Malý korporátnik vo veľkom svete: Športová nostalgia

Keď je korporátnik smutný a spomína.

Zaklapnem notebook a presuniem sa z práce, teda od stola na gauč a pozerám telku. To je momentálne asi večerný program veľkej väčšiny z nás korporátnikov. Stále dokola dávajú Priateľov a mne to vôbec nevadí, lebo ten seriál milujem. Už od malička som pozerával, ako sa Joey, Ross a Chandler vždy tešili, keď sa dostali k lístkom do Madison Square Garden na Knicks alebo Rangers. V dnešnej korona situácií by o tom mohli len snívať.

Som z toho fakt frustrovaný, keď teraz pozerám hokej alebo basket. Všetko je bez divákov. Mal by som dnes radšej vykonávať aj nejaký reálny šport, keď už o ňom toľko rozprávam. Alebo môžem len pokračovať v depke, nostalgicky spomínať na časy minulé a napísať o tom blog. Asi viete ako to dopadlo.

Považujem sa za priemerného športového fanúšika a turistu. No a keď ma firma poslala pracovne na tri mesiace do New Yorku, ísť na NBA, NHL alebo MLB som si nemohol nechať ujsť. Prvý pokus bol NHL. Blížilo sa play-off a lístky na Rangers boli buď nedostupné, alebo prekliato drahé. Nevyšlo.

Nasleduje teda bejzbal. Nikdy som nebol bejzbalovým fanúšikom a doteraz poriadne nepoznám pravidlá. Ale išlo predsa o tú atmosféru, a k tomu by som mal lepší pocit, že som aspoň reálne bol na zápase a nenosil len tak čiapku New York Yankees ako každý druhy človek v Bratislave. Aj tu som však pohorel. Sezóna začínala ku koncu môjho biznis tripu, ale práca ma trocha neplánovane poslala na týždeň do Kansas City. Schválne, vedeli ste, že Kansas City nie je v Kansase? Ukázalo sa však, že moji kolegovia sú veľkí fanúšikovia bejzbalu. Dokonca sme mali od firmy aj predplatené sezónne lístky v jednom z prvých radov. Konečne som sa dostal na nejaký zápas. Už pri príchode bolo cítiť atmosféru, ktorú som poznal len z filmov. Grilovanie na parkovisku, vlajky a tímové oblečenie. Potom nasledoval nákup jedla, piva a tímového trička, rýchly koncert a zápas sa môže začať. Sedeli sme v treťom rade hneď pri lavičke. V rámci ihriska mali dokonca umelý vodopád, z ktorého že vraj vytryskne voda do vzduchu vždy, keď dá domáci tím home run. Zdôrazňujem slovné spojenie – že vraj, lebo nič také ako home run sa neudialo. Videl som aspoň ohňostroj a tešil som sa, že Kansas Royals konečne získali nejaký bod. Nie. Išlo len o tzv. double play, keď získaš dve méty naraz, ale ani to body ešte neznamená. Okrem toho bol zápas taký nudný a dlhý, že ľudia sa viac sústreďovali na jedlo a rozhovory. Postupne zápas totálne ignorovali a po troch hodinách začali predčasne odchádzať. Royals prehrali a nezískali ani bod. Kolega Pete mi vravel, že horší zápas ešte nevidel, a že ma už na ďalší nevezme, lebo nosím smolu. Samozrejme, že vtipkoval (alebo nie?), ale na ďalší zápas ma aj tak nevzal.

Môj pobyt sa chýlil ku koncu a môj posledný pokus na poriadny športový zážitok bol NBA. Bol marec, lístky kúpené, počasie super a priletela za mnou aj moja priateľka. Cena dvoch lístkov bola cez tristo dolárov, tak nech to tentokrát stojí za to. Pár dní pred zápasom sa počasie začalo zhoršovať a hlásili aj sneženie. Do konca sezóny ostávali už len dva domáce zápasy a ja som bol odhodlaný ísť v každom počasí. Prišiel deň zápasu a sneženie sa zmenilo na snežnú búrku. Naozaj som vravel v každom počasí? Aj keď mesto vydalo výstrahy najvyššieho stupňa a kvôli fujavici som nedovidel z okna na cestu, žiadne správy o tom, že by sa zápas zrušil alebo presunul neprichádzali.

Predsa nemôžem byť jediný, čo sa tam nevie dostať. Nemýlil som sa. Pod Facebookovým eventom boli tisíce a tisíce komentárov sťažujúcich sa fanúšikov (alebo skôr bývalých fanúšikov?). Lehota na storno lístka už ubehla a preto sa dožadovali vrátenia peňazí. Všetky telefónne čísla, ktoré spomenuli som už vyskúšal a buď ma odkázali niekde inde, alebo bolo obsadené. Poslednú nádej nám vzalo zrušenie vlakov z White Plains, kde som býval, do New Yorku.

S priateľkou sme si povedali, že len tak ľahko o tristo dolárov neprídeme, a tak sme sa ešte viac ponorili do nekončiacich komentárov a hľadali nejakú radu alebo pomoc. Po riadnej chvíli sme sa dostali k telefónnemu číslu, ktoré funguje a dokonca jednému človeku aj vrátili peniaze. Hneď na to sa ozvalo zo desať menej šťastných komentujúcich, ktorým sa to nepodarilo. Nevadí, idem na to. Po niekoľkých pokusoch a desiatich minútach čakania na linke sa mi prihovoril znudený ženský hlas. Zápas sa koná a nie je možnosť na storno, oznámila mi. Cítil som, že pani chce rozhovor ukončiť a mám len pár sekúnd. Čo by asi spravili v Priateľoch?... Počkajte! Vykríknem. Mysľou mi prebehnú všelijaké filmy a scény s telefonovaním. A tak som na ňu spustil čokoľvek, čo mi napadlo. Ako som v USA len dočasne, že je to môj životný sen, že fandím už od malička, a že je to veľa peňazí a potom už nemôžem ísť na iný zápas. Chvíľku bolo ticho... no dobre, dobre, ako sa voláte? Povedal som svoje rýdzo slovenské meno a ešte rozbehnutý z môjho srdcervúceho rozprávania som doplnil, aké je ťažké ho vysloviť pre ľudí zo zahraničia... a toto bol zásah. Pani na druhej strane sa odrazu rozrozprávala, aké to má v Amerike ťažké so svojim francúzskym menom už odkedy sem prišla študovať a ďalšie patálie jej života. Snažil som sa ju upokojiť a pochváliť jej meno, ktoré bolo naozaj komplikované a vôbec si ho nepamätám. Od tohto momentu sa jej hlas zmenil a zrazu sa všetko dalo. Potvrdila, že mi vstupné vrátia do pár dní.

Peniaze naozaj prišli a nakoniec sme v priateľkou išli na posledný možný zápas, ktorý sa konal o dva dni neskôr. Lístky (ktoré boli ešte drahšie) sme si radšej už kúpili priamo v hale v deň zápasu. Do tretice všetko dobré a bol to naozaj perfektný zážitok.

Doteraz mám na to krásne spomienky a tričká tímov, na ktorých zápasoch som bol. Samozrejme, že som si kúpil aj čiapku New York Yankees, na ktorých som nikdy nebol a nikdy som im nefandil. Ako každý druhý v Bratislave.

Tak a teraz si nostalgicky na seba hodím miliónkrát vypraté triko Kansas Royals a pokračujem ďalším dielom Priateľov. Díky za pozornosť korporátnici. Buďte zdraví a nebuďte na mute keď rozprávate na videohovore.

Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na blogy@refresher.sk.

Ohodnoť blog
6
Poslať správu
Som členom sekty korporátnikov, ktorému sa cnie za dovolenkami a zahraničím a tak spomínam na svoje pracovné cesty a snažím sa o tom blogovať.

Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?

Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.