zo seba pot a špinu z lietadla či Šinkanzenu. Pán v strednom veku nás previedol po trojizbovom bytíku. Jedno mi nesedelo - nevidela som tam žiadne postele, alebo aspoň niečo, čo sa podobá na posteľ.

“Kde máme spať?” Opýtala som sa nechápavo svojou lámanou angličtinou.

Chvíľu premýšľal, čo asi od neho chcem a nakoniec ukázal na jednu časť izby, kde bola podlaha z bambusu. Zachytil naše nechápavé pohľady a tak sa rozhodol predviesť nám celý process krok po kroku. Z malej skrinky vytiahol prikrývku, položil ju na bambusovú podlahu a zabalil sa do nej ako do spacáka. Keď zo spacáka vyliezol, spomenul si, že zabudol na vankúš. Zo skrinky vybral “vankúš” a so smiechom nám predviedol, ako si ho máme dať pod hlavu. Vankúš by ma celkom potešil, až na to, že tento vankúš bol z dreva. Vyzeral ako hrubá drevená tehlička potiahnutá na vrchu látkou. Nemali sme čas protestovať. Naše prvé stretnutie s Japonskou kultúrou bolo prerušené krikom Katky, ktorá sa vrútila z terasy do obývačky.

“Je tam pavúk!!!” Kričala a zakrývala si oči.

Všetci sme sa opatrne presunuli na terasu.

“Pri práčke!” Ukazovala Katka.

Obrátili sme naše pohľady smerom k práčke a v panike sme všetky ustúpili.

Popri práčke si kľudne liezol obrovský čierny chlpatý pavúk.

“Veď to je tarantula!” Prehovorila som v strachu.

Ale náš sprievodca nestrácal hlavu. So smiechom sa pohol k tarantule, zobral ju a zhodil ju dole. Keď sme sa trochu ukľudnili, prehovoril lámanou angličtinou:

“Päť hodín, robota,” a ukázal na číslo päť na svojich hodinkách. Neveriacky sme sa na neho pozreli a vzápätí sa všetky dievčatá otočili ku mne, lebo ja som bola jediná, čo vedela trochu po anglicky. Obrátila som sa k nemu:

“O piatej máme ísť do roboty?” opýtala som sa nechápavo.

“Áno,” prikyvoval naradostený, že ho niekto pochopil. “Päť hodín ja tu, robota,” pokýval hlavou, mierne sa uklonil a zmizol za dverami.

Vtedy sme ešte nevedeli, že práca a disciplína je v Japonsku nadovšetko. Mária prehlásila, že po dvadsať-štyri hodinovom cestovaní sa na robotu môže akurát tak vykašlať a Katka plakala, že do Japonska neprišla spať na podlahe a zabíjať tarantule. Ja som si časom niektoré výdobitky Japonskej kultúry užívala. Napríklad, vyhriata záchodová misa s automatickým umývaním sa mi páčila tak, že som si ju chcela priniesť aj naspäť domov. Napriek únave sme o piatej pekne krásne boli nastúpené do roboty. A v tomto bytíku sme prežili ďalších šesť mesiacov, ktoré nám pripravili veľa zážitkov a zaujímavostí. Ale to už patrí do iného príbehu…

Nella Mrázič

Príbehy z väzenského prostredia si môžete prečítať na väznicalive.com alebo vaznica.com