Malý korporátnik vo veľkom svete: Školský zájazd

Keď sa korporátnik dostal prvýkrát do sveta.

Písal sa rok 2014 a ja som prvýkrát pričuchol ku kariére korporátnika. Po ukončení všetkých online aj neonline školení a získaní neskutočného množstva virtuálnych certifikátov (doktori a právnici sa môžu schovať) som sa dostal k tomu, čo budem vlastne robiť. Moja práca nebola najdôležitejšia práca na svete, ako to opisujú ľudské zdroje v korporáciách, ale nebolo to zlé a cítil som zodpovednosť a rešpekt. Na druhej strane, vôbec som si nemyslel, že by tam bolo niečo, čo by stálo za cestovanie celkovo a nie ešte do iných krajín. Mal som pravdu. Cestovalo sa u nás veľmi výnimočne a počet business tripov sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. A tak dni plynuli a ja som sa učil skrotiť ergonomickú stoličku a firemné systémy.

Ako všetci vieme, všetky korporácie sú neskutočne "dynamické" a zmena prichádza každých pár týždňov alebo mesiacov. Ak sa zmena náhodou neudeje, musí sa za trest toto slovo minimálne päťkrát objaviť v prezentácii. V tomto prípade zmena naozaj nastala a zmenil sa nám šéf v zahraničí. To znamenalo veľa mítingov a telekonferencií. Jedného dňa za nami prišla naša team leaderka a povedala, že sa chystá ďalší míting. Super, vravím si, opäť celý deň dlhé hodiny počúvať príhovory a práca stojí. Lenže tentokrát to bolo iné. Toto nebude cez telefón, ale osobne – v Londýne!

Náš tím pozostával z mladých ľudí v podobnom veku, ktorí si ešte vedia spomenúť na svoje školské časy a nemali problém sa svojim správaním vrátiť do svojich mladších ja. Vypukla hromadná radosť a nadšenie ako keď sa ide na školský zájazd. Ideme do Londýna! London's calling! To boli najčastejšie hlášky šíriace sa našou kanceláriou.

Mal som zmiešané pocity. Nebol som scestovaný a v Londýne som pred tým vôbec nebol. Taktiež som toho veľa nenalietal a už vôbec som nemal potuchy, o čom sú takéto hromadné pracovné zájazdy. Ďalšia vec bolo oblečenie. Tam si asi svoje pohodlné tričká a tenisky nezbalím.

O pár týždňov sme sa všetci stretli na letisku a s humorom rozoberali, či vôbec môžeme letieť tým istým lietadlom, keďže je naša robota taká dôležitá.

Tak či tak, šťastne sme doleteli a s malou dušičkou sme sa zvítali s našimi kolegami a šéfmi, ktorých sme doteraz poznali iba cez fotku z počítača. V tejto dobe skoro nikto z nás nevedel, čo ktorý z nich robí. Pochopiteľne som sa ani nemohol zapájať do nejakých diskusií a tak som sa len usmieval a prikyvoval.

Po uvítacích small-talkoch sme sa šli konečne ubytovať. Ubytovanie bolo tip-top, avšak ak chcete ubytovať väčšie množstvo ľudí, hotel musí vytiahnuť aj svoje horšie izby. Jednou z týchto kuriozít bola izba, kde okno síce bolo, ale izba hraničila s vedľajšou budovou, teda v metrovej vzdialenosti od neho bola stena. Okno bolo prakticky zamurované. Izbu našťastie vymenili (gratulujem tomu kto ju následne dostal). Na druhej strane v ponuke boli krásne izby, ale ako to býva, tie dostanú také osoby, čo nie sú spokojné s ničím. Príkladom je moja kolegyňa. Dajme jej meno Magda (aby sa vám to neplietlo, lebo Magda ešte bude mať svoje momenty). Po vzhliadnutí zamurovanej izby z Magdy vypadlo: Viem ako sa cítiš, tiež to nemám na izbe veľmi pekné. Celá slovenská skupina sme sa zhlukli a nasledovali sme ju do jej izby. Tá nepekná izba bola apartmán s balkónom a výhľadom na centrum Londýna. Strašné!

Moja nemohúcnosť v zapojení sa do diskusie pokračovala počas celého týždňa. Pozerali sme sa na grafy, mottá a prezentácie, ktoré mi nedávali zmysel, a ako to býva, zmena a zlepšenie boli kľúčové slová.

Prvé vydýchnutie prišlo uprostred týždňa kedy bola naplánovaná prehliadka mesta. Nebol by to Londýn, ak by neprebiehala v poschodovom autobuse - double deckri. Všetci v ten deň boli milší ako inokedy. Dokonca jeden Švajčiar rozdával pekne balené čokolády. Nemal som chuť, tak som si ju len hodil do saka. Prehliadka mesta bola úchvatná až na podivného sprievodcu. Pomaly sme sa blížili ku koncu a bol som rád, keď som uvidel náš hotel, lebo toho roku bolo v Londýne naozaj horúce leto. Keď som vystupoval, vrazil mi do nosa silný pach čokolády. Pomyslel som si, že aj Londýn má podobné problémy ako Bratislava s Figarom a zápach čokolády sa šíri mestom keď vietor zafúka nesprávnym smerom. Bohužiaľ nebola to pravda a musím konštatovať, že nie je veľmi múdre vkladať švajčiarsku čokoládu do saka uprostred leta. Áno, moje sako aj košeľa vyzerali, akoby som padol do hovna. Akurát voňalo po čokoláde. Vyskočil som z autobusu akoby sa nič nestalo a držal si sako tesne pri košeli. Vyhol som sa všetkým návrhom na konverzáciu, vbehol do izby a zhodil zo seba oblečenie. Všetko išlo do vane a pokúšal som sa to vyčistiť aspoň do takej miery, nech to neznečisťuje nič naokolo. Možno práve takto vymysleli ten dezodorant s vôňou čokolády... Odvtedy som na mítingy chodil bez saka.

V korporácii ti opakujú, že aby si bol úspešný, musíš sa zviditeľniť. Ako sa v korporátnej slovangličtine hovorí: musíš mať visibility. Netreba mať nevyhnutne vedomosti. Stačí, keď sa zviditeľníš akýmkoľvek spôsobom. To sa udialo aj v mojom prípade a nie, nebolo to čokoládové sako, i keď som k tomu mal naozaj blízko. Posledný večer môjho londýnskeho dobrodružstva šéfovia vymysleli spoločný program vrátane večere. Jeden z miestnych kolegov nás zaviedol do reštaurácie, kde vraj robia perfektné fish & chips. "Tradičné" fish & chips sme večerali netradične v indickej štvrti. A čo sa týka programu, nasledoval bowling a ako inak, korporátny večer treba predsa zakončiť obľúbenou činnosťou všetkých introvertov - karaoke! Po nekonečnom presviedčaní od jedného z amerických kolegov som s nim zanôtil jeden duet. Pesnička bola Help od Beatles, ktorá sa veľmi hodila na danú situáciu. Celkom som sa do toho vložil, keďže som to myslel vážne. V našej nadnárodnej delegácii to zarezonovalo a na ďalší deň už každý vedel, kto som. Ale nebolo to len o mne. O pozornosť som sa musel podeliť. Magda poňala pesničku Staying Alive svojsky a text pozmenila na Steak Around. Musíte uznať, že tomuto sa nedalo konkurovať.

Konečne prišiel posledný deň. Všetci sa už tešili domov lebo boli unavení po večernom programe. Náš nový šéf sa však zdal v najlepšej kondícii. Jediné známky jeho únavy boli iba výraznejšie kruhy pod očami. Tie nezabránili triumfálnej prezentácii, ktorej zlatým klincom bolo motivačné video. Ako ukážku prekročenia limitov si vybral video, ktoré ukazuje, že vraj existuje auto, ktoré sa vie premeniť na lietadlo. Vraví, pozrite sa, nič nie je nemožné, keď už aj autá vedia lietať. Všetci boli nadšení a unesení a nevedeli si predstaviť, ktorá z najvyspelejších krajín či firiem sveta takéto auto vymyslela. No tak počkať. Toto som už niekde videl. Nie je to náhodou ten prototyp lietajúceho auta, čo vyrobili pri Nitre? Samozrejme, že áno. A tak, keď prišla príležitosť, moja ruka sa veľmi pomaly zdvihla. Narušil som rozpravu a nesmelo som povedal, že to auto pochádza od firmy, ktorá je na Slovensku.

Ďakujem tejto firme, že pomohla zviditeľniť Slovensko a za tie výrazy všetkých mimo slovenských kolegov, ktorí len uznanlivo prikyvovali. Odvtedy sa ma všetci pýtali, kedy ich už odveziem vo svojom lietajúcom aute. A môj nový šéf sa ma nasledujúce dva až tri roky po každej prezentácii pýtal, či v jeho víziách vidím lietajúce auto.

Takto sa teda skončil môj prvý business trip. Niekedy stačí maličkosť, aby sa človek zviditeľnil a je veľmi tenká hranica medzi úspechom a neúspechom. Nikdy neviete, kedy vám takéto lietajúce auto môže pomôcť. A tak sa začala aj skončila moja business tripová kariéra... to som si myslel, našťastie nie je tomu tak a naskytli sa ďalšie ‘‘firemné ciele a priority‘‘ pre ktoré som musel cestovať. Zatiaľ iba obyčajným lietadlom.

Titulný obrazok: Pixabay.com

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
8
Poslať správu
Som členom sekty korporátnikov, ktorému sa cnie za dovolenkami a zahraničím a tak spomínam na svoje pracovné cesty a snažím sa o tom blogovať.

Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.