Scény z normálneho života

Posledné dni na mňa sadla zvláštna nálada. Bola som zamĺknutá, akoby som už nemala čo povedať alebo písať. Došlo mi, že všetko zaujímavé už bolo napísané a povedané a moje myšlienky sú vlastne úplne zbytočné. Napriek tomuto náhodnému osvieteniu som sa rozhodla uprednostniť svoj egocentrizmus a podeliť sa s vami o zážitky z minulých týždňov keď som sa stala svedkom alebo dokonca aktérom v troch nezákonných a neetických činov. Nebudem prezrádzať viac, ako to všetko dopadlo, posúďte sami.

Scéna 1

Bol pondelok a ja som unavená z roboty a šoférovania konečne zaparkovala pred svojím domom. Môj deň v práci nebol veľmi hektický, ale menšie množstvo pacientov bolo vykompenzované stresom z možnosti a nemožnosti exekúcie predpisov súvisiacich s našou milovanou svetovou pandémiou, ktorej už majú všetci plné zuby. Rozhovor s pacientom, čo má na tvári masku nebol problém, ale dávanie rôznych testov bolo takmer nemožné, alebo dokonca úplne nemožné, ale, ako vždy, muselo byť vykonané. A ja, ako vzorný zamestnanec, som poslúchala...

Ako som vystupovala po schodoch k dverám môjho bytu, zbadala som mladého muža ako dvíha balíček spred dverí môjho suseda a dáva si ho do ruksaku. Nespozoroval ma a odišiel, na moje prekvapenie, o dva domy ďalej, kde spred dverí domu zdvihol veľkú tučnú obálku. Začala som ho seriózne sledovať. Úplne normálne podišiel k tretiemu domu a zobral ďalší balíček. Bolo to jasné. Nespúšťajúc z neho oči som vyťukala číslo polície a o pár minút sa spoza rohu vynorilo policajné auto. Stručne som im vysvetlila o čo ide a dvaja policajti sa pobrali pohovoriť si s týmto nenápadným zlodejíčkom. Spokojne som odišla domov a zvyšok policajnej intervencie som sledovala z okna, lebo celá táto scénka prebiehala rovno pred mojím oknom.

A zlodejíček sa vykrúcal! Kričal, dupal, prosil a nakoniec sa snáď aj rozplakal. Skončilo to tak, že ho naložili do auta a zmizli. Zatiahla som záves.

Tú noc som spala dobre. Nič sa mi nesnívalo, alebo sa mi možno aj snívalo, ale som si to nepamätala. Po rannom rituáli som vykročila z domu, ale hneď som sa zase stiahla naspäť. Zaujalo ma prázdne miesto pred dverami, kde zvykla ležať rohožka. Poobzerala som sa okolo seba a rohožku som zahliadla neďaleko v tráve. Vedela som, že ju nemohol odfúknuť vietor, na to bola príliš ťažká a ani ju nemohlo odniesť žiadne zviera...veď prečo by to robilo? Moju indíciu vehementne potvrdil sused, ktorý sa, ako na zavolanie, objavil na schodoch svojho domu.

„Vrátil sa! Ten zlodej zo včera sa vrátil!“

Vysvetľoval intenzívne a rozhadzoval rukami.

„Mám to na kamere...išiel k vášmu domu, nažil s otvoriť dvere a keď to nešlo, prevrátil rohožku. Potom išiel k mojím dverám a keď zistil, že sú zamknuté, odišiel dozadu, ku garážam. Neviem, čo tam robil, tam nemám kameru.“

„Dal si video policajtom?“

„Dal! Išiel som tam hneď ráno o šiestej. Vykrúcali sa, vraj to nie je on, ale je jasné, že je to on, veď ho spoznám na kamere!“

Prikývla som.

„Musím bežať, už meškám do roboty,“ povedala som a rýchlo som vykročila ku garážam.

Najprv som chcela vojsť do auta a naštartovať, ale vzápätí som si to rozmyslela. Naštartoval som z diaľky a čakala som, čo sa stane. Nič sa nestalo, auto fungovalo normálne ako včera. Otočila som sa k susedovi a zakričala som:

„Skontroluj si auto predtým ako niekde vyrazíš!“

Posadila som sa dnu a nesmelo som stúpila na brzdu, potom na plyn, potom zase na brzdu...všetko fungovalo tak ako predtým.

Scéna 2

William bol dobrý muž. Niekedy si myslel, že bol k niektorým ľuďom až príliš dobrý. Pracoval ako manažér obchodu s veľmi luxusnou značkou a jeho manželka a dcéra boli vždy nahodené podľa najnovšieho trendu. Čo viac si mohol želať! Aj keď síce, pravdupovediac, predaj vecí tejto luxusnej značky bol čím ďalej horší a to hlavne kvôli záplave nových značiek na trhu, ktoré boli podstatne lacnejšie a jeho manželka musela občas prihodiť nejakú tú stovku či dve zo svojich úspor do rodinného rozpočtu. Ale to nebolo dôležité, on bol hlavný živiteľ rodiny. Až jedného dňa, v marci, si jeho šéf zavolal všetkých zamestnancov do svojej kancelárie a s predstieranou ľútosťou im oznámil:

„Náš obchod sa kvôli svetovej pandémii zatvára...všetci ste prepustení...môžete ísť na podporu...“

Ďalej nepočúval. Nedalo sa povedať, že to bolo nečakané. Vlastne to bolo viac čakané ako nečakané, ale nebolo to vítané. Vlastne ani sám nevedel aké to bolo. Odrazu bol nezamestnaný, z minúty na minútu sa z neho stal chudák, ktorý prosí štát o podporu. Zaregistroval sa na úrade práce a pravdupovediac, prvé týždne si celkom užíval túto neplánovanú dovolenku aj keď si všetci museli zvyknúť na to, že sú doma všetci. Každú chvíľu boli doma všetci-jeho manželka, dcéra a on, všetci boli všade, v obývačke, v spálni, v kúpeľni, všetci boli stále doma v ich malom dvojizbovom byte. Začalo mu to liezť na nervy a po troch týždňoch mu liezlo na nervy úplne všetko...správa a dcérine virtuálne vzdelávanie, plná chladnička, preplnená špajza, prázdna chladnička a hlavne všetko, čo robila jeho manželka. Všetko čo urobila bolo jednoducho nejakým spôsobom odrazu nesprávne a zlé a hlúpe. Nevedela ani kura upiecť! Vždy tam dala málo soli. A upratovať teda nevedela vôbec! Vôbec neumývala riad poriadne, tak ako sa má. A zem bola stále špinavá. Nechápal prečo používala ten najnemožnejší mop aký existoval! A najhoršie bolo to, že sa snažila byť milá.

„Nezúfaj, po tejto pandémii si niečo nájdeš...môžeš robiť rozvoz jedla alebo výrobkov pre nejaký veľkoobchod, počula som, že prijímajú ľudí...“ hovorila.

Nenávistne sa na ňu pozrel.

„Ja mám ísť robiť donášku? Nebudem robiť debilného rozvážača! Vieš aký je náš problém? Že ty mi nepomáhaš! Ty by si si mala nájsť robotu! Aj tak ako žena v domácnosti nestojíš za nič! Nevieš variť, upratovať, nevieš robiť vôbec nič! Si úplne neschopná nula! Bezo mňa si nič!“

Najhoršie bolo, že nemohol spať. Prevaľoval sa v posteli, premiestnil sa na gauč, potom zase do postele...nič, len čumel do stropu. Spomenul si, že v mraziaku má ešte trochu marihuany. Ušúľal si cigaretku a potiahol. Rozhostil sa v ňom pokoj, krásny prázdny kľud, aký necítil už mesiace. Položil hlavu na vankúš a zaspal. Na druhý deň si obstaral viac trávy, aby mal do zásoby. Potreboval niečo, čo mu pomôže zaspať, lenže jeho žena to vôbec nepochopila. Vytkla mu, že míňa peniaze na trávu akoby ona bola svätá. Zase robila to posraté kura a zase ho málo osolila! Pri večeri si vytiahol kúsok kuraťa z úst a nahnevane ho hodil na zem.

„Toto sa nedá žrať!“

Chytil do ruky soľničku.

„Nevieš to kura osoliť?“ otočil sa k nej. „Toto je soľnička! Soľnička!“ Začal prudko sypať soľ na kura. „Takto sa solí, takto sa soľ používa!“

So slzami v očiach odišla od stola a zavrela sa v spálni. Chvíľu za ňou pozeral, potom sa spokojne usmial a otočil sa k dcére.

„To nevadí, my dvaja sa najeme spolu...my mamu vlastne ani nepotrebujeme. Nech si tam ostane keď tam chce byť zavretá.“

Posunul sa bližšie k dcére, rozprával jej veselé historky z detstva, vtipkoval a ona sa smiala a smiala. Predsa len bol ten najlepší otec na svete. Večer si zapálil trávu a dokonca sa celkom dobre vyspal. Lenže akonáhle jeho žena vošla do kuchyne, začal byť nahnevaný. Nechápal, ako môže robiť všetko zle, úplne všetko, ešte aj spôsob, akým sa pozerala a ako chodila ho iritoval. Po dlhých rozhovoroch a obviňovaní jeden druhým sa rozhodli, že sa rozídu. Bola to úľava, hlavne pre ňu, cítila sa akoby jej spadol kameň zo srdca. Súhlasil s tým, že si nájde podnájom a aspoň na čas odíde. Ona čakala a čakala a on nie a nie odísť. Prešiel týždeň, potom dva alebo tri, dokonca to už boli štyri týždne a on bol stále tam. Nakoniec sa vyjadril tak, že sa mu vyjasnilo v hlave a on si uvedomil, že odísť by mala ona a nie on. Zase sa hádali. Ale tentoraz to zašlo priďaleko. Vytiahla z chladničky sáčok s marihuanou, hodila ho do záchodu a spláchla. To nemala robiť! Rozzúril sa. Ako sa rozzúril! Zdvihol ruku a strelil jej facku. Nečakala, schmatla mobil a zavolala políciu.

Policajti prišli, vypočuli si obidve strany, boli chápaví a profesionálni. Nakoniec sa jej opýtali:

„Môže tu Váš manžel ostať do rána, alebo chcete, aby odišiel hneď?“

Ukľudnená a vychladnutá povedala:

„Môže ostať do zajtra...je neskoro, nemá kam ísť.“

Policajti sa otočili k nemu a položili mu tú istú otázku:

„Môže tu Vaša manželka ostať do rána, alebo má odísť teraz?“

S úškrnom odpovedal:

„Musí odísť hneď, je nebezpečná, je to alkoholička.“

Neverila svojím ušiam, nechápala, čo sa práve stalo. V šoku si zobrala pár vecí na oblečenie a zubnú kefku a policajti ju vyviedli von. Nevedela kam má ísť, čo má robiť...nerozumela vôbec ničomu, cítila s hlúpa a podvedená. Týždeň spala na gauči u kamarátky a nemohla vidieť svoju dcéru. Po desiatich dňoch stiahol obžalobu, ale tentoraz mu na to nenaletela. Mohla sa vrátiť domov, ale vedela, že toto bol len začiatok...

Scéna 3

Moja slobodná kamarátka si konečne niekoho našla! Po mesiacoch krátkodobých a virtuálnych vzťahov konečne stretla niekoho, kto sa jej pozdával. Vlastne ho ani tak doslova nestretla, do kontaktu ich dala jej kamarátka cez live chat a vyzeralo to ako ideálny vzťah ušitý presne na mieru. Jej nápadník bol rozvedený, bezdetný a navyše bol členom námorníctva odvelený niekde na Blízkom Východe, čo jej, emancipovanej žene, ktorá je zaneprázdnená svojimi vlastnými vecami nesmierne vyhovovalo. Rozprávali sa o rodine, o deťoch, o tom ako vyrastali a on sa pýtal tie správne otázky:

„Aké auto sa ti páči? Kde chceš žiť? Aký chceš dom?“

Dokonca mu poslala fotky niekoľkých domov, ktoré sa jej páčili, aby zistila, či na nej náhodou nechce šetriť. A on bol štedrý. Neváhal ponúknuť jej ten najlepší a najdrahší dom zo všetkých. O pár týždňov sa mu posťažovala, že sa jej pokazilo auto a že by naozaj potrebovala nové.

„Aké auto by si chcela?“

Opýtal sa so záujmom.

„Land Rover,“ povedala bez rozmýšľania...bolo to jej obľúbené auto!

„Dobre, pošlem ti peniaze,“ povedal a ona sa smiala.

O dva dni jej niekto volal z neznámeho čísla. Zodvihla.

„Tu je špeciálna kuriérska služba, máme pre Vás zásielku.“

Myslela si, že jej priniesli oblečenie, čo objednala pre deti.

„Môžete to nechať pred mojimi dverami.“

„Potrebujem podpis.“

„Dobre, doma budem tak za päť minút.“

Nechápala, prečo by potrebovali podpis, ale nevenovala tomu zvláštnu pozornosť. Zaparkovala pred svojím domom a z neďalekého auta vystúpil muž s obálkou v ruke a ponáhľal sa k nej.

„Ste pani White?“

„Áno, to som.“

„toto je pre Vás,“ podával jej tučnú obálku. „Podpíšte mi to sem,“ ukazoval na určené miesto na papieri.

Zahľadela sa na obálku.

„Čo to je? Myslela som, že ste mi priniesli oblečenie pre deti.“

Zasmial sa.

„Dvestotisíc,“ povedal bez mihnutia oka.

Zabehli jej vlastné sliny a rozkašľala sa. Keď sa konečne zmohla na slovo, opýtala sa.

„A od koho?“

„To ja neviem, ja len doručujem. Podpíšte mi to sem.“

Odrazu sa zľakla. Dvestotisíc v obálke...len tak...v tom niečo bude! Veď kto by jej len tak poslal dvestotisíc dolárov! A bohvie čo v tej obálke naozaj je!

„Nechcem to...pošlite to naspäť.“

Vykoktala, otočila sa a vošla dnu do domu. Zamkla dvere. Išla rovno k počítaču a vymazala kontakt svojho nápadníka. Vymazala ho aj zo svojho facebooku a z mobilu a aj zo svojho celého života.

Čo myslíte, dopadli tieto príbehy tak, ako by ste to čakali alebo sa vyvinuli svojím vlastným smerom? Niekedy premýšľam ako by to dopadlo keby zlodejíček balíkov našiel dvere nášho domu otvorené, alebo čo by sa stalo, keby moja kamoška prijala štedrý darček od svojho nápadníka...a ako dopadne rozvod normálneho manželského páru, to si netrúfam ani tipovať. Zákon a kriminalita niekedy fungujú podľa svojich vlastných pravidiel.