Počuj, vedel si, že Ryanair údajne púšťa do priestoru pre pasažierov menej kyslíka a menej vyrovnáva tlak, aby ušetril? A inak, vedel si, že údajne tankujú len presne toľko paliva, aby lietadlá doleteli len do danej destinácie s minimálnou rezervou? Potom sú lietadlá ľahšie a majú nižšiu spotrebu. Preto ťa bolí hlava viac v Ryanairy ako v iných lietadlách. Takto vyzerala konverzácia s mojím kamarátom Robom počas toho, ako sme sedeli v lietadle spomínanej nízkonákladovky, ktoré práve vzlietalo smerom do Milána. Ideálny timing... Hlava ma bolela, to je pravda, ale myslím, že to bolo spôsobené skôr Robovým monológom ako vysokým tlakom v lietadle.
Ale dnes to bude o niečom inom. Mal som ísť na biznis trip do Londýna, súčasťou ktorého bol samozrejme obrovský kopec mítingov a ešte aj večerný event jedného softvérového dodávateľa. Všetko sa to začínalo hneď po mojom prílete, preto som si nemohol dovoliť meškať. Aby som si nepredlžoval cestu, šiel som priamo z Bratislavy namiesto Viedne. Počas toho, ako som čakal na check-ine, dal som sa do reči s ďalším korporátnikom. Vyplynulo, že sme vlastne kolegovia z firmy. Následne sme dokonca zistili, že aj naše miesta v lietadle sú vedľa seba. Aká idylka. Aspoň čas strávený v lietadle rýchlo prejde a pomôže mi ignorovať tetu predo mnou, čo si neustále prehadzuje dlhé vlasy, až mi nimi skoro jednu vlepila.
O pár minút už štartujeme a o ďalšie dve hodinky sa už blížime k letisku Stansted. Ozval sa kapitán. Že vraj nad Londýnom sú nejaké husté mraky a nie je možné pristáť. Idylka sa skončila. Akože husté mraky? Veď predsa v Londýne prší stále. Zrazu sú mračna problém? Lietadlo sa troška zatriaslo a prudko zmenilo smer doprava. Reproduktor sa opäť ozval. Urobíme okruh a pokúsime sa pristáť znova. Všetci pasažieri sme stíchli a čakali na ďalšie hlásenie. Lietadlo dokončovalo svoj okruh a malo sa opäť pokúsiť pristáť. Ale lietadlo zahlo znovu doprava. Kapitán nám potvrdil, že sa stále pristáť nedá a že čaká na ďalšie inštrukcie. Už to bolo dvadsať minút, čo sme krúžili nad Londýnom. Aj môj spolukorporátnik začínal byť nervózny a jeho pozitívna nálada postupne odchádzala. Iba sme potichu sedeli a čakali na ďalšie správy. Zrazu sa mi v hlave začali ozývať Robove slová z výletu do Milána. Ryanair tankuje len toľko paliva aby lietadlo doletelo na miesto pristátia. Iba minimálna rezerva. Teraz nie. Teraz naozaj nie je vhodná chvíľa...len toľko aby doleteli. Skoro žiadna rezerva....Už stačí. Snažil som sa vyčistiť si hlavu. Tá ma bolela. Možno z toho vyššieho tlaku. Už dosť, vravím si. Pozriem radšej z okna, či sa situácia nezlepšila. Bolo vidno, ako sa nad Londýnom točia tmavé mraky. Britské ostrovy sú špecifické tým, že mraky sa držia nižšie, ako v iných častiach sveta. Preto majú lietadlá niekedy problémy pristáť na menších letiskách. To som ale v tom čase ešte nevedel.
Stále sa točíme nad Londýnom a žiadne nové správy neprichádzajú. Nervozita stúpa. Po nejakom čase (vôbec netuším, koľko času prešlo, keďže ma stále zamestnávala myšlienka, že nám dôjde palivo) sa konečne ozval kapitán. Pristávame. Teda ideme sa o to pokúsiť. No, to neznelo veľmi sebavedomo. Aj napriek tomu lietadlo nabralo priamy smer a pripravilo sa na pristávací manéver. Ponorili sme sa do hustých oblakov. Pochopil som kapitánove obavy. Pobyt v oblakoch trval dlhšie, než som si pamätal z iných letov. Tá šedá hmota nie a nie zmiznúť. Aby to nebolo len troška desivé, pridalo sa k tomu aj zopár otrasov. Už som sa aj pomaly načahoval, že chytím svojho kolegu za ruku, ale našťastie mraky ustúpili a pred nami sa objavila pristávacia dráha. Všetci sme si vydýchli až v momente, keď sa kolesá lietadla dotkli zeme. Okej, sme nažive. Tento pocit si niektorí užívali iba chvíľku a hneď preradili do svojho normálneho života a začali si odopínať pásy a predbiehať, kto si skôr vyberie batožinu. Popri tom sa ozval hlas letušky, ktorý všetci ignorovali až kým nespomenula, že sme pristáli na letisku Luton. Luton? No počkať. Veď sme mali ísť na Stansted.
Kapitán následne vysvetlil, že tam nebolo možné pristáť, tak nás navigovali na Luton. Problém je, že nemôžeme vystúpiť, lebo sme pristáli neplánovane. A tak čakáme a čakáme... už je to pomaly pol hodina. Situácia sa má tak, že nemôžeme vystúpiť, lebo nemajú k dispozícií zoznam pasažierov či čo. O ďalších 15 minút nám potvrdili, že teda naozaj nemôžeme vystúpiť, a že pošlú autobusy, ktoré nás prevezú na naše letisko a odtiaľ už konečne môžeme odísť. No super. Teraz čakať na autobus a potom ďalšia hodina a pol na letisko. Už to bolo naozaj dlho. Lietadlo mi pripadalo stiesnenejšie a už sme aj so spolucestujúcim vyčerpali všetky možné témy na rozhovor. Už som strácal nádej, ale pri vstupe do lietadla sa strhla diskusia. Autobusy sú už asi tu. Konečne. Mätúce bolo, že dvere lietadla sa následne zavreli a lietadlo sa dalo do pohybu. Tak ja už naozaj neviem. Lietadlo sa presunulo na štartovaciu dráhu. Neistotu rozbilo ďalšie kapitánovo hlásenie. Autobusy teda neprídu a my si na Stansted doletíme. Ach, znova do tých mrakov? To si robíte srandu. Snáď aspoň dotankovali.
Prešli sme cez mračná a hneď na to sme sa tam vrátili. Pár otrasov a letisko je pred nami. Opäť Luton. Ale nie, robím si srandu. Bol to Stansted a našťastie po pristátí nás dokonca aj pustili von. Otrasený, hladný a s obrovským meškaním som vykročil k letisku a v ústrety svojmu biznis tripu, ktorý sa ale vôbec nezačal ideálne.
Korporátnici, prajem vám pekné sviatky. Oddýchnite si a vyčistite hlavy, lebo s novým rokom prichádzajú pre vaše korpošky nové výzvy v podobe nového označenia vašich pozícií, aj keď robíte to isté a štruktúry, ktorá vám opäť nebude dávať zmysel. A nezabudnite si preopakovať hodnoty firmy.
Titulný obrázok: Pixabay.com
Text je súčasťou Refresher Blogu, nie je redakčným obsahom. Administrátorov môžete kontaktovať na [email protected].
Chceš vedieť, keď Malý Korporátnik pridá nový blog?
Zadaj svoj mail a dostaneš upozornenie. Kedykoľvek sa môžeš odhlásiť.