Láska za mrežami

Väznica bola predsa skazené prostredie páchnúce plesňou a plné nezmyselných hádok, sĺz, či napadnutí. Niečo také jemné a krehké ako cit tu predsa nemohlo prežiť, nie to ešte vzniknúť...

Sedela som za svojim stolom a v ruke som držala list. Nebol adresovaný mne, alebo jednému z mojich kolegov. Bol to list od môjho pacienta, ktorý sa vôbec nemal dostať do mojich rúk, ale dostal sa, lebo bol zabavený pri prehliadke jeho cely. Moje oči prechádzali z písmenka na písmenko.

„Keď som ťa zahliadol, rozbúchalo sa mi srdce. Ani nevieš ako mi chýbaš, som do teba blázon, v ušiach počujem tvoj zvonivý smiech...“

Neprekvapilo ma to. Takéto listy väzni písali svojim láskam a ženám, o ktorých snívali a na ktoré mysleli počas osamelých nocí. Zavrela som ho. Nerada som pchala svoj nos do súkromia iných ľudí. Cítila som sa tam ako votrelec, čo si sám napísal pozvanie na túto súkromnú párty. Už som list skoro odložila nabok, keď ma zaujala veta na druhej strane.

„Dúfam, že ťa skoro uvidím v jedálni alebo na chodbe.“

Došlo mi, že tento list nebol pre priateľku alebo milenku žijúcu na druhej strane ostnatého drôtu. Bol pre niekoho, kto bol tu, dnuka, niekoho, kto je tiež súčasťou tohto samostatného organizmu. Nechcela som tomu uveriť. Väznica bola predsa skazené prostredie páchnúce plesňou a plné nezmyselných hádok, sĺz, či napadnutí. Niečo také jemné a krehké ako cit tu predsa nemohlo prežiť, nie to ešte vzniknúť. Chvíľu som sa bránila nazvať to láska a snažila som sa nájsť v tom manipuláciu a povrchnosť, len taký vzťah z núdze alebo niečo na získanie pozornosti a to všetko len preto, aby som si potvrdila svoj vlastný image o väznici. Lenže ona bola tu, láska, ktorá sa nezľakla zamrežovaných okien a dverí a Eros vystrelil svoje šípy priamo do srdca môjho pacienta.

Viac som nepotrebovala. Musela som zistiť kto bol ten druhý väzeň! A ako to už vo väzení býva, nič sa neudrží dlho pod pokrievkou. Tentoraz mi pomohla Miss O bez toho, aby niečo tušila. Vošla do mojej kancelárie a vzdychla si:

„Tvoj pacient Raymond bol práve prijatý na krízové.“

Zbystrila som.

„Čo?“ Povedala som neveriacky. „Raymond nikdy nerobil problémy, bol u nás asi päť krát a nikdy nebol na krízovom. Je tichý, robí čo treba...“

„Vraj sa chce zabiť,“ prerušila ma Miss O a ja som sa zasmiala.

„Raymond, zabiť sa? A čo také sa mu prihodilo? Čo mu včely uleteli?“

„Vraj ho nepustili na náboženské servisy a on sa potrebuje pomodliť a udržať si kontakt s Bohom,“ vysvetľovala Miss O sarkasticky.

„Zabiť sa kvôli bohu, to je martýrstvo, nie?“

Podotkla som a Miss O na mňa hodila divný pohľad, akoby vôbec nechápala o čom hovorím.

Zamyslela som sa. Hlavou mi prebehol obsah listu, ktorý ležal zložený na mojom stole a ktorý bol pravdepodobne dielom práve pána Raymonda.

„Nebol niekto iný prijatý na krízové zhruba v tom istom čase?“ Opýtala som sa.

Tentoraz sa zamyslela Miss O.

„Mám tam len dvoch schizofrenikov čo dekompenzujú...“ Odmlčala sa. „Jáj, a včera v noci bola zase prijatá naša milá Carmen.“

V mojej hlave sa rozsvietilo červené svetielko.

„Takže v noci bola prijatá Carmen a dnes Raymond,“ snažila som sa dať si dokopy všetky fakty.

„Vieš čo si myslím?“ opýtala som sa Miss O chystajúc sa prezradiť jej moju konšpiračnú teóriu. „Určite sa mali stretnúť na náboženských servisoch, ale Raymonda nepustili, tak si dali rande na krízovom.“

Podala som Miss O list od Raymonda.

„Toto sa našlo v Raymondovej cele.“

Miss O preskenovala list očami a s úsmevom sa opýtala:

„To ako oni spolu chodia? Akože majú vzťah?“

„Možné to je a dávajú si rande v rôznych blokoch...aké romantické,“ vzdychla som si.

„Tá Carmen naozaj dokáže namotať hocikoho,“ povedala Miss O.

„To vieš, s takou riťou si tu môže vyskakovať,“ zahlásila som.

Carmen patrila k našim známym transrodovým väzňom. Vždy mala perfektne urobené vlasy a nechty a príliš silný make-up pre toto prostredie. Keď sme počuli meno Carmen, vedeli sme, že budú problémy. Carmen mala totižto úžasnú schopnosť upriamiť na seba pozornosť vždy a všade. A bola známa aj tým, že si rada dávala rôzne predmety do svojich telesných otvorov a niekedy si ich nevedela vytiahnuť, čo si vyžadovalo malý chirurgický zákrok. S Miss O sme uzavreli pakt na sledovanie vývoja vzťahu Carmen a Raymonda.

Na krízovom sa im veľmi nepáčilo aj napriek tomu, že mali cely vedľa seba. Keď sa strážnici nepozerali, posielali si zaľúbené odkazy a celú noc strávili s uchom a ústami na stene. Pripadali mi ako dvaja zaľúbení stredoškoláci na školskom výlete. Obidvaja boli z krízového prepustení hneď na druhý deň, lebo akosi ich spontánne prešli samovražedné myšlienky. Odišli naspäť do svojich ciel v tom istom bloku a nenechali si ujsť žiadnu príležitosť na fyzické zblíženie. Keď si mysleli, že sa nikto nepozerá, dotýkali sa rukami, pri zoraďovaní sa nenápadne na pár sekúnd držali za ruky, niekedy sa im dokonca podarilo spojiť jazyky a na chvíľu ochutnať sliny toho druhého. Najviac priestoru mali na náboženských servisoch, kde sa nenápadne skrývali vzadu a snažili sa ochutnať čím najviac z toho druhého. Ako ďaleko boli schopný zájsť nikto nevie a ani vedieť nechce, ale raz sa mi dostalo do uší, že ich nový strážnik neoboznámený s ich vzťahom poslal do sprchy v tom istom čase.

„Čo vám preskočilo?“ Opýtala som sa strážnikov, ktorí sa len rozrehotali a veľavravne na seba pozerali.

„On je nový,“ poklepal jeden z nich na plece nového strážnika, ktorý sa celý červenal.

„Veď im to dopraj, Miss M,“ smial sa ten najskúsenejší strážnik.

Ja som im to dopriala. Ako som o tom uvažovala a všetko som zvažovala, musela som uznať, že všetko nasvedčovalo tomu, že Raymond je skutočne do Carmen zaľúbený. Chodil rozžiarený akoby cez noc vsakoval energiu priamo z centra slnečnej gule a celý jeho život sa začal točiť okolo vymýšľania možností na stretnutia s Carmen. A Carmen opätovala jeho pozornosť. S istou dávkou žoviálnosti, ktorá jej prislúchala mu posielala lístočky s narúžovanými perami a vzdušné pusinky. Chvíľu som premýšľala, čo si Raymond vybral, či penis alebo vagínu, lebo Carmen mala stále obidvoje. Ale to nebolo dôležité.

Dôležité bolo, že jednému na druhom záležalo, že láska ešte nevymrela, ani tu, vo väzení. Že som mohla pozorovať úžasné spojenie dvoch ľudí, ktorí sa zdali byť tými najmenej pravdepodobnými milencami. Bohužiaľ, láska vo väznici nie je prioritou a tak sa stalo, že Raymond bol premiestnený do inej inštitúcie. Všetci si pamätáme ako pri odchode prechádzal popri Carmeninej cele. Carmen tiekli slzy po tvári. Raymond pristúpil k okienku na jej dverách a ich ruky sa na pár sekúnd spojili.

„Milujem ťa, navždy,“ povedal potichu a odišiel.

Čo bolo s nimi ďalej, neviem. Teda okrem toho, že Carmen bola na druhý deň prijatá na krízové, tentoraz kvôli skutočnému samovražednému úmyslu. Verím, že si naďalej písali a raz sa zase stretli, v lepších a krajších podmienkach, ktoré boli viac naklonené ich citom.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
2
Poslať správu
Volám sa Nella a píšem príbehy...ako sa hovorí, každý človek má príbeh a ja by som pridala, že niektorí ľudia ich majú plné vrece. Mojou hlavnou inšpiráciou sú samotní ľudia s ich normálnymi starosťami, radosťami, neurózami, či mániami. Nadchýnajú ma osudy ľudí, ktoré ich donútili k netradičným reakciám, ale aj životy úplne obyčajných mužov a žien, ktorí strávia celý život od ôsmej rána do štvrtej poobede v jednej kancelárii. Veľa mojich príbehov je z väzenského prostredia a sú inšpirované mojou prácou s väzňami; každý deň počúvam náreky, vyhrážky, či emocionálne vzplanutia väzňov. Niektoré príbehy sú šokujúce, iné zase šokujúco komické. Prečítaj si, čo sa dnes vo Väznici udialo! A pozor! Vo väznici ma všetci volajú Miss M. väznicalive.com vaznica.com nellamrazic@gmail.com

Chceš vedieť, keď nella mrázič pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.

Ďalšie články autora

Zobraziť všetky
12.10.2020 20:31
Vôňa Maroka